Vstúpenie, Marek 16, 14 - 20
Konečne ukázal sa jedenástim, keď sedeli za stolom, a karhal ich nedôveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo Ho videli vzkrieseného. Potom im povedal: Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať démonov, novými jazykmi budú hovoriť, hady budú brať, a keby vypili niečo smrtonosné, neuškodí im; na chorých budú klásť ruky a tí budú zdraví. Keď im to Pán Ježiš dopovedal, bol vzatý do neba a posadil sa po pravici Božej. Oni však vyšli a kázali všade, a Pán im pomáhal a potvrdzoval slová znameniami, ktoré ich sprevádzali. Amen. (Marek 16, 14 - 20)
Kedykoľvek hovoríme o večnom svete, o večnosti, môžeme o nej hovoriť len v obrazoch. Večnosť je niečo úplne iného než svet, v ktorom žijeme. Skúsenosti a predstavy z tohto nášho sveta vôbec nestačia na to, aby sme pochopili celkom jasne a bez obrazov, čo sa deje vo večnosti.
I keď o večnosti hovoríme v obrazoch, nikdy nejde o prázdne slová. Za obrazmi sa skrýva skutočnosť, ktorá je pre náš život mimoriadne dôležitá, lebo sa v určitom zmysle týka nás samých.
Aj v dnešnom texte máme takéto obrazy. Text hovorí o Pánu Ježišovi: Bol vzatý do neba a posadil sa na pravici Božej. Tu nie je hlavnou vecou, aby sme špekulovali, kde nebo je, ako je zariadené, ako, akými silami sa ta Ježiš dostal, ako vyzerá Boží trón, atď. Keby sme sa sústredili a obmedzili na takéto otázky, ostali by sme pripútaní k obrazom, ale unikol by nám ich skutočný zmysel. Preto si kladieme otázku: Čo náš text chce povedať tým, že Ježiš bol vzatý do nebo a posadil sa po pravici Božej?
Chce tým byť povedané, že zo sveta času, z nášho obmedzeného sveta, zo sveta, ktorý poznáme zo svojej každodennej skúsenosti, prešiel Pán Ježiš Kristus do večnosti, že od poníženosti a utrpenia, ktoré sa mu dostalo v tomto našom svete, prešiel do nového života vo večnosti, prešiel do nového postavenia, ktoré je charakterizované mocou a slávou. Táto udalosť je v evanjeliu vyjadrená a opísané slovami: Bol vzatý do neba, posadil sa na pravicu Božiu. Ľuďom v staroveku bol tento obraz pomerne ľahko zrozumiteľný. Tí ľudia si nebo predstavovali ako vyššie poschodie nad našou zemou. Pána Boha si predstavovali ako vznešenú bytosť, ktorá sedí na svojom tróne a odtiaľ riadi a spravuje svet. V súlade s týmito predstavami sa dá povedať, že dnešný sviatok Vstúpenia Krista Pána na nebo, keď sa Ježiš Kristus posadil po pravici Božej, nie je nič menej ako deň intronizácie Kristovej, deň, keď Kristus s plnou mocou nastúpil na trón, z ktorého sa riadi svet.
Hovoríme, že to sú obrazy, ktoré vyhovovali predstavám starovekého človeka. Nám dnes tieto obrazy veľmi nevyhovujú, lebo my si svet, vesmír predstavujeme už celkom inak ako človek v staroveku. To, čo astronómia objavuje o vesmíre, vzbudzuje náš nekonečný úžas a úctu voči Stvoriteľovi. No tento náš dnešný obraz o vesmíre je celkom, celkom iný, než ako si to predstavovali ľudia pred dvoma tisícročiami.
Ale zato, že náš obraz sveta je celkom odlišný od obrazu starovekého, nestráca posolstvo obrazov, ktoré sa používajú v našom texte, ani najmenej zo svojho obsahu a aktuálnosti pre nás. Lebo nie sú nám dôležité samotné obrazy, ale dôležité pre nás je to, čo ony vyjadrujú. A práve toto by sme si dnes chceli jasne uvedomiť.
