Ján 6, 1 – 15
Potom odišiel Ježiš na druhú stranu galilejského mora Tiberiadského a nasledoval Ho veľký zástup, lebo videli znamenia, ktoré činil na nemocných. Ježiš vystúpil na vrch a tam sa posadil so svojimi učeníkmi. A blízko bola Veľká noc, slávnosť židovská. Keď teda Ježiš pozdvihol oči a videl, že veľký zástup prichádza k Nemu, riekol Filipovi: Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli? Ale to povedal len preto, aby ho skúšal; lebo sám vedel, čo urobí. Odpovedal Mu Filip: Za dvesto denárov chleba im nestačí, aby sa aspoň máličko dostalo každému. Povedal Mu jeden z učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra: Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve rybičky; ale čo je to pre toľkých? I rozkázal Ježiš: Usaďte ľudí. A bolo tam mnoho trávy. Posadilo sa teda mužov okolo päťtisíc. Nato Ježiš vzal chleby, dobrorečil Bohu a rozdával sediacim, podobne aj z rybičiek, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal učeníkom: Pozbierajte nalámané zvyšky, aby nič nevyšlo nazmar. Pozbierali (ich) teda a nalámané zvyšky, ktoré po jediacich zvýšili z piatich jačmenných chlebov, naplnili dvanásť košov. Ľudia však, vidiac znamenie, ktoré učinil, hovorili: Je to naozaj prorok, ktorý mal prísť na svet. Preto Ježiš, keď poznal, že chcú prísť a zmocniť sa Ho, aby Ho urobili kráľom, utiahol sa zase na vrch do samoty. (Ján 6, 1 – 15)
-----------
Evanjelium o zázračnom nasýtení veľkého zástupu patrí medzi tie divy Pána Ježiša, pre ktoré veľmi mnohí ľudia majú iba výsmech. Človek, ktorý sa pokladá za kriticky zmýšľajúceho, si povie, že vo svojom živote nemal nikdy skúsenosť, ktorá by sa podobala tomu, čo tu hovorí evanjelium, a že to preto ani nemôže byť pravda. Ale keď sa nad týmto príbehom zamyslíme hlbšie, uvedomíme si, že je veľmi povrchné odbaviť ho cynickým výsmechom. Mysliacemu človeku dáva tento príbeh dosť látky na uvažovanie.
V prvom rade si musíme uvedomiť, že Pána Ježiša nemôžeme merať ľudskými meradlami. Keby sme si povedali – ako si hovoria mnohí – že z Ježišovho pôsobenia uznáme len to, čo nám je známe z našich ľudských skúseností, keby sme z jeho života a pôsobenia chceli vyškrtnúť všetko, čo pôsobí na nás dojmom prekvapivých a nepochopiteľných vecí, ostal by nám z Ježiša púhy človek, jeden z miliónov, ktorého by sme nikdy nemohli nazvať svojím Spasiteľom. Kto sa dal Ježišovi získať a prijal ho za svojho Pána a Spasiteľa, robí to inak: Nemeria a nekritizuje Ježiša podľa ľudských meradiel, ale naopak: seba samého, svoje meradlá, svoje uvažovanie dáva hodnotiť a kritizovať Ježišovi. Keď sme si prečítali evanjelium o zázračnom nasýtení veľkého zástupu, neobraciame sa na Pána Ježiša alebo na evanjelium s výsmechom a zlomyseľnou kritikou, ale s dokonalou pokorou a s bezvýhradným uznaním jeho veľkej moci.
