V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

4. nedeľa po Sv. Trojici, Lukáš 6, 36

Buďte teda milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec. (Lukáš 6, 36)

To, že máme Božie slovo napísané v Biblii, pokladáme dnes za samozrejmosť. Málokedy sa nad tým zamýšľame. Nie vždy to tak bolo. Kým Biblia nebola preložená do jazyka určitého národa, nemali k nej prístup členovia tohto národa, keďže nepoznali pôvodný jazyk Biblie alebo jazyk existujúcich prekladov. Preloženie Biblie do jazyka určitého národa, bolo vždy veľkou náboženskou, ale aj kultúrnou udalosťou. S vďačnosťou myslíme na to, že Solúnski bratia Cyril a Metod, ktorí prišli na Veľkú Moravu roku 863, preložili časti Písma svätého do staroslovienčiny. I keď dnes máme nové preklady, uvedomujeme si pri spomienke na nich, aké je dôležité, aby aj preklad aj výklad Písma bol predkladaný poslucháčom a čitateľom v čím zrozumiteľnejšej podobe. Svojím dielom a prácou na Veľkej Morave zdôraznili túto veľkú pravdu práve Solúnski bratia. Pánu Bohu sme vďační za dielo, ktoré vykonali na našom území.
Zajtra je pamiatka upálenia Majstra Jána Husa. Tento veľký martýr sa svojím životným dielom staval za to, aby to, čo je napísané v Biblii, aj skutočne určovalo život v cirkvi. Keď v cirkevnom živote vo svojej dobe videl vážne odchýlky od zásad Písma svätého, nebál sa verejne vystúpiť so svojou kritikou. Aj zvesť slova Božieho, aj kritiku proti neporiadkom v cirkvi hovoril v reči ľudu, takže ho všetci mohli porozumieť. To je tá istá zásada, s akou prišli k nám Cyril a Metod. Jeho kritická pravda bola nepríjemná tým, ktorých kritizoval a od ktorých čakal nápravu. Bolo mu dané najavo, že ak zotrvá pri svojom kritickom stanovisku, môže ho čakať martýrium. On tú pravdu, ktorú štúdiom Písma svätého poznal, vyzdvihol tak vysoko, že bol ochotný kvôli tomu obetovať aj svoj život. Svojou martýrskou smrťou potvrdil, ako vysoko si cení poznanú pravdu, odvodenú z Písma svätého. Jeho martýrska smrť upálením dňa 6. júla 1415 je dodnes živou výzvou, ktorá aj od nás žiada, aby sme zostali verní pravde, Božej pravde. Ďakujeme, veľmi ďakujeme aj za neho Pánu Bohu.
V duchu odkazu všetkých týchto veľkých osobností chceme sa dnes započúvať do posolstva Písma svätého, ktoré si oni tak veľmi, nadovšetko cenili.
Jednotlivé nedele v cirkevnom roku majú svoju charakteristickú myšlienku. V dnešnú 4. nedeľu po Svätej Trojici sa Slovo Božie obracia k cirkvi ako spoločenstvu a k jednotlivým kresťanom s týmto posolstvom: Všetci sme poznačení hriechom. Potrebujeme Božiu milosť, odpustenie, milosrdenstvo. Prijať ho môžeme len tak, že spoznáme a uznáme svoju hriešnosť. Kto nevie o svojej hriešnosti alebo ju nechce uznať, ten nedokáže pochopiť, prečo by mal túžiť po Božej milosti. Kto vie o svojej hriešnosti, kto si uvedomuje, že žije z Božej milosti, z Božieho milosrdenstva, ten musí byť týmto poznaním poznačený aj vo svojom styku s druhými ľuďmi.
Spolužitie medzi ľuďmi je dnes veľmi často charakterizované niečím celkom iným ako milosrdenstvom. Neraz sa jedni voči druhým správame nepriateľským spôsobom – aj medzi známymi aj medzi neznámymi. A tak posolstvo prečítaných Ježišových slov sa týka nielen náboženského života vo vzťahu človeka a Pána Boha, ale týka sa aj každodenného styku medzi ľuďmi.
Naše myšlienky sa teraz sústreďujú okolo citovaných Ježišových slov: „Buďte teda milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec.“ Táto veta obsahuje najprv radostné posolstvo, evanjelium. Náš nebeský Otec, Pán Boh, je milosrdný. Jeho milosrdenstvo najlepšie poznáme, keď si uvedomíme, že je milosrdný k nám, keď si každý z nás povie: Boh je milosrdný ku mne.
