V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

6. nedeľa po Sv. Trojici, 2. list Korintským 3, 12

Keď teda takúto nádej máme, počíname si celkom otvorene, (2. list Korintským 3, 12)

Ako je to vlastne s kresťanskou nádejou? Vieme, čo je jej obsahom. Je to presvedčenie, že smrť je síce koniec pozemského života, ale nie absolútny koniec. Presvedčenie, že Pán Boh nás zo svojej milosti vzkriesi k novému životu, k trvalému spoločenstvu s Ježišom Kristom. Kresťanská nádej obracia, orientuje teda pohľad veriacich do večnej budúcnosti, do diaľky za hranicou tohto časného života.
Nie je to nebezpečné? Nemôže si človek povedať: Budem sa sústreďovať predovšetkým na večný život a tento život na zemi ma bude málo zaujímať? Je možné, že niektorých ľudí privádza kresťanská nádej k takémuto stanovisku, že ich vedie k akejsi pasivite a rezignácii voči záležitostiam tohto sveta. To sa ostatne kresťanskej nádeji zo strany kritikov aj vyčíta. Kritici hovoria, že nádej večného života odvracia pohľad človeka od problémov tohto sveta, že berie človeku odvahu a silu, ktorú potrebuje na nápravu vecí ľudských na tomto svete.
Lenže takto chápaná nádej, nádej, ktorá vedie k pasivite, je úplným nepochopením toho, čo o nádeji hovorí Písmo sväté. Na viacerých miestach, kde sa hovorí o nádeji, sa súčasne hovorí o tom, že a ako skutočná nádej vplýva na postoje a správanie človeka už v tejto časnosti. Nádej vedie nie k pasivite, ale k aktivite. Nádej vedie život človeka tým smerom, aby čím viac toho čo robí, bolo v súlade s očakávaným obsahom nádeje vo večnosti, a aby sa človek zároveň vyhýbal veciam a odmietal veci, ktoré sú v protiklade s očakávaným obsahom nádeje. Nádej teda mobilizuje, uvádza do pohybu sily človeka, aby vyvíjal čím väčšie úsilie na tejto ceste k cieľu. Všimneme si niektoré biblické výroky, ktoré ukazujú, že nádej je a má byť hybnou silou.
Tieto výroky nám ukážu, ako treba správne chápať kresťanskú nádej. Súčasne nám pomôžu brániť kresťanské stanovisko, keď sa stretneme so spomenutou už kritikou na adresu kresťanskej nádeje. Ale predovšetkým nás upozornia na to, ako sa má kresťanská nádej uplatňovať v našom vlastnom živote. Najlepšou obranou kresťanskej nádeje totiž je, ak na čím viacerých kresťanoch bude vidno, ako nádej večného života už teraz pretvára ich bytosti a ich život.
Prečítaný text je jeden z týchto biblických výrokov. „Keďže teda takúto nádej máme, počíname si celkom otvorene.“ Apoštol myslí na to, že kresťanská nádej je mohutnou myšlienkou a mohutnou účinnou silou celej jeho činnosti, takže vo svojej misijnej práci zvestuje evanjelium celkom smelo a otvorene, a nedá sa pritom ničomu a nikomu zastrašiť a umlčať. Nedal sa zastrašiť výsmechom, lebo vedel, že evanjelium, ktoré zvestuje, má nekonečne väčšiu cenu ako všetok výsmech. Nedal sa zastrašiť nepriateľstvom, i keď si ako misionár mnoho vytrpel, lebo vedel, že Pán, ktorému slúži je nekonečne nadradený nad všetkých nepriateľov evanjelia. Pred svojou cestou do Ríma napísal, že sa nehanbí za evanjelium lebo vie, že ono je mocou Božou na spasenie každému, kto verí. Toto jeho presvedčenie o konečnom víťazstve evanjelia bolo nádejou, nádejou, ktorá sa prakticky stala istotou. Jeho smelosť pred akýmkoľvek fórom, jeho odvaha uprostred akýchkoľvek protivenstiev nebola náhodná, ale celkom organicky vyrástla z jeho nádeje. Nádej ho nepriviedla k pasivite a rezignácii, ale naopak, k celoživotnej intenzívnej práci v záujme evanjelia. Nepoznal takú silu a takú situáciu, ktorá by ho bola mohla v tejto práci zastaviť. Toto bolo u neho ovocie nádeje.
