V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. nedeľa po Svätej Trojici, Kazateľ 12, 1 – 8

Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, skôr, ako prídu zlé dni a priblížia sa roky, o ktorých povieš: Nemám v nich záľubu. Skôr, ako sa zatmie slnko a svetlo, mesiac a hviezdy, a oblaky sa vrátia po daždi; vtedy, keď sa strážcovia domu budú triasť, silní mužovia sa zhrbia, ženy, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa tie, čo vyzerajú z okien; dvere na ulicu sa zavrú, keď bude tíchnuť zvuk žarnova, zvýši sa jeho hlas na vtáčí hlas a stlmia sa všetky dcéry spevu, bude sa báť aj výšin a postrachu na ceste. Mandľovník rozkvitne, kobylka oťažie a odkvitne kaparka, lebo človek odchádza do svojho večného domu a po uliciach obchádzajú trúchliaci. Skôr, ako sa pretrhne strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša, skôr, ako sa roztrepe džbán nad prameňom a poláme sa koleso na studni, prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal. Márnosť nad márnosti, povedal Kazateľ, všetko je márnosť. (Kazateľ 12, 1 – 8)

Autor knihy Kazateľ nám v týchto slovách stavia pred oči neprikrášlený obraz ľudského života, starnutia, zomierania. Vie síce dobre o období mladosti, období tvorivej dospelosti, období sily, zdravia a krásy, ale tu hovorí práve o starobe a všetkom nepríjemnom, čo je s ňou spojené. Vyjadruje sa aj priamo, aj v obrazoch.
Hovorí, že sú to zlé dni, že sú to roky, v ktorých človek nemá záľubu. Je to doba, keď sa človeku zatmieva slnko, mesiac, hviezdy, svetlo. Obdobie, keď už človek nemôže mať takú aktívnu účasť na živote ako dovtedy. – Po zamračenej oblohe a po daždi prichádza spravidla, neraz aj na dlhší čas, jasné slnko. Ale v starobe podľa autorových slov prichádza jeden oblak za druhým, a krátke sú tie doby slnečných prestávok. Oblaky sú symbolom starostí, trápenia, smútku, sklamania, nepríjemností. – Keď autor hovorí, že strážcovia domu sa budú triasť a zhrbia sa silní mužovia, chce tým povedať, že sa budú triasť ruky, silné ramená, ktoré človeka kedysi chránili, a ochabnú nohy, ktoré človeka kedysi spoľahlivo nosili. – Obraz žien, ktoré mleli, ale prestanú pracovať, lebo ich bude málo, hovorí o tom, že človeku povypadávajú zuby a bude mať ťažkosti s prijímaním potravy. – Slová: „zatemnia sa tie, čo vyzerajú z okien“ naznačujú, že v starobe už človeku zrak nebude dobre slúžiť. – Aj ďalšie slová dopĺňajú obraz ťažkostí v starobe: „Dvere na ulicu sa zavrú, keď bude tíchnuť zvuk žarnova, a zvýši sa jeho hlas na vtáčí hlas a stlmia sa všetky dcéry spevu.“ Keď už človek nepočuje ani zvuk žarnova, zvuk ručného mlyna, naznačuje sa tým, že mu neslúži sluch, je to tak, akoby sa mu zatvorili dvere na ulicu. Ani s jeho hlasom a vôbec so životnou radosťou nie je to najlepšie. Už si tak veselo nespieva, nesmeje sa, nežartuje ako v dobe mladosti a plnej sily. – „Bude sa báť aj výšin a postrachu na ceste.“ Nebude istý pri chôdzi, a vôbec, vytratí sa jeho sebaistota. – Nakoniec sa pretrhne niť jeho života a musí odísť, hoci aj uprostred jari, keď sa príroda prebúdza k novému životu. „Pretrhne sa strieborný povrázok, rozbije sa zlatá čaša, roztrepe sa džbán nad prameňom, poláme sa koleso na studni.“ -- Nedozvedáme sa tu prakticky nič nové; dobre vieme, že taká je cesta ľudského života. A predsa sa nás tieto slová citlivo dotýkajú, veď opisujú stav, v ktorom sa možno práve nachádzame my, či naši blízki, alebo stav, ktorý sa raz stane aj naším údelom.
