Svätodušná nedeľa, Rímskym 5, 1 – 7
A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista. Skrze Neho dostal sa nám vierou aj prístup k milosti, v ktorej stojíme. A chválime sa nádejou slávy Božej. No nielen to, ale sa chválime aj súženiami, lebo vieme, že súženie vedie k vytrvalosti, vytrvalosť k osvedčenosti, osvedčenosť k nádeji. A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný. Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas umrel za bezbožných. (Rímskym 5, 1 – 7)
Prečítaný text hovorí o tom, aký je stav, status veriaceho človeka pred Bohom. V každodennom živote nás zaujímajú rozličné hľadiská momentálneho stavu, statusu aj našej spoločnosti, aj nás ako jednotlivcov. Zaujíma nás náš status ekonomický, politický, status v zamestnaní, v rodine, v škole a podobne. Z času na čas sa predkladajú verejnosti správy, prehľady, referáty o momentálnom stave spoločnosti. Aj ako jednotlivci sa občas zamýšľame nad momentálnym stavom svojej existencie. Hádam nik nepochybuje o tom, aké je dôležité mať takýto prehľad.
Popri tých každodenných stránkach a zložkách nášho momentálneho stavu osobitné miesto zaujíma otázka, aký je náš status vo vzťahu k Pánu Bohu. Neveriaci človek vníma túto otázku ako niečo, čo sa ho vôbec netýka. Ale pre veriaceho by to mala byť otázka prvoradého významu. Lebo status človeka v časných záležitostiach sa neprestajne mení, niekedy pomaly a nenápadne, inokedy nečakane a prekvapivo rýchlo a nakoniec, keď sa skončí život, stáva sa pre príslušného človeka bezpredmetnou otázka jeho statusu v časných záležitostiach.
Naproti tomu otázka, aký je náš status vo vzťahu k Pánu Bohu, stojí svojou dôležitosťou na najvyššom mieste hodnotového rebríčka. Ďalšia jeho charakteristika je, že by to mal byť stav charakterizovaný pevnosťou, stálosťou, stabilitou. A napokon si treba uvedomiť, že ide o niečo, čo nestráca pre človeka význam ani vtedy, keď sa končí časný život, ba naopak, práve vtedy to nadobúda osobitný význam. Preto sa oddá venovať pozornosť prečítanému textu, ktorý hovorí o tejto veľmi dôležitej veci.
Keďže práve svätíme svätodušné sviatky, sústredíme sa najprv na vetu v texte, ktorá hovorí o Duchu Svätom: „A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.“ Tieto slová znamenajú, že Duch Svätý, ktorý nám je daný a dávaný, nás uisťuje o Božej láske, teda o tom, že nás Pán Boh miluje.
Táto pomoc Ducha Svätého je potrebná, lebo človek nie je vždy schopný prijať posolstvo, že je Bohom milovaný. Pocit viny pred Pánom Bohom je zapísaný hlboko v našich bytostiach, a to aj vtedy, keď si to na rovine vedomia jasne neuvedomujeme. V dôsledku toho človek nie si je istý, či môže vážne rátať s Božím odpustením.
Lenže na druhej strane človek k plnému, skutočne pokojnému životu potrebuje mať istotu: Som Bohom milovaný, Boh mi odpustil, Boh ma prijíma, a ja môžem žiť s ním vo vzťahu pokoja. Posolstvo evanjelia nám naozaj hovorí: Človek, i keď si pre svoje hriechy a nepriateľstvo voči Pánu Bohu neakceptovateľný, tak Pán Boh ťa predsa akceptuje a ty by si mal toto veľké posolstvo akceptovať vierou.
Ak toto posolstvo má byť účinné, musí byť zo strany človeka prijaté, a to prijaté nie iba formálnym, slovným vyznaním, ale prijaté tak, aby preniklo celú bytosť človeka, aby vniklo do jeho celého myšlienkového a citového sveta a aby ho zvnútra menilo a formovalo, tvarovalo, aby touto istotou bola poznačená každá myšlienka, každé slovo, každý čin a praktický postoj človeka.