Toto je posolstvo, ktoré cirkev zvestuje v dnešný sviatok: Ježiš Kristus žil raz v tomto časnom svete. Poznal a niesol biedy, ktoré sú naším časným údelom. Poznal nepriateľstvo zo strany pokrytcov a svätuškárov. Stretal sa aj s ľuďmi, ktorí ho pochopili a s radosťou prijali jeho ponúkanú pomoc. Ale na druhej strane sa stretal s ponižovaním, prenasledovaním, utrpením. Ľudia, ktorých chcel zachrániť, ho pokorili po najhlbšiu možnú mieru. Ich nenávisť šla tak ďaleko, že ho chceli úplne vymazať z vedomia ľudí. V slovách, ktoré povedal v jednom rozhovore: "Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu" sa skrýva jeho trpká skúsenosť s ľuďmi. Ale toto obdobie zaznávania, prenasledovania, ponižovania, utrpenia sa v jeho živote skončilo. Po vrchole utrpenia, po smrti na kríži, nasledovalo veľkonočné ráno vzkriesenia. A potom z tohto časného sveta, ktorý mu pripravil také macošské privítanie, odišiel do iného sveta, tam, kam nesiaha ruka nevďačníkov, nepriateľov a pokrytcov. Vzkriesenie spolu so Vstúpením sú slávne chvíle v živote nášho Spasiteľa. Ukazuje sa v nich, akú prevahu má Spasiteľ nad svetom.
Ale tým, že odišiel z časnosti, z nášho terajšieho sveta, nestratil kontakt so svetom. On, ako vládca uvedený na trón, je pánom nad svetom. Na konci Evanjelia podľa Matúša sú zapísané slová, ktoré povedal pri rozlúčke s učeníkmi: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi". Týmito slovami je povedané to isté, čo je v našom texte vyjadrené obrazom: posadil sa na pravici Božej. Na všetko toto by sme mali myslieť, keď vo Všeobecnej kresťanskej viere vyznávame: Verím v Ježiša Krista, ktorý sedí na pravici Boha Otca Všemohúceho.
Tieto slová nehovoria o nečinnom odpočinku po vykonaní ťažkej práce v našom svete, ale hovoria o tom, že Ježiš Kristus je vládca nad svetom. Dnešný sviatok nie je iba dňom spomienky na to, čo sa stalo v štyridsiaty deň po Veľkej noci. To by bolo málo. Dnešný sviatok chce v nás vzbudiť a posilniť istotu, že Ježiš Kristus je dnes Pánom nad svetom, že dnes je zvrchovaným Pánom tých, čo veria v neho, ale že je zvrchovaným Pánom aj svojich nepriateľov, že dnes je zvrchovaným Pánom, ktorému nemôžu uškodiť ani najhorší nepriatelia. Radujeme sa nie iba zo spomienok, ale predovšetkým z toho, čo je dnes skutočnosťou.
Táto istota dnes mnohým kresťanom chýba. Kresťan je vždy vystavený pokušeniu nevery a malomyseľnosti. Ani samotní učeníci nebol imúnni pred týmto pokušením. V texte sme čítali, že ich Ježiš musel karhať: "Konečne ukázal sa jedenástim, keď sedeli za stolom, a karhal ich nedôveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo ho videli vzkrieseného." Nedôvera a pochybovanie, to je to, čím trpí naše kresťanstvo i v dnešnej dobe. Neprotirečíme síce tomu, že Kristus vstal z mŕtvych, že vstúpil na nebo, že sedí na Božej pravici, ale neberieme to dosť vážne. Vyznávame to síce ústami, ale nie sme vždy ochotní odvodiť z toho patričné dôsledky. Neraz sme naplnení strachom a obavami. Ale prečítané slová evanjelia nás chcú oslobodiť od malomyseľného strachu. Neraz sa nás zmocňuje nálada zakríknutosti a utiahnutosti, ale dnešné evanjelium chce z nás urobiť ľudí, ktorí sú si istí svojou vecou. Dnešný sviatok nám pripomína, že v každom našom slove, čine, postoji, správaní by malo byť cítiť presvedčenie, istotu, že Ježiš Kristus je dnes Pánom nad svetom.