Komu je adresovaný tento pôsobivý opis posledných štádií ľudského života? Nie starým a chorým, nie tým, ktorí sa blížia ku svojmu koncu – tí o tom dobre vedia a pred touto myšlienkou nemôžu uniknúť. Tieto slová sú adresované ľuďom v plnom rozkvete, na vrchole síl a životnej radosti: „Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, prv ako prídu zlé dni a priblížia sa roky, o ktorých povieš: nemám v nich záľubu.“
Ale vari treba mladým kaziť radosť týmito smutnými obrazmi staroby? Nebolo by správnejšie zatajovať im tieto skutočnosti tak dlho, ako sa len dá? A nemali by sme my všetci, kým sa cítime zdraví alebo ako-tak zdraví zabudnúť na tieto smutné, nepríjemné veci? Nepokazíme si nimi všetku radosť? Takéto názory môžu existovať a kto ich zastáva, tomu nemôžeme nanútiť iné stanovisko. Ale autor tejto knihy, skeptický mysliteľ, je tej mienky, že by to človek mal vedieť a na to pamätať, a že by mal vedieť so životnou radosťou skombinovať aj spomenutú pravdu o konci života.
Prečo to má človek vedieť aj v dobe mladostí a v období plnej životnej sily? Prvá odpoveď je celkom všeobecná: Aby poznal pravdu o svojom živote. Lepšie je poznať pravdu, i keď je nepríjemná, ako si pred pravdou zatvárať oči. Ak poznáme pravdu, naučí nás to pristupovať inak k obdobiam zdravia, sily a úspechov. Uvedomíme si, že to obdobie síl je predsa len dočasné, hoci by sme uprostred neho mali dojem, že sa nikdy neskončí. Kto to vie a berie to vážne, naučí sa novým spôsobom vážiť si svoj čas. Bude si klásť otázky o trvalých, večných hodnotách a bude sa usilovať čím viac z nich vložiť do svojho života, do toho času, ktorý mu bol pridelený. Už tento jeden dôsledok, ak ho uskutočníme a vytrváme pri ňom, dá nášmu životu určitý punc večnosti.
Ale to ešte nie je všetko. Človek je tu vyzvaný, aby pamätal na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti. Obdobie plné síl je zvodné obdobie. Človek je naplnený istotou, že je pánom svojho života, že si dá rady so všetkými problémami, čo sa mu postavia do cesty. Vo veľkej miere sa mu to aj darí, a tým sa táto jeho istota ešte stupňuje. Je naozaj dobre, ak človek dokáže múdrym, eticky správnym spôsobom zvládnuť čím viac problémov, pred ktoré ho stavia život Ale práve pri všetkých týchto úspechoch je dôležité uvedomiť si, že do ľudského života patria aj obdobia, keď človek veľmi jasne pocíti, že nie je pánom svojho života, a že si sám nedá so všetkým rady. V starobe, ako ju opisuje autor, ako aj v iných hraničných situáciách života, je človek omnoho viac náklonný uvedomiť si, že je úplne závislý od vyššej moci. K tomuto poznaniu sa nemusí síce ani v starobe dopracovať každý, ale predsa v spomenutých okolnostiach je človek omnoho prístupnejší prijať túto pravdu. Čo je však pravdou o živote človeka v jednom období, napríklad v hraničnej situácii, to je pravdou o celom živote. Nielen v starobe sme plne závislí od Stvoriteľa, ale aj v najplnšom rozkvete síl. Kto túto pravdu ignoruje, pretože sa mu zdá, že ju nepotrebuje, má celkom nesprávne predstavy o živote. Myšlienka na starobu, myšlienka, ku ktorej sa má človek vracať aj v mladom veku, má nás viesť k poznaniu, že sme v každej chvíli totálne závislí od Hospodina.
