V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Svätodušná nedeľa, Ján 3, 8

Vietor veje, kam chce: počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha. (Ján 3, 8)

Medzi dôležité novozmluvné miesta, na ktorých sa hovorí o Duchu Svätom, patrí rozhovor Pána Ježiša s Nikodémom, o ktorom sa dočítame v 3. kapitole Evanjelia podľa Jána. Nikodém prišiel za Ježišom v noci a začal rozhovor poukazom na Ježišove divy, mocné činy, znamenia. Ale vedenia rozhovoru sa okamžite ujal Pán Ježiš, ako to vidíme aj pri mnohých iných Ježišových rozhovoroch, o ktorých sa dočítame v evanjeliách. V spomenutom rozhovore s Nikodémom veľmi rýchlo previedol Pán Ježiš reč na pôsobenie Ducha Svätého. V tejto súvislosti je použité prirovnanie Ducha Svätého k vetru, čo sa dá ľahko pochopiť, keďže aj v hebrejskej aj v gréckej reči sa aj vietor aj duch označuje tým istým slovom. Človek nemusí mať celé teoretické poznanie o pôvode a podstate vetra, ale účinky vetra, jeho zvuk a ďalšie veci môže vnímať každý.
Podobne je to s pôsobením Ducha Svätého. Keďže naše ľudské poznanie je obmedzené, nemáme odpovede na všetky otázky o podstate a tajomstve Božieho Ducha, ktoré by nás zaujímali. Ale na otázku o pôsobení Ducha Svätého máme v Novej zmluve veľmi bohatú, mnohostrannú odpoveď.
Pre nás je dôležité vedieť, čo Nová zmluva hovorí o pôsobení Ducha Svätého, aké pôsobenie sa pripisuje Duchu Svätému. Potrebujeme to vedieť z viacerých dôvodov: Treba nám to vedieť, aby sme si s pokorou a vďačnosťou uvedomili, čo sa už v našich osobných životoch aj v živote cirkvi a spoločnosti prejavilo ako dielo Ducha Svätého; aby sme teda v hriešnej pýche nepripisovali sebe, čo sme prijali ako dar. Vážne varovanie pred takýmto hriechom pýchy je vyjadrené v slovách apoštola (1Kor 4, 7): „Čo máš, čo by si nebol dostal? A keď si dostal, čo sa chváliš, ako by si nebol dostal?“ Treba nám vedieť o pôsobení Ducha Svätého, aby sme vedeli prosiť konkrétne o jeho ďalšie pôsobenie; ďalej: aby sme dokázali vidieť pôsobenie Ducha Svätého aj na druhých a tak sa vyvarovali farizejského vyvyšovania seba. Chceli by sme si sprítomniť aspoň časť z toho, čo sa o pôsobení Ducha Svätého hovorí v Novej zmluve, a čo i dnes môže a chce konať a aj koná Duch Svätý v nás ako jednotlivcoch, v nás ako cirkvi.
Do ľudských sŕdc, ktoré sú zotročované poverami, fatalizmom, strachom z temného osudu, strachom z démonských síl, vstupuje Duch Svätý, ktorý nás oslobodzuje od tohto nedôstojného a zhubného otroctva. Preto mohol apoštol napísať: „Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče!“ (Rím 8, 15). Duch Svätý nás oslobodzuje od úzkosti a strachu tým, že nám vštepuje do sŕdc istotu: Si Božie dieťa, si pod Božou zvrchovanou ochranou, máš úžasné privilégium, že môžeš Pána Boha oslovovať priamo intímnym slovom abba, Otecko. Presviedča nás, že sú nám hriechy odpustené, že nás Pán Boh naozaj prijíma, akceptuje, že sme oslobodení od balastu hriešnej minulosti, a že máme voľné krídla vzniesť sa do výšin novej budúcnosti.
Tá istá skutočnosť je inými slovami vyjadrená v Liste Rímskym: „Láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný“ (Rím 5, 5). To znamená, že Duch Svätý nás v hĺbke našej bytosti uisťuje, že Boh nás skutočne miluje. Veľmi potrebujeme toto uistenie, keďže k našej ľudskej odcudzenosti patrí aj to, že pochybujeme ešte aj o Božej láske. Kto žije v plnej dôvere a istote o Božej láske, ten to nemá sám od seba, ale je to veľký dar Ducha. Kto toto vie, ten dokáže celkom neobvyklým spôsobom skombinovať dve veci do jedného skĺbeného vnútorného postoja: veľkú pokoru a veľkú radosť; pokoru bez sebaponižovania, radosť bez pýchy.