Jedenásta kapitola listu Židom má v rámci našej témy celkom osobitné postavenie. Táto kapitola je totiž veľkolepou galériou ľudí, ktorí zo stanoviska viery a nádeje urobili rozličné prekvapivé, odvážne veci. Zo stanoviska viery a nádeje poslúchli Božie pokyny, i keď sa to mohlo zdať riskantné. Zo stanoviska viery a nádeje vzopreli sa nariadeniam svetských pánov, napríklad nariadeniu egyptského faraóna, ktorý žiadal Izraelitov, aby usmrcovali svojich novonarodených synov. Zo stanoviska viery a nádeje vzali mnohí na seba ťažké utrpenia nie so skleslosťou, ale s jasným pohľadom, ktorý siahal za hranicu smrti. Nádej im dodala silu zniesť i prenasledovanie a martýrium. Nádej, ktorá dáva človeku už v tomto živote takú silu a odvahu, je nepochybne tvorivým činiteľom v živote človeka.
Vzťah medzi nádejou a jej tvorivým účinkom už v rámci časných dní je veľmi pekne opísaný na začiatku 3. kapitoly Prvého Jánovho listu. Tam sa hovorí o tom, že sa raz máme stať podobnými Pánu Ježišovi Kristovi. Toto je veľmi vysoký obsah kresťanskej nádeje. To sa týka jadra a charakteru ľudskej bytosti, preto to má jednoznačne vyššiu cenu ako všetky hmotné hodnoty tohto sveta. Ani táto stránka nádeje nevedie k pasivite, ale naopak, k výzve: „Každý, kto má takúto nádej v ňom, očisťuje sa, ako je čistý On.“ Tým chce byť povedané, že ktokoľvek prijal za svoju nádej tento veľký cieľ: stať sa raz podobným Spasiteľovi, ten sa už teraz usiluje robiť čím viac krokov smerom k tomuto cieľu. Opäť vidíme: Nádej nevedie k nečinnosti, ale naopak: k čím intenzívnejšej činnosti.
Nádej, ak ju človek skutočne nosí vo svojom srdci, ak ju vo svojich myšlienkach a cítení znova a znova prežíva, tvorí okolo neho atmosféru radosti. Na toto dôležité ovocie nádeje upozorňujú slová žalmu: „Nech sa radujú všetci, ktorí dúfajú v Teba a plesajú neustále. Ty ich ochraňuj, nech v Tebe jasajú milovníci Tvojho mena“ (Žalm 5, 12). Žiť v ovzduší skutočnej, pevnou nádejou podloženej radosti, to je veľmi cenný dar pre život človeka. Kto žije v takejto radosti, ten toto ovzdušie radosti nosí stále so sebou a pôsobí ním na svoje okolie. Kto vie, čo sú chmúrne nálady a kto trpí pod ich tlakom, ten vie vysoko oceniť, ak mu niekto vnesie do života svetlo skutočnej radosti. A keďže takáto radosť pochádza z nádeje, môžeme zopakovať vetu, ktorej pravdivosť v tejto kázni sledujeme, že totiž nádej má vysoko pozitívny, tvorivý účinok na formovanie a prežívanie našich terajších, časných dní.
V Prvom liste Petrovom je zaujímavé napomenutie: „Každému, kto by vás bral na zodpovednosť pre vašu nádej, buďte stále pripravení vydať počet.“ Môžeme sa dostať do položenia, že sa nás druhí ľudia budú spytovať, čo to tá kresťanská nádej vlastne je, aký je jej obsah, aký je jej význam pre život. Kto je preniknutý kresťanskou nádejou, ten takéto príležitosti uvíta a bude sa usilovať čím podrobnejšie odpovedať na tieto otázky. Lebo kresťan ovládaný nádejou – ak je táto nádej správne pochopená a plne prežívaná – nechce so svojou nádejou ostať sám, ale má veľkú radosť z toho, že môže aj iným dopomôcť k tomu, aby sa pred nimi otvorila perspektíva tej istej nádeje. Tu vidíme, že kresťanská nádej človeku nielen že nezatvára ústa, ale naopak, vedie ho k tomu, aby čím presnejšie premyslel obsah a význam kresťanskej nádeje a potom ho vedel sprostredkovať iným.