Na upevnenie svojej viery a zároveň ako odpoveď tým, ktorí sa z tohto príbehu vysmievajú, chceme teraz poukázať na jeden div, ktorý sa nám pre svoju pravidelnosť stal už samozrejmosťou. Poľnohospodár zaseje na pole metrický cent pšenice, a z neho sa za niekoľko mesiacov urodí 25, 30 alebo i viac metrických centov obilia. Tak je to so všetkým, čo človek seje alebo sadí do zeme. Je pravda, že človek poorie pôdu, pobráni ju, pridá hnojivá a umelé hnojivá, prípadne zavlažuje. Ale všetkým týmto netvorí život, len prispôsobuje a zlepšuje podmienky rastu. Hlavný predpoklad každej úrody je v semene, ktoré skrýva v sebe zárodok nového života, alebo, ak chceme: sú to genetické informácie. Ľudský rozum a ľudské ruky nedokážu vyrobiť semeno so zárodkom života. Semeno, z ktorého vyrastie klas s dvadsiatimi – tridsiatimi zrnami, sme dostali, a to od Stvoriteľa. Keby sme toto zázračné semeno neboli dostali, ten obrovský zázrak, skrývajúci sa v malom zrnku, by sme nikdy nevytvorili. Človek síce má vzor semena obsahujúceho život, môže ho študovať, ale vytvoriť nové semeno, ktoré obsahuje zárodok života – to nedokáže. To musíme pokorne priznať i v atómovom veku. V tomto ohľade, takom zásadnom pre život, ako aj vo všetkých ostatných ohľadoch, sme na kohosi odkázaní a od neho závislí. Na koho sme odkázaní? Na slepú náhodu? Na slepý náhodný vývoj v prírode? Na priaznivú zhodu okolností? Na nesmierne dômyselné prírodné zákony, ktoré by sa boli z ničoho nič, samy od seba objavili? Kto zastáva tieto vrcholne nepravdepodobné názory, ten sám musí veľmi silno veriť v pravdivosť týchto nepravdepodobností, omnoho silnejšiu než človek, ktorý verí v Pána Boha. A nie je to radostná viera, ale viera kŕčovitá. Ale my veríme v Pána Boha. Nie preto, že je to ľahšie ako veriť v slepú náhodu, ale preto, že za všetkým tým mohutne pulzujúcim životom cítime jeho moc a jeho dobrotu.
Vraciame sa k divu z prečítaného evanjelia. Naznačili sme, že mnohí sa z tohto divu vysmievajú ako z legendy, ktorú si vykonštruovala cirkev. Lenže tento div sa neuskutočnil iba vtedy, keď Pán Ježiš nasýtil zázračným spôsobom veľký zástup na brehu Genezaretského jazera, ale Pán Boh nám podobný div, a to v celosvetových rozmeroch, daruje každý rok. Aj teraz, keď sa pozrieme na dozrievajúce alebo zrelé polia, musíme – ak nie sme predpojatí – povedať: To je naozaj zázrak. A tu by bolo vhodné spýtať sa, či tí ľudia, ktorí sa vysmievajú z evanjelia o zázračnom nasýtení veľkého zástupu, sa vysmievajú aj z toho divu, ktorý nám Pán Boh každý rok daruje na poliach, z toho divu, ktorý nám ľuďom každoročne zaisťuje chlieb. Ako by bolo možné vysmievať sa z tohto divu na poliach, keď ho máme pred očami a keď ho pre svoj život nevyhnutne potrebujeme?
Prejavom Božej dokonalej zvrchovanosti, Božieho dokonalého ovládania situácie je Božia pokojná láska. On dáva chlieb všetkým, aj veriacim aj neveriacim, aj spravodlivým aj nespravodlivým. Pekne to vyjadril Pán Ježiš, keď o svojom nebeskom Otcovi povedal, že on dáva vychádzať slncu na dobrých aj na zlých, a dážď zosiela aj na spravodlivých aj na nespravodlivých. Len ten, kto má situáciu dokonale vo svojich rukách, môže byť veľkodušný aj k tým, ktorí sa voči nemu správajú nepriateľsky.
Po všetkom, čo sme si povedali, by malo byť jasné, že je celkom neprimerané vysmievať sa z divu o zázračnom nasýtení. Naopak, tento div nás nabáda, aby sme sa hlbšie zamysleli. Tento div – okrem toho, že ním Pán Ježiš pomohol hladujúcim ľuďom – je tu aj na to, aby nás upozornil na div v prírode. Ten div, ktorý Pán Boh každoročne a neprestajne koná v prírode, nám spravidla ani nenapadne chápať ako div. Ježišovým divom by sme mali byť privedení k tomu, aby sme Božie dielo v prírode sledovali s otvorenými očami a s otvoreným, vnímavým srdcom.
Okrem toho zmysel tohto divou je ešte v niečom inom. V tomto dive sa nám veľmi pôsobivým spôsobom predstavuje Pán Ježiš. Robí niečo také, čo sa nachádza za hranicami ľudských možností. Tým dáva najavo, že on nepochádza z tohto nášho sveta, zo sveta síce veľkých, ale predsa obmedzených možností, ale že medzi nás prišiel z iného sveta, z Božieho nebeského sveta. Aj toto dôležité posolstvo je obsiahnuté v zázračnom nasýtení zástupov. Nebolo by správne prejsť popri tomto posolstve bez povšimnutia. Aj nám, ktorí si dnes čítame evanjelium o jednom mocnom Ježišovom čine, chce ním Pán Ježiš povedať: Prišiel som od Boha, prišiel som k vám s veľkým poslaním, prišiel som kvôli vám.