Duch Svätý nás uspôsobuje veriť v Ježiša Krista ako nášho Pána. Uznať Ježiša za veľkého učiteľa životnej múdrosti a mravnosti dokážu mnohí. Stačí sa intenzívne začítať do Jeho slov v evanjeliách a vnímavý čitateľ objaví Jeho čistotu a veľkosť. Karl Jaspers ho nazval jedným zo štyroch smerodajných ľudí všetkých čias (spolu so Sokratom, Buddhom, Konfuciom). Je to vysoké ocenenie, ale pre veriaceho človeka je Ježiš Kristus nekonečne viac. On je náš Spasiteľ, Vykupiteľ, On je teraz a naveky živým, teraz a naveky pôsobiacim, zvrchovaným Pánom v jedinečnom, exkluzívnom zmysle. Pre vernosť práve tomuto vyznaniu mnohí boli ochotní obetovať život.
Ako sa možno dopracovať k tejto veľkej vnútornej istote? Rozumové argumenty na to nestačia. Toto bytostné poznanie je dar Ducha Svätého. Stručne, ale jednoznačne to vyjadruje apoštol v 1Kor 12, 3: „Nikto nemôže povedať: „Pán Ježiš“ – to znamená: „Ježiš je Pán“, ak len nie v Duchu Svätom.“ Nejde pritom len o teoretické poznanie a vyznávanie slovami – to by mechanicky dokázal zopakovať každý.. Ide o život, v ktorom sú všetky spôsoby správania poznačené, preniknuté istotou: Ježiš je Pán, Jemu je daná všetka moc na nebi i na zemi, On je totálny víťaz nad všetkými silami deštrukcie, On je pre mňa najvyššou autoritou, On je cieľom, ku ktorému smeruje všetko moje úsilie, celý môj život. Ktokoľvek je takto transformovaný, kto je charakterizovaný týmto postojom, ten to nedosiahol vlastným metodickým úsilím, ale bol zaplavený mocou Ducha Svätého. Len s veľkou bázňou a vďačnosťou môžeme na to myslieť.
Už z toho, čo sme uviedli, vyplýva, že Duch Svätý je Tvorcom nového bytia, novej existencie v človeku. Obsažne je to zhrnuté v zozname, ktorý apoštol nazýva ovocím Ducha v G 5, 22 – 23: „Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.“ Tesne predtým, v G 5, 19 – 21, je iný zoznam: „skutky tela“, teda hriešne skutky. Do tohto zoznamu patria nasledovné veci: „cudzoložstvo, smilstvo, nečistota, zmyselnosť, modloslužba, čarodejníctvo, nepriateľstvá, svár, nenávisť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisti, vraždy, opilstvá, hodovania a im podobné.“ Keď si pozorne prečítame oba tieto zoznamy, vidíme, že ide o veľmi výrazný kontrast: na jednej strane veľmi negatívny obraz hriešneho človeka, na druhej strane veľmi pozitívny obraz nového človeka. Treba si živo predstaviť človeka s tými negatívnymi charakterovými znakmi a na druhej strane človeka, ktorý je charakterizovaný znakmi celkom nového bytia a života. Životná prax nám poskytuje dosť príkladov, aby sme si v predstave mohli názorne vykresliť i jeden i druhý typ ľudského bytia. Každému by malo byť jasné, ktorý z týchto typov je neželateľný a po ktorom by sme na druhej strane mali z tej duše túžiť. Každý by mal byť dosť poctivý na to, aby sa pomocou týchto zoznamov sám ohodnotil.