I keď zdôrazňujeme, že Ježiš Kristus je Pán, treba povedať niečo bližšie o obsahu tohto titulu. Ježiš Kristus je Pán, ale nie je tyran. Nechce v ľuďoch vzbudzovať strach z tyrana, ale chce ľudí získať. Chce získať každého človeka pre seba, lebo každému chce darovať skutočný život, večný život.
Na osobnom vzťahu k Ježišovi Kristovi sa rozhoduje údel každého človeka. V texte sme čítali slová, ktoré povedal učeníkom: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený.“ Tieto slová treba brať veľmi vážne, lebo sa týkajú každého jedného človeka. Hovoria totiž o tom, že človek má pred sebou dve možnosti: buď ísť cestou, ktorá vedie k cieľu, totiž k večnému životu, alebo cestou, ktorou sa k skutočnému cieľu nedostane. O tom – podľa citovaných slov – rozhoduje, aký postoj zaujme človek k vyvýšenému Pánovi, či s vierou prijme všetko, čo on priniesol, či s vierou prijme jeho samého, alebo či na druhej strane odmietne túto veľkú ponuku. Veriť alebo neveriť – to teda nie je otázka modernosti či nemodernosti, ale je to otázka, na ktorej sa rozhoduje večný údel človeka.
Ale potrebné je, aby tu niekto bol, kto by ľuďom o tom všetkom povedal, kto by im predložil evanjelium, radostné posolstvo o tom, že Ježiš Kristus je Pánom, kto by ich upozornil, o aké vážne rozhodnutie ide pri zaujatí postoja k Ježišovi Kristovi, a kto by im ukázal cestu k Ježišovi. Pán, ktorý sa lúči s učeníkmi, na to pamätá. Preto ich práve pri tejto rozlúčke vysiela do sveta: "Choďte po celom svete a kážte evanjelium všetkému stvoreniu". Takto posiela a rozosiela svojich nasledovníkov Pán, ktorý práve nastupuje na panovnícky trón nad svetom. Jeho vyslanie, misia, má preto zvláštny dôraz. Nejde o človeka, ktorý by svojich prívržencov rozoslal do sveta, aby rozširovali jeho názory, ale ide o Pána, ktorý chce každému darovať život a posiela do sveta svojich poslov, ktorí majú ľuďom ukázať, že zásadne jestvujú dve cesty: cesta k životu a cesta k smrti. Učeníci sa naozaj pobrali do sveta, prinášali ľuďom evanjelium, radostnú zvesť o živote. To bol dôsledok ich viery v Ježiša Krista ako Pána nad svetom.
Aj pre nás to má byť dôsledok viery v Ježiša Krista ako Pána. On každého, kto v neho verí, vysiela do sveta. Nie každého v tom zmysle, aby šiel do Afriky alebo iných svetadielov ako misionár, ale každého v tom zmysle, aby vo svojom okolí pôsobil ako misionár. Keď si uvedomujeme túto povinnosť, toto poslanie, znamená to, že kresťanská existencia sa tatko stáva ťažšou, lebo evanjelium neprijíma každý s radosťou. Ale napriek tomu sa od nás žiada, aby sme celým svojím životom aj jednoznačnými slovami dávali najavo, že Ježiš Kristus je naším Pánom a že je šťastný každý, kto sa tomuto Pánovi a Spasiteľovi dá viesť v celom svojom živote. Vo sviatok Vstúpenia Krista Pána na nebo nám náš Pán ponúka k tomu novú silu.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