Nádej vedie veriaceho človeka k pevnej sebakontrole, disciplíne, sebaovládaniu. V jednom apoštolskom liste nachádzame takéto napomenutie: „My, ako synovia dňa, buďme triezvi, oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spasenie.“ Kto má nádej a orientuje sa na jej splnenie, nemôže v duchovnom ohľade spať, ale stále bdie. To znamená, že si stále všíma, aké duchovné nebezpečenstvá ho ohrozujú a odmieta ich. Dnes je tých nebezpečenstiev omnoho viac ako v minulosti, a to v dôsledku záplavy informácií, ktoré z médií a internetu neprestajne na nás doliehajú. Kto na chvíľu duchovne zaspí, veľmi rýchlo sa môže stať obeťou týchto nebezpečenstiev. Predovšetkým deti a mládež, ale aj dospelí – všetci sme tým veľmi ohrození. Preto je dôležité, aby sme nosili v sebe nádej – pevnú istotu o konečnom cieli, ku ktorému má smerovať naša životná cesta. Kto neprestajne nosí v sebe túto nádej ako aktívnu, mobilizujúcu silu, ten bude odmietať všetko, čo otupuje jeho duchovnú pozornosť. Ak nádej urobí veriaceho kresťana všestranne triezvym, bdelým človekom, a bude mu neprestajne ukazovať, čo všetko je v tom ponúkanom prúde informácií zlé a nebezpečné, tak musíme povedať, že význam kresťanskej nádeje sa neobmedzuje na večnosť, ale má veľký tvorivý a ochranný vplyv už v tomto čase.
Kolosenským kresťanom napísal Pavel tieto slová: „Počuli sme o vašej viere v Krista Ježiša a o láske, ktorú máte ku všetkým svätým pre nádej, odloženú vám v nebesiach.“ Podľa týchto slov zo skutočnej nádeje vyplýva u veriaceho človeka láska k druhým ľuďom. Toto spojenie je pochopiteľné. Obsahom kresťanskej nádeje je Božie kráľovstvo, a najvyšším zákonom Božieho kráľovstva je láska. Kto sa teda v nádeji pripravuje na život v Božom kráľovstve v plnosti, ten sa už teraz usiluje uskutočňovať čím viac z jeho životných pravidiel. Blahoslavenstvá Pána Ježiša a jeho rozvinutie prikázaní v 5. kapitole Evanjelia podľa Matúša, to všetko sú pravidlá, ktoré poukazujú na čistotu života v očakávanom Božom kráľovstve. Nádej nás vedie k tomu, aby sme sa usilovali s Božou pomocou čím viac z týchto pravidiel uskutočňovať už v terajšom pozemskom živote. Z toho vidíme, že nádej má nielen obrannú, imunizujúcu funkciu, ale aj vysoko pozitívnu, tvorivú, budujúcu funkciu – buduje osobnosť jednotlivca, buduje spoločenstvo.
Tieto a ďalšie veci, ktoré sa v Písme svätom spájajú s nádejou, nie sú nejaké náhodné prívesky nádeje, ale s nádejou organicky a nevyhnutne súvisia a z nádeje vyrastajú. Preto sa práve tieto veci môžu stať kritériom toho, či v určitom človeku vládne skutočne kresťanská nádej. Keby sme totiž zistili, že určitý kresťan žije nie v smelosti, ale v strachu, nie v radosti, ale v neprestajnom smútku, že nepracuje na svojom očisťovaní a posväcovaní, že nežije v sebaovládaní, ale dá sa nakaziť rozličnými zlými vplyvmi a príkladmi, že sa hanbí priznať sa k svojej viere v Ježiša Krista, že žije nie v láske, ale v sebectve, o takom človeku by sme museli povedať, že jeho nádej je sebaklamom. Lebo skutočná nádej je tvorivá sila, a to sa musí prejaviť na spôsobe života.
Z toho, čo sme o pôsobení nádeje odvodili z niektorých slov Písma svätého, vyplývajú pre nás určité otázky na sebaskúmanie. Tie sa dajú ľahko formulovať. Uvedieme niektoré z nich. Ako je to so mnou v tomto ohľade? Som preniknutý kresťanskou nádejou? Vedie ma moja nádej vo večnosť k všetkým tým dôsledkom, ktoré s nádejou spája Božie slovo? Čo všetko v mojom živote je v protiklade s kresťanskou nádejou? V čom všetkom musím svoje stvárňovanie života a svoje rozhodovanie prispôsobiť nádeji? Ku ktorým novým postojom ma vedie kresťanská nádej? Čím viac z dôsledkov kresťanskej nádeje budeme uskutočňovať už v tomto živote, tým bližšie budeme k tomu, čo nás ako obsah nádeje čaká vo večnosti. Žiť v súlade s tým, čo očakávame vo večnosti – to je ten najkrajší spôsob života. –

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.