To sa však nedá navodiť nijakým psychologickým programom. Tu je nevyhnutne potrebná pomoc Ducha Svätého, a práve o tom hovorí citovaná veta: „Láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.“ Len Duch Svätý môže spôsobiť, že naše srdce bude naplnené istotou: Boh ma miluje. Duch Svätý vlieva túto istotu do nášho srdca. Nedokážeme sledovať proces, ktorým sa to deje. Ale môžeme vidieť výsledky tohto pôsobenia. Vidíme ich na ľuďoch, ktorí sú poznačení opravdivým pokojom a vnútornou istotou, a to nielen v priaznivých, ale aj v ťažkých situáciách. Azda sme aj my v požehnaných chvíľach prežili a pocítili ovzdušie Božieho pokoja, o ktorom sme cítili, že nepochádza z nás, ale že nám bol darovaný. Vtedy je dobrá príležitosť povedať Pánu Bohu úprimné: „Ďakujem, Pane Bože“. A z toho istého dôvodu našou pravidelnou, častou modlitbou by malo byť: Nebeský Otče, prosím o dar Ducha Svätého, ktorý by mi bytostne sprítomnil lásku Pána Ježiša, ktorou ma miluješ.
To prijatie zo strany Pána Boha, odpustenie, ospravedlnenie – to nevzniká samo od seba, ale je to dar, nezaslúžený, prekvapivý dar. Takýto prekvapivý, paradoxný dar prežil a prijal stratený syn, keď sa po dlhom období vzdoru a úteku od otca vrátil k otcovi, a keď ho otec, hoci zlého, hriešneho, skazeného, ale kajúceho, prijal v plnom rozsahu opäť za syna. Takýto prekvapivý, paradoxný dar prijali robotníci na vinici, ktorí prišli pracovať až k večeru a dostali plácu za celý deň a hospodár výslovne povedal, že im to dáva ako dar, ktorý si nezaslúžili. Takýto prekvapivý dar dostal kajúci lotor na kríži, keď v posledných hodinách svojho života s pokáním prosil Pána Ježiša, aby si spomenul na neho, keď príde do svojho kráľovstva a od Ježiša dostal ten najúžasnejší prísľub: „Dnes budeš so mnou v raji.“
Táto prekvapivosť, paradoxnosť Božej lásky, o ktorej nás Duch Svätý uisťuje, že sa vzťahuje aj na nás, je vyjadrená aj v našom texte. Hovoria o tom posledné slová prečítaného odseku: „Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas umrel za bezbožných.“ V tejto vete sú dve negatívne charakteristiky nás ľudí, ktorých sa Ježiš Kristus ujal svojou láskou: Boli sme slabí na konanie dobrého, boli sme bezbožní. V pokračovaní textu sa spomínajú ďalšie dve rovnako záporné charakteristiky: Kristus umrel za nás, keď sme boli hriešni, keď sme boli Boží nepriatelia. Môžeme zhrnúť: Slabosť na konanie dobrého, bezbožnosť, hriešnosť, nepriateľstvo – to je charakteristika ľudstva, medzi ktoré poslal Pán Boh svojho Syna, to je charakteristika ľudstva, ktorého sa Ježiš Kristus ujal a vo veľkom záujme o našu záchranu obetoval svoj život a bol vzkriesený k novému životu.
Pohľad na symbol Kristovho kríža by nám mal pripomínať všetko toto. Keby sme svoj pohľad na kríž spájali s týmito myšlienkami, stal by sa nám tento symbol posolstvom o veľkej, prekvapivej, paradoxnej Božej láske. Pri pohľade na symbol kríža by sme mali v duchu povedať tichú krátku modlitbu: Pane Bože, prosím o dar Ducha Svätého, aby som posolstvo tvojej lásky, ktoré z kríža vyžaduje, pochopil, prežil, prijal ako posolstvo tvojej lásky, ktorá je adresovaná osobne mne.
Duch Boží nás nielen presviedča o paradoxnej, prekvapivej Božej láske, ale v dôsledku zážitku tejto lásky ponúka aj nám schopnosť pristupovať prekvapivo, paradoxne k danostiam, ktoré prináša život. Kto vie a cíti, že je Bohom milovaný, ten už nemusí k udalostiam a veciam svojho života pristupovať a na ne reagovať tak, ako je to rozšíreným zvykom v jeho okolí, ale tomu sa ponúkajú celkom nové spôsoby zvládnutia jednotlivých udalostí života.