Okrem tohto poznania a schopnosti rozlišovať je tu ďalšia otázka: Ako sa z človeka toho starého typu môže stať človek nového typu? Možno poukázať na pevnú vôľu pri samovýchove, na rozličné pedagogické metódy pri výchove druhých, na disciplinárne opatrenia a pod. Nechceme tieto metódy podceňovať – ony majú nepochybne svoju dôležitosť a môžu azda navodiť nejaké zmeny k lepšiemu, ale otázka je, či sú tieto zmeny hlboké, opravdivé a či sú trvalé. Len ak sa najhlbšie vnútro človeka zmení, len ak sa človek stane novou bytosťou, novým stvorením, len vtedy ide o skutočné preporodenie. Ako sa to dá dosiahnuť? Aj v tomto prípade pomáha len zásah zhora, len pôsobenie Ducha Svätého.
Pán Ježiš raz pripodobnil rast kráľovstva Božieho k rastu obilia, ktoré človek síce zaseje, ale potom sa venuje svojim každodenným záležitostiam, v noci spí cez deň vstáva a zatiaľ obilie rastie samo. Ovocie v záhrade rastie takisto samo od seba, spontánne, nie je tvorené podľa nejakého ľudského výrobného predpisu. Pravidlá rastu, genetické informácie, predpoklady rastu dostáva všetko, čo je živé, od Stvoriteľa. Toto pravidlo sa v určitom zmysle objavuje aj v duchovnej oblasti. Predovšetkým o ovocí Ducha platí, že je to spontánne, Duchom Božím spôsobené ovocie. Nie je produktom nejakého sebadonucovania či pevnej vôle, i keď pevná vôľa má veľký význam, ale vyrastá na pôde srdca, ktoré je pod stálym vplyvom Ducha Svätého.
Ako všetko v prírode rastie postupne, tak aj ovocie Ducha rastie postupne. V prírode rastie to, čo je pod stálym vplyvom Božieho slnka a Božieho dažďa. Ovocie Ducha rastie u toho človeka, ktorý túži, prosí, dovolí, aby bol pod stálym, dlhodobým, celoživotným vplyvom Ducha Svätého.
Nie náhodou je v žalme spojená prosba o nové srdce s prosbou o pôsobenie Ducha: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného! Od svojej tváre nezavrhni ma a svojho svätého Ducha mi neodnímaj!“ (Ž 51, 12 – 13). Kdekoľvek vidíme, že sa uskutočňuje niečo z nového života, kdekoľvek môžeme konštatovať, že ide o skutočnú obnovu – či to už vidíme na druhých alebo na sebe –, všade tam ide o pôsobenie Ducha Svätého, o ovocie Ducha. To nás oslobodzuje od sebeckého pripisovania zásluh sebe samým a zároveň nás to nabáda k trvalým prosbám, aby Duch Svätý v tomto obnovujúcom, tvorivom pôsobení pokračoval. Všetky body „ovocia Ducha“ by mali charakterizovať každého kresťana.
Na jednotlivé veci, ktoré sú ovocím Ducha, by sme dnes chceli myslieť s poďakovaním. Lebo toto ovocie rástlo v cirkvi v priebehu tisícročí a rastie aj dnes. Rastie aj v našich životoch. Zrejme nie v takej miere, v akej by mohlo a malo. Ale mohol by azda niekto z nás povedať, že týmto ovocím ešte nebol obdarovaný? Nie vždy si uvedomujeme, že jednotlivé veci, ktoré sa v Novej zmluve spomínajú ako ovocie a dary Ducha, sú naozaj ovocím Dcha. Niektoré z nich sa nám už javia ako samozrejmé. Je to dobrý znak toho, že sa v nás udomácnili a stali sa normálnou formou nášho života. Ale z času na čas si treba predsa uvedomiť, že sú to veľmi cenné Božie dary a treba za ne poďakovať.
Ak si pri takomto bilancovaní uvedomíme, čo všetko veľké a cenné sa v našom živote už pôsobením Ducha Svätého objavilo, malo by nás to priviesť k myšlienke: Musím čím lepšie pripravovať v sebe pôdu pre pôsobenie Ducha Svätého. Musím objavovať a odstraňovať prekážky, ktoré ja sám staviam tomuto pôsobeniu do cesty. Musím každý deň túžiť, prosiť a čakať, aby Duch Svätý tvoril vo mne čím viac ovocia Ducha. Ovocie Ducha musím prijať ako hodnoty mimoriadnej ceny a tieto potom uplatňovať vo všetkých oblastiach svojho života. Trojjediný Pane Bože, vzdávame ti vďaku a chválu za to, že nás vedieš takýmto zázračným spôsobom.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.