Čo znamená Božie milosrdenstvo, poznáme najlepšie z milosrdenstva Ježišovho. Lebo Pán Ježiš je v jedinečnom zmysle reprezentantom svojho nebeského Otca tu na zemi. Milosrdenstvo obsahuje tieto dôležité prvky postoja voči druhému človeku: Byť milosrdný znamená vedieť sa vcítiť do situácie, problémov, ťažkostí, utrpenia druhého človeka, vedieť sa vcítiť aj do jeho duševných a duchovných problémov a podľa svojich možností sa usilovať pomáhať mu pri ich riešení. Byť milosrdný znamená vedieť druhému všeličo odpustiť, prepáčiť – a to nie zo slabosti, žeby sa človek nevládal pomstiť, ale zo stanoviska vnútornej sily: že pomstychtivosť v sebe prekoná a nahradí ju niečím pozitívnym. Tieto charakteristické znaky milosrdenstva odvodzujeme z toho, ako sa k ľuďom správal milosrdný Ježiš Kristus.
Keď sa Pán Ježiš stretával s ľuďmi, neodvracal oči od trpiacich, naopak, vedel sa vcítiť do ich situácie. Vedel trpieť s nimi a pomáhať im. V tom spočívala jeho solidarita. Vedel si predstaviť, čo prežívajú nevidiaci a daroval im zrak. Vedel sa vžiť do situácie malomocných a uzdravením ich vrátil do spoločenstva ich blízkych. Vedel cítiť, čo prežíva otec, ktorému zomiera mladá dcéra, čo prežívajú sestry Mária a Marta, keď im zomrel brat Lazar, čo prežívajú rybári na rozbúrenom jazere, keď si v mimoriadnej búrke sami nevedia dať rady, čo prežíva Peter, keď sa topí. Dlhý je zoznam tých, ktorí zažili na sebe, že Ježiš je k nim milosrdný. Milosrdný Ježiš týmto ľuďom svojou osobitnou mocou aj pomáhal. Všetci to prežívali ako milosrdenstvo Božie, čo vidno z toho, že po prijatí Ježišovej pomoci vzdávali vďaku Pánu Bohu.
Takéto prejavy Božieho milosrdenstva, Božej milosti sme všetci prijali. Nie je isté, či sme si všetci vždy uvedomili, že šlo o Božiu pomoc. Pri pohľade späť na svoj život by každý mohol objaviť situácie, v ktorých sa v jeho živote prejavilo Božie milosrdenstvo. Len si treba položiť vhodnú otázku a zadívať sa do svojej minulosti. Veriaci človek objaví mnoho takých chvíľ, v ktorých sa prejavila Božia pomoc, usmernenie, záchrana, varovanie pred chybným a nebezpečným krokom. Aj uprostred ťažkostí, v ktorých neprichádza hneď záchrana, napríklad v dlhej, ťažkej chorobe, nám treba Božie milosrdenstvo vidieť v tom, že nám Pán Boh vnútorne pomáha, že nám zachováva nádej a dáva istotu, že sme neprestajne v jeho rukách.
Keď si uvedomíme takéto prejavy Božieho milosrdenstva, hneď sa nám treba pripomenúť vetu dnešného textu, ktorá by sa mala stať pevnou súčasťou našej duchovnej výbavy, ktorá by nás mala, ako dôležitá životná zásada, neprestajne formovať a určovať naše správanie. Je to veta: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec.“ A k tomu by sme mali pridať otázku, ktorá uvádza do pohybu naše myslenie a konanie: Ako ja môžem a mám prejaviť milosrdenstvo tomu a tomu trpiacemu človeku v mojej blízkosti? Milosrdenstvo je aj záležitosťou cítenia, ale určite aj záležitosťou konania, rozhovoru, pomoci.
Milosrdenstvo Pána Ježiša spočívalo aj v tom, že sa zaujímal o hriešnych ľudí. Publikáni, vyberači daní a neviestky – to boli dve skupiny hriešnych ľudí, ktoré sa v evanjeliách spomínajú častejšie. Farizeji neboli k nim milosrdní – tí ich jednoducho odsudzovali a od nich sa dištancovali. Naproti tomu Ježiš nadväzoval s týmito ľuďmi kontakty, a to s jasným zámerom, aby im pomohol. Prichádzal k nim, stoloval s nimi, rozprával sa s nimi. Už samotná Ježišova prítomnosť bola pre nich aktom jeho milosrdenstva. Ježiša si ľudia všeobecne vysoko vážili, a keď sa naraz stalo, že takáto vysoko vážená osobnosť prišla k ľuďom, ktorými ostatní opovrhovali, tak tí hriešni ľudia si mohli pomyslieť: Keď taký Ježiš prišiel k nám, ku mne, hádam ešte nie je pre mňa stratená všetka nádej a možno by som sa ešte mohol zmeniť. Lebo tí ľudia neboli vo svojom hriechu šťastní.
