V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Nedeľa po Vstúpení, Marek 16, 14 – 20

Milí bratia a milé sestry!

Život nás, kresťanov, má byť spoločnou cestou za Ježišom Kristom. No nezriedka je skôr púťou medzi premárnenými príležitosťami. Preto je dobrou správou – evanjeliom, že Ježiš sa nás nevzdáva ani v našich prehrách, pádoch a zlyhaniach, že prv, ako by sme my siali dobro slovom i skutkom, skôr, než by sme my urobili správne rozhodnutia, našu aktivitu predchádza Kristova milosť.
Dnes, keď sme pozvaní k Pánovmu stolu, nám z Písma znie, že práve pri stole Pánovom sa nám otvára nová životná perspektíva, práve v Pánovom stolovaní s nami dostáva naša viera, láska a nádej nový impulz, posilnenie a správny smer.
Nová zmluva na viacerých miestach spomína, ako práve počas stolovania so zmŕtvychvstalým Ježišom nevera ustupuje viere a viera dáva ľuďom nový smer.
Napríklad učeníci idúci do mestečka Emauzy (L 24. kap.) sú plní skľúčenosti, skepsy a zármutku. Keď sa stretnú s Neznámym a On sa v ich príbytku stáva ich hostiteľom – spoznávajú vzkrieseného Ježiša po lámaní chleba. Otvárajú sa im oči. Rozumejú: Ježiš zomrel za nás a žije! Ich zármutok, skľúčenosť a lenivosť veriť miznú. Ich viera, láska a nádej dostávajú dobrý smer, správnu perspektívu.
Tiež v našom príbehu zo záveru Markovho evanjelia: Vzkriesený Ježiš neprichádza za hlboko veriacimi ľuďmi, za dôstojnými bratmi apoštolmi plnými horlivosti a svätého nadšenia. Nie, On prichádza za neveriacimi, za ľuďmi, ktorých musí karhať pre ich neveru a tvrdosť ich srdca. Vyčíta učeníkom to, čo je zásadným problémom i nejedného súčasníka – že nedokázali veriť Kristovým svedkom, že ich srdce stvrdlo na kameň, prestalo byť vnímavé na Boží hlas. Ježiš ich karhá, že namiesto, aby mali vieru – aby dôverovali zvestovanému slovu, je ich život skôr púťou medzi premárnenými príležitosťami.
Pán Ježiš si neželá ich prehru. Nie je Mu ľahostajné, keď sa nám v živote viery nedarí. On prichádza k svojim – aby tam – pri spoločnom stolovaní – obnovil, oživil ich vieru, dal jej novú šťavu – životodarnú miazgu.
My to môžeme vztiahnuť dnes na seba. Chceme počuť Ježišovo slovo ako Božiu zvesť pre nás. Tu, pri Pánovom stole, keď sa schádzame k spovedi a svätej Večeri Pánovej, máme počuť, čo počuli kedysi učeníci. O čo konkrétne ide?
Keď učeníci stolovali so zmŕtvychvstalým Ježišom, počuli slová pokarhania – napomenutia, ale aj povzbudenia a zmocnenia do služby. Je ďalšou dobrou správou, že nás, ľudí Bohu často neposlušných, vzdorujúcich Mu, či až búriacich sa proti Nemu, Ježiš svojím napomínaním nehodlá zdeptať či ponížiť. Neodpisuje nás. Náš život nevidí ako definitívne premárnenú príležitosť, preto nám dáva dôležité poslanie: šíriť v našom svete zvesť o Božom milosrdenstve v Kristovi. Radostnú správu, že Boh nás miluje, neláme nad nami palicu , ale dvíha nás z našich pádov a chce nás orientovať k naplnenému zmysluplnému životu v časnosti i k dobrému cieľu – k večnosti.
Pri spovedi a Večeri Pánovej sme obviňovaní zo svojich zlyhaní, zanedbaní a sme napomenutí vyznať ich ako hriech. Večera Pánova však nie je privátnou – individualistickou záležitosťou, iba akousi osobnou duchovnou „sprchou“, vďaka ktorej sme očistení, no po druhých nás nič. Večera Pánova je aj pokrmom pre Boží ľud na ďalšiu cestu. Vo Večeri Pánovej sa nám živý Kristus dáva nielen ako Spasiteľ, ako Ten, kto nás obmýva z našich previnení, ale aj ako náš Pán.
Množstvo ľudí chce poznať Ježiša len ako Pomocníka v núdzi, ako Záchrancu, ktorý nás vytiahne zo šlamastiky, v ktorej sme uviazli. Ak by sme zostali len pri tom, bolo by to také poznanie, ako keď niekoho poznáme iba ako svojho zubára. Ježiš iste je a chce byť aj pre nás Spasiteľom – Záchrancom, ale nielen to, chce byť aj naším Pánom, ktorý ako oslávený – ako Ten, kto vládne svetu, má právo aj prikazovať, viesť, smerovať náš život.
Naša liturgia k Večeri Pánovej začína spevom „Hore srdcia naše“. I tento spev nám pripomína, že keď stolujeme so živým Ježišom Kristom, máme tak, ako učeníci, hľadieť hore, aby sme videli Pána Ježiša Krista ako Toho, kto vládne, ktorému je daná všetka moc na nebi i na zemi, ako Toho, komu nič nie je nemožné.
Večera Pánova dáva novú perspektívu našej nádeji. Posilňuje nás vo vedomí, že uprostred všetkých ťažkostí života, uprostred nášho zlyhávania a niekedy až blúdenia, k nám prichádza a s nami životom ide náš Pán – za nás obetovaný Baránok Boží. A že, keď nadíde posledný večer našej životnej cesty, budeme z Jeho milosti pozvaní na hostinu Baránkovu v nebesiach.
Milí bratia a milé sestry! Evanjelista Marek svedčí, že Ježiš sa ukázal učeníkom, keď sedeli za stolom, karhal ich, ale tiež poveril a zmocnil ich do služby. Odtiaľ – od stola bol Ježiš, podľa Markovho evanjelia, vzatý do neba. Pozdvihnime srdcia! Nech sa i nám prijímanie sviatosti Večere Pánovej – chvíľa stretnutia s Pánom Ježišom Kristom pri Jeho stole, stane chvíľou očistenia od hriechov i okamihom poverenia a zmocnenia žiť život tak, aby bol našou spoločnou cestou za Kristom, a nie púťou medzi premárnenými príležitosťami.

Amen.

Pramene: Josef Smolík a kol.: Kážeme Krista I (vyd. Kalich, Praha 1994) a s myšlienkami Josefa Hurtu.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.