Nie je to teda iba chlieb, čo tu Pán Ježiš ponúka. Ponúka seba. Je pravda, že ani zďaleka ho všetci ľudia takto nepochopili a nechápu. Nie všetci z toho zástupu sa cez darovaný chlieb vo svojej mysli dopracovali až k tomu, ktorý im tento chlieb daroval. Pre mnohých ostal prvoradou, ba pre niektorých dokonca jedinou vecou, ktorá ich zaujímala, ten hmotný chlieb. V pokračovaní nášho príbehu sú zapísané slová Pána Ježiša, ktorými On odhaľuje cítenie mnohých ľudí z toho zástupu. Na druhý deň po tejto udalosti ho mnohí z toho zástupu vyhľadali na druhej strane jazera, a Pán Ježiš, poznajúc ich zmýšľanie, im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.“ Týchto ľudí zaujal Ježiš predovšetkým ako ten, ktorý sa postará o chlieb a zrejme aj o ostatné hmotné potreby pre život. Samotná osoba Ježiša Krista, a to, že im okrem hmotného chleba chce darovať niečo, čo má pre človeka rozhodujúci význam, to ich tak veľmi nezaujímalo.
V citovaných slovách Pána Ježiša je obsiahnutá výčitka a smútok z toho, že nebol správne a nebol naplno pochopený. Tá výčitka a smútok sú aktuálne, ba veľmi aktuálne aj dnes. Dnes nie je núdza o ľudí, ktorí chcú z Božích hmotných darov nahrabať čím viac pre seba. Veď práve to je motív mnohých podvodov, krádeží a veľkokrádeží, obchodu s drogami, mafiánskych praktík, vrážd. To ostatné, čo Pán Boh spolu so svojimi hmotnými darmi ponúka, ich nezaujíma. Veľmi sa podobajú tým ľuďom, ktorí boli zázračným nasýtením, čo vykonal Ježiš, takí nadšení, že chceli z neho urobiť kráľa, ktorý by sa im natrvalo staral o chlieb a ostatné hmotné veci.
Pán Boh dobre vie, že človek potrebuje jesť. Preto aj robí každoročne nanovo div úrody. Ale Pán Boh veľmi dobre vie, že človek potrebuje omnoho viac než jesť a piť. Preto svojmu Synovi Pánu Ježišovi Kristovi nedal úzku, limitovanú funkciu, aby bol spasiteľom ľudských brúch, ale poslal ho, aby bol Spasiteľom celého človeka. Ako Spasiteľ celého človeka ponúka sa nám Pán Ježiš aj v prečítanom evanjeliu o nasýtení zástupov.
Ostáva nám ešte jedna otázka. Nemôžeme nemyslieť na milióny ľudí, čo zomierajú od hladu a čo trpia podvýživou. Koho volať na zodpovednosť za túto situáciu? Snáď Ježiša, pretože sa nad tým zástupom zľutoval a nasýtil ich, a že pre dnešné hladujúce milióny nič nerobí? Je to zvodné obvinenie, ale nie oprávnené. Zdôraznili sme si, že Pán Boh aj dnes robí na poliach a v celej prírode rovnaké divy. Koreň zla musíme hľadať inde: u človeka, ktorý od Pána Boha nechce nič viac, len jeho hmotné dary, u človeka, ktorý odmieta múdrosť a silu na pretvorenie, pretransformovanie srdca, ktorý nechce dovoliť, aby Pán Boh vytrhol z jeho srdca sebectvo. Chyba nie je v tom, že by Pán Boh azda robil primálo divov s obilím a ostatným pokrmom. Pán Boh robí dosť veľké divy, aby to stačilo pre všetkých. Ale sebecký človek, ktorý chce iba chlieb a nie Ježiša, má zaslepené oči, aby nevidel, ako druhý trpí a zomiera od hladu.
Koreňom nápravy môže byť len to, že okrem chleba budeme od Pána Boha prijímať i všetko ostatné, čo nám dáva, že prijmeme Spasiteľa, ktorý sa nám takým veľkolepým spôsobom predstavil, že mu dovolíme, aby nám namiesto kamenných sŕdc dal živé srdcia, ktoré budú vedieť cítiť s utrpením druhých a ktoré nám nedajú pokoja, kým neurobíme niečo na zmiernenie biedy. Keď človek zhrabúva len hmotné dary, ktoré dáva Pána Boh, nie je to na požehnanie ani jemu samému, a tým menej druhým. Ale ak okrem hmotných darov prijmeme na prvom mieste ten najväčší dar, Spasiteľa Pána Ježiša Krista, zažijeme šťastie celkom nového druhu, a náš život sa stane požehnaním pre mnohých ľudí v našom okolí.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