Keď sa ženy zlej povesti odvrátili od svojho predošlého spôsobu života, a začali žiť novým spôsobom, keď sa z publikána Léviho stal Ježišov nasledovník, keď sa Zacheus rozhodol dať polovicu majetku chudobným a napraviť spáchané podvody, tak to všetko bolo ovocie a víťazstvo Ježišovho milosrdenstva.
Ľudia, ktorí mali takéto tvorivé skúsenosti s Ježišovým milosrdenstvom, s Božím milosrdenstvom, sa voči tým, ktorí ešte stále boli v zajatí nejakého ničivého hriechu, správali v súlade s touto svojou osobnou skúsenosťou. Neodsúdili ich, veď si spomenuli na svoju hriešnu minulosť, ale naopak, stali sa voči nim milosrdní, vedeli, čo oni prežívajú, a usilovali sa priniesť im pomoc, aby sa aj oni dostali na cestu nového života. Oni veľmi dobre vedeli, čo znamená a ako sa má v praxi uplatňovať Ježišova zásada: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec.“
Ježiš preukázal vysoký stupeň milosrdenstva aj voči tým, ktorí jeho osobne zranili a spôsobili mu bolesť. Neodsúdil samaritánsku dedinu, ktorá jemu a učeníkom odmietla poskytnúť prístrešie, ale bol k tým ľuďom milosrdný, lebo vedel, že majú pred sebou otvorenú budúcnosť, v ktorej sa môže zmeniť ich vzťah k nemu. Keď mu ukrižovaním a ponižovaním spôsobili nevýslovnú bolesť, bol k týmto ľuďom milosrdný, odpustil im, modlil sa pre nich o odpustenie. Peter ho veľmi zranil, keď ho na nádvorí veľkňazského paláca zaprel. Ježiš bol k nemu milosrdný, a po svojom vzkriesení mu jedinečným spôsobom udelil odpustenie a otvoril mu dvere do novej budúcnosti. Takisto bol nekonečne milosrdný voči svojmu úhlavnému nepriateľovi Saulovi, keď ho zastavil na ceste, konanej s nepriateľským zámerom a premenil jeho život na život veľkého apošola. V týchto a určite aj v mnohých iných prípadoch sa Ježišovo milosrdenstvo prejavilo ako odpustenie.
Tí, ktorým bolo takto odpustené, by už neboli mohli s pomstou pristupovať k tým, čo im ublížili. Veď si museli v takých situáciách pripomenúť, že žijú z Božieho milosrdenstva. Ježišove slová: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“, ich viedli k celkom inému postoju: k milosrdenstvu, k odpusteniu.
Aj my sa musíme pozrieť na brvná vo svojom oku, pozrieť sa na hriechy, ktorých sme sa dopustili voči Pánu Bohu a jeho prikázaniam, ktorých sme sa dopustili voči druhým ľuďom, ktorých sme sa dopustili voči sebe samým. Musíme sa pozrieť na hriechy, ktoré nás ešte aj teraz ovládajú. Kto by mohol povedať, že v jeho živote nie je nič, za čo by sa nemusel hanbiť, a kvôli čomu by nemusel cítiť výčitky svedomia a obavy pred Božou reakciou na svoje hriechy? Keď pri spovedi a Večeri Pánovej prijímame Božie odpustenie, keď nás slovo Božie uisťuje, že ak robíme pokánie a veríme v Božiu milosť, sme i naďalej Božie deti, tak to všetko je ovocie Božieho milosrdenstva. Pán Boh svojím milosrdenstvom otvára pred nami novú budúcnosť a my sa veľmi tešíme z toho, že, hoci hriešnici, nie sme zavrhnutí, ale že Pán Boh s nami ráta aj do budúcnosti.
Ale z toho musia vyplývať závažné dôsledky pre naše správanie voči druhým. Keďže my žijeme z Božieho milosrdenstva, mali by sme vedieť preukazovať milosrdenstvo tým, ktorí sa voči nám previnia. Keby sme sa všetci kresťania riadili Ježišovou zásadou „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“, musel by svet vyzerať inak. My nemáme možnosť donútiť nikoho, aby bol milosrdný ale každý môže u seba urobiť túto veľkú zmenu. Zaväzuje nás k tomu milosrdenstvo, ktoré sme prijali a prijímame od Pána Boha. Vedie nás k tomu aj úcta k nositeľom a strážcom slova Božieho, úcta k tým osobnostiam, na ktoré v tieto dni myslíme.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.