Petra a Pavla, Lukáš 5, 1 – 11
Raz, keď sa zástup valil na Ježiša, aby počúval slovo Božie, stál vedľa Genezaretského jazera. A uzrel dve lode pri jazere; rybári už boli vystúpili z nich a prali siete. Vstúpil teda na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a prosil ho, aby máličko odrazil od brehu. I posadil sa a z lode učil zástupy. Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: Odraz na hlbinu, spusťte siete a lovte! Odpovedajúc Mu, Šimon povedal: Majstre, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili; ale na Tvoje slovo spustím siete. Len čo to urobili, zahrnuli veľké množstvo rýb, takže sa im siete trhali. I dali znamenie pomocníkom na druhej lodi, aby prišli a pomohli im. A oni prišli a naplnili obe lode, takže sa ponárali. Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