Stála myšlienka na Hospodina má v nás vyvolať a vo vedomí udržiavať ešte iné poznanie, a to poznanie, že sme pred Hospodinom v plnom rozsahu, teda totálne zodpovední. Ku koncu nášho textu hovorí autor o tom, že sa vrátime pred Hospodina, z rúk ktorého sme vyšli: „Prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.“ Vrátime sa pred jeho hodnotiaci súd. On zhodnotí, akým obsahom sme naplnili svoj život na tejto zemi, akú náplň sme dali času, ktorý nám zveril ako jedinečnú hodnotu. Človeku, ktorý je na vrchole síl sa Boží súd môže javiť ako ďaleký a málo významný. Ale keď cítime, že sa blíži koniec, stupňuje sa aj pocit zodpovednosti pred Najvyšším Pánom. Lenže nie je správne, aby pocit zodpovednosti pred Stvoriteľom vznikol až v poslednom období života. Veď stály pocit zodpovednosti pred Ním má byť od mladosti tvorivým a usmerňujúcim činiteľom nášho života. Preto sa treba v duchu častejšie preniesť do situácie, v ktorej si človek s veľkou silou túto zodpovednosť uvedomí. Aj v tomto je hlboký zmysel výzvy autora nášho textu: „Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti.“ Potrebné je to nielen kvôli tomu poslednému hodnoteniu, ale aj kvôli tomu, aby nám zodpovednosť pred Hospodinom pomáhala naplniť život čo najkrajším obsahom.
Posledné slová prečítaného odseku nám pripomínajú, že sme v knihe veľkého skeptika: „Márnosť nad márnosti, povedal Kazateľ, všetko je márnosť.“ Takýto smutný tón prebieha celou touto veľmi zvláštnou knihou. Upozorňuje nás, že sme ohrození nezmyselnosťou. Ľudia odjakživa hľadajú odpoveď na otázku, aký zmysel má ich život. To je aj dnes ťaživá otázka každého mysliaceho tvora. Ak na túto otázku zabúdame, kniha Kazateľ nám ju pripomína drastickým spôsobom. Aj prečítaný text nám ju nanucuje. Keď si uvedomíme, že koniec života vyzerá tak, ako ho tu opísal autor, neubránime sa otázke: Aký zmysel má hoci aj ten najúspešnejší život? Uprostred úspechov a v dobách, keď sme plní síl, sa na túto otázku ľahko zabúda. Ba sú ľudia, ktorí nám nahovárajú, že duševne zdravý človek by si ju nikdy nemal klásť. No napriek takýmto mienkam musíme povedať, že k plnému ľudskému bytiu táto otázka bezpodmienečne patrí. Pred touto otázkou nesmieme utiecť, na túto otázku nesmieme zabudnúť. Preto sa autor obracia už na mladých, aby im pomohol zaradiť túto otázku medzi stále témy ich myslenia.
Ale kde nájsť odpoveď? Má hľadanie vyústiť do bezútešnej skepsy, že zmyslu niet, že všetko je nezmyselné? Mnohí zakotvili v tomto prístave, ale my musíme konštatovať, že takýto záver znamená veľký pád, veľký pokles z normálnej úrovne ľudskej dôstojnosti. Jedinou odpoveďou na otázku o zmysle je to, čím sa začína náš text: „Pamätaj na svojho Stvoriteľa.“ Z jeho rúk sme vyšli, do jeho rúk sa vraciame. Toto je zmysluplný rámec nášho života. V ňom nadobúda zmysel všetko to, čím v súlade s Božou vôľou napĺňame svoj život,, či už ide o veľké veci alebo o každodenné záležitosti. To, že nás Stvoriteľ obklopuje od začiatku do konca svojou láskou, múdrosťou, to dáva životu zmysel. To, že nás hlasom svedomia volá na zodpovednosť a že raz budeme stáť pred jeho definitívnym hodnotiacim súdom – to dáva nášmu životu zmysel. To, že nám poslal svojho Syna Ježiša Krista, ktorý nám priniesol istotu, že od Božej lásky nás ani smrť nemôže odlúčiť, to nám otvára cestu k objaveniu a dosiahnutiu zmyslu, a to i napriek tým smutným javom, ktoré opísal autor v prečítanom odseku.
Ba po všetkom, čo nám ako posolstvo od nebeského Otca zvestoval Pán Ježiš Kristus, a po vykonaní jeho vykupiteľského diela, ešte aj tá staroba a smrť, ktorou sa skončí náš život na zemi, má svoje zmysluplné miesto v rámci nášho života, lebo je to miesto a funkcia, ktorú našej smrti dal Stvoriteľ a ktorej význam nám ukázal Pán Ježiš Kristus svojou smrťou a vzkriesením. Pre všetko toto sa oddá a je správne aby sme pamätali na svojho Stvoriteľa a na Toho, ktorého On poslal, už v dňoch svojej mladosti, a pravdaže aj po celý svoj život.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.