1. sl. svätodušná, Rímskym 8, 14, 2. Timoteovi 3, 16 – 17
všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží. (Rímskym 8, 14)
Každé písmo, vdýchnuté od Boha, (je) aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý a spôsobný na všetko dobré. (2. Timoteovi 3, 16 – 17)
Milí bratia a milé sestry!
Ako vyzerá Pán Boh? – Táto otázka zaujímala ľudí od nepamäti. Na svätodušné sviatky, dostáva otázka: Ako vyzerá Boh?, ešte silnejší akcent. Veď kto z nás by si trúfal povedať, ako vyzerá Boh Duch Svätý? Je svojím vzhľadom podobný človeku – ako Ježiš? Alebo sa skôr podobá na anjela? Ostatne, ako vyzerajú anjeli? Majú krídla? Ak áno, koľko: Dve? Šesť? A sú biele alebo aj vzorované? A aký majú maximálny dolet? Koľko takí anjeli merajú a koľko vážia? Čo jedia a kde bývajú?... Zrejme rozumieme, že podobných otázok by bolo mnoho – až sa v nich stratí to hlavné: Boží odkaz, posolstvo, ktoré majú anjeli tlmočiť.
Tak to dopadne, keď pátrame po odpovedi na otázku: Ako vyzerá Boh? – Ako vyzerá Duch Svätý? Neosoží nám, keď sa budeme pokúšať odhaliť podobu Boha Ducha Svätého v laboratóriu našej mysle. Nedostaneme sa ďalej, ak budeme Ducha Svätého skúmať ako nejakú chemickú zlúčeninu. Takto vytvoríme nanajvýš modlu. Náhradu živého Boha. Bôžika, ktorý by robil, čo nám vyhovuje. Zobrazovať si Boha, pátrať po podobe Ducha Svätého, znamená mať Ho podľa svojho, na svoj obraz, podľa našej predstavy. A unikne nám, že Duch Svätý prišiel, aby nám čosi dôležité zvestoval, aby pri nás a v nás niečo podstatné – čosi nové konal. Keď budeme pátrať, ako vyzerá Duch Svätý, ľahko nám unikne, že On prišiel, aby sa pri nás a v nás niečo podstatné udialo, aby sme sa stali Božími deťmi. – K nášmu nebeskému Otcovi teraz spoločne volajme v modlitbe Pánovej:
(O t č e n á š)
Nevieme ako vyzerá Boh, ako vyzerá Duch Svätý. Z Biblie však počujeme, ako vyzerajú Božie skutky, z Písma svätého poznávame, čo Duch Svätý zvestuje, čo robí, k čomu nás chce prebudiť, k čomu nás volá. To zásadné, čo od nás Duch Svätý očakáva môžeme ilustrovať na nasledovnom príbehu (Maxa Kašparů). Na frekventovanej ceste stopuje istá osoba. Okolo prechádzajúci vodič auta sa k nej môže rozlične zachovať. Spomeňme 4 spôsoby. Po prvé, môže nezastaviť a nechať dotyčnú osobu ďalej stáť, ďalej stopovať.
Po druhé, môže zastaviť a otvoriť stopárovi dvere. Urobí to iba preto, že stopár vyzerá solídne. Táto známosť by sa mu v budúcnosti mohla hodiť. Vodič stopára požiada, aby sa s ním zhováral, čím ho ochráni pred spánkom za volantom. Stopár sa však rozhodne nesmie šoféra pýtať na jeho život. Rozprávať smie len o druhých ľuďoch.
Tretia možnosť je, že vodič zastaví, ale aby stopára neviezol úplne zadarmo, požiada ho, aby mu držal automapu. Ale len držal, lebo spôsob jazdy si šofér bude určovať sám. Do toho mu stopár nesmie hovoriť. Šofér predsa sám najlepšie vie, kadiaľ a kam.
Štvrtý spôsob je, že vodič stopujúcemu zastaví, sám vystúpi z auta a požiada stopára, aby si sadol za volant. Potom sa k nemu posadí a dôveruje, že spolu dobre dôjdu do cieľovej stanice.