Jeden príklad prekvapivého prístupu je uvedený v našom texte. Citujeme príslušné slová: „No nielen to, ale sa chválime aj súženiami, lebo vieme, že súženie vedie k vytrvalosti, vytrvalosť k osvedčenosti, osvedčenosť k nádeji. A nádej nezahanbuje“
Keď tu apoštol hovorí o súženiach, má na mysli hlavne súženia pre Krista, súženia a prenasledovania aktívnych, praktizujúcich kresťanov, ktorí aj svojím slovom aj praktickým životom prinášajú do svojho okolia posolstvo o Božej láske v Ježišovi Kristovi. „Súženiami sa chválim“ – to je celkom prekvapivý postoj. Ľudia sa predsa dokážu chváliť všeličím iným – ale súženiami? Priemerne zmýšľajúci človek by na takýto postoj mohol povedať: A si ty normálny? O apoštolovi musíme povedať: Napriek týmto slovám, ba práve pre tieto slová on bol naozaj normálny. V apoštolskej službe zakúsil veľké množstvo nepríjemností, prenasledovania, úkladov. Ale nikdy mu ani nenapadlo opustiť preto apoštolskú službu. Naopak, nachádzal aj v tých nepríjemnostiach pozitívne stránky. Každé akceptované, s modlitbou a nádejou zvládnuté súženie vedie nakoniec k posilneniu viery, k posilneniu kresťanskej identity. V tomto istom liste napísal: „Milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobro.“
Nevynašiel sám tento prekvapivý postoj. Jeho Pán a Majster Ježiš Kristus ho v blahoslavenstvách formuloval jednoznačnými slovami: „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Blahoslavení ste, keď vás pre mňa hanobia a prenasledujú a hovoria o vás všetko zlé; radujte a veseľte sa, pretože vaša odmena hojná je v nebesiach; veď tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami.“
K takémuto prekvapivému zvládnutiu súženia a rozličných iných nepríjemností sa treba vždy znova prebojovať. Lebo staré vzorce sveta doliehajú na kresťana neprestajne a usilujú sa ho stiahnuť z dosiahnutej výšky k starým spôsobom života. Aj v tomto každodennom zápase o zachovanie, upevňovanie, rozvíjanie dosiahnutého štandardu radikálne kresťanského života potrebujeme neprestajnú pomoc Ducha Svätého. Mnohí verní svedkovia Kristovej pravdy, ktorí týmto prekvapivým spôsobom zvládli súženia a prenasledovania, sú svetlými príkladmi pôsobenia Ducha Svätého. Vzbudzujú v nás túžbu, aby sme sa aj my dostali na túto úroveň kresťanskej existencie a vytrvali na nej.
Všetky tieto veľké veci nám Duch Boží umožňuje prijímať a prežívať už v tomto časnom živote. Ale perspektíva apoštola siaha ďalej, siaha za hranice tohto nášho sveta. Tým smerom sú v našom texte orientované slová o nádeji: „Chválime sa nádejou slávy Božej. ... A nádej nezahanbuje.“ „Sláva Božia“ – to je skratkovité označenie novej formy života v Božom večnom svete. Našou nádejou, cieľom, na ktorý pozeráme, je, že po všetkom peknom, čo nám je skrze Ducha Svätého darované už v tejto časnosti, dosiahneme raz aj vyvrcholenie svojej životnej cesty vo večnosti. Mať tento vysoký cieľ stále pred svojím duchovným zrakom, orientovať na tento cieľ všetky zložky svojho života, to robí život pekným, bohatým, priamočiarym, a to za všetkých okolností. Mnohé veci nás už sklamali a sklamú. Ale o nádeji je tu povedané, že nádej nezahanbuje. To znamená, že táto nádej, o ktorej hovoríme, nás nesklame. Prosíme o dar Ducha Svätého, aby nás táto nádej neprestajne viedla, aby stále ovládala naše myslenie, cítenie, konanie a aby sme sa napokon dostali ku konečnému cieľu vo večnosti. Rátame s tým a veríme, že raz sa to stane v plnom zmysle skutočnosťou.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