To zásadné, čo od nás Duch Svätý očakáva je, aby sme Ho pustili za volant, aby sme Mu odovzdali riadenie nášho života. On nás chce viesť a “všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží“ (R 8, 14). V pokoji môžeme doložiť: aj dcéry Božie.
Jestvujú mnohí, ktorí Božieho Ducha ignorujú, ktorí Ho vôbec nepustia do auta svojho života. – Nechajú Ho stáť a ďalej stopovať. Potom je množstvo tých, ktorí Bohu Duchu Svätému otvoria dvere. Veď čo ak má tento solídne vyzerajúci stopár známosti na najvyšších miestach, takáto známosť sa v budúcnosti ešte môže hodiť... Každopádne im nemá nič vravieť do šoférovania, nemá ani inak zasahovať do ich života. Sú aj takí, ktorí dovolia Duchu Svätému, aby im držal mapu. Mohli by sme povedať: majú doma Bibliu, aj sa do nej občas pozrú, ale kadiaľ povedie jazda ich života, do toho sa im nik miešať nebude.
Žiadny z uvedených spôsobov v konečnom dôsledku nemá veľký zmysel. Boží Duch nás chce viesť. Pán Boh nechce byť iba prísediacim, ktorý nás pobaví či ochráni, keď sa nám to hodí, keď si na Neho spomenieme. On nechce s nami ísť iba určitý kúsok cesty. Chce nás viesť po celý náš život a môžeme si byť istí, že dobre viesť. Preto jediný zmysluplný je ten štvrtý spôsob: Odovzdať Duchu Svätému riadenie nášho života. Pusťme Ducha Svätého za volant! Nech On rozhoduje, čo je dobré a čo zlé. Nech On určuje, ktorým smerom sa vydať a po ktorých cestách, hoci by sa javili byť kvalitné ako diaľnice, sa rozhodne nepúšťať.
Pusťme Ducha Svätého za volant! Ako to ide prakticky? Čo konkrétne to znamená? Ako môžeme odovzdať Duchu Svätému riadenie našej životnej cesty? Tak, že Biblia nám bude prameňom viery a pravidlom života. Pustiť Ducha svätého za volant znamená, riadiť svoj život podľa toho, čo nám Duch Svätý dáva poznať v Písme. Veď „nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení, hovorili (svätí) ľudia Boží“ (2Pt 1, 20). A „každé písmo vdýchnuté od Boha, (je) aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý a spôsobný na všetko dobré“ (2Tim 3, 16 – 17). A tiež „čokoľvek bolo napísané, nám na poučenie bolo napísané, aby sme skrze trpezlivosť a skrze útechu Písem mali nádej“ (R 15, 4).
Odovzdať Duchu Svätému riadenie svojho života znamená veriť a žiť v súlade s Bibliou, nasledovať Ježiša Krista. Podľa evanjelia veriaci kresťan verí, že jedinou spoľahlivou smernicou na ceste kresťanskej viery je Písmo sväté, životný štýl Kristov, ako ho spoznávame z Biblie. Toto musí zostať väčšou autoritou než cirkevné autority, ako synody a uznesenia iných cirkevných grémií. K tomu nás vlastným príkladom viedol aj Dr. Martin Luther. Keď na ríšskom sneme vo Wormse r. 1521 Luthera vyzvali, aby odvolal, čo písal vo svojich knihách, Luther odpovedal, že vo svojich knihách pojednával o viere a mravnosti jednoducho a „evanjelicky“ („evangelisch“ – totiž „podľa evanjelia“). Svoju obranu ukončil známym odvolávaním sa na Písmo a na svedomie: „Ak nebudem presvedčený z Písma... moje svedomie je zajaté Božím slovom. Nemôžem ani nechcem odvolať, lebo to nie je ani bezpečné ani správne. Tak mi Pán Boh pomáhaj.“ A Pán Boh mu vskutku pomáhal.
Jedine Písmo sväté ako prameň našej viery a pravidlo nášho života má byť normou aj nášho zmýšľania, hovorenia i konania. A Písmo nás učí: „Tak zmýšľajte medzi sebou ako aj Ježiš Kristus“ (F 2, 6). Biblia a jej svedectvo o Kristovi je a má zostať normou i pre nás. Dokonca aj slová cirkevných autorít i uznesenia, ktoré prijmú synody či iné cirkevné orgány, majú byť kontrolované Písmom.
Niektoré evanjelické cirkvi vyjadrili súhlas s cirkevnými sobášmi homosexuálnych párov. Zdá sa, že tieto cirkvi nedbajú na to, že Kristus v Písme učí o manželstve ako o zväzku muža a ženy (Mt 19, 5 – 6). Za spomínaným súhlasom bude teda iný duch, ako Duch Svätý. Svätý Duch totiž pôsobí práve cez Božie slovo ako ono nám zaznieva skrze texty Písma (por. Rímskym 10, 13 – 17).
Iste, Duch Svätý odhaľuje aj nové veci a dáva nové porozumenie (J 16, 13), no nikdy nie v rozpore s tým, o čom svedčí Písmo.
Keby Duch konal aj mimo Božieho slova – mimo Písma, ako budeme vedieť, že je to Duch Boží a nie duch nesvätý? Netvrdíme, že by Duch Svätý mimo Písma konať nemohol, no (dobrovoľne) tak nekoná. Ježiš hovorí, že Jeho slová sú duch a život (J 6, 63). Dávajú život. Ak by Duch pôsobil sám o sebe – bez nadväznosti na Písmo, prečo by nám Pán Boh dal Bibliu?
Ešte jeden príklad toho, že odovzdať volant Duchu značí držať sa Písma: V 15. storočí sa konal v Bazileji koncil, na ktorom prvýkrát v stredovekej cirkvi viedli jej oficiálni zástupcovia rozhovor s husitmi („kacírmi“) Do tej doby tzv. „kacíri“ na konciloch mohli len odvolávať svoje „bludy“, viac sa s nimi nediskutovalo. Prv než husiti odcestovali na do Bazileja, zišli sa v Chebe so zástupcami koncilu, aby sa dohodli, na akom základe sa bude v Bazileji diskutovať. Táto dohoda sa volá chebský „soudce“ (rozhodca). Zástupcovia koncilu navrhovali, aby bol rozhodcom Duch Svätý. Mohol vari zaznieť presvedčivejší návrh? Husiti ho však odmietli. Nie preto, že by odmietali Ducha Svätého, ale preto, že dobre vedeli, že práve vo vtedajšej situácii rozkošatených názorov, ktoré nevyrastali z evanjelia, v čase, keď cirkev už mala skúsenosť aj s trojpápežstvom a každý z pápežov mal „svoju“ pravdu..., je potrebné pevnejšie a jednoznačnejšie meradlo. Veď ako ľahko sa za výpoveď: „Toto mi zjavil Duch Svätý“, toto mi Pán povedal môže skryť i ľudské mámenie alebo dokonca svojvoľnosť. Za príliš hlasným zdôrazňovaním: „To a to je z Ducha“, môže byť veľmi často (skrytá) zbožná úchylka. Preto husiti povedali: Nech je rozhodcom Boží zákon, životný štýl Kristov, apoštolov a prvotnej cirkvi – ako ho dosvedčuje Biblia.
Nevieme ako vyzerá Boh Duch Svätý. Z Biblie však poznávame, čo Svätý Duch robí, k čomu nás volá. On bol zoslaný, aby sme sa i my stali Božími deťmi. Pusťme Ducha Svätého za „volant“. Nech sa Biblia stane aj nám prameňom viery a pravidlom života. Ak sa to pri nás bude diať, potom nielen správne zasvätíme svätodušné sviatky, ale časom spoznáme, ako vyzerá Boh – uvidíme Ho tvárou v tvár.
Amen.
Literatúra: Jan Keřkovský: Pozvánka pro nezasloužilé (vyd. Mlýn, Třebenice 2001);
Max Kašparů: Věroměr (vyd. Matice cyrilometodějská, s.r.o. Olomouc 1999);
Luděk Rejchrt, Miroslav Rada: Slunce svítí všem (vyd. Česká biblická společnost, Praha 1994);
Jan Nohavica: Evangelický katechismus pro dospělé (vydal: sbor ČCE v Olomouci 1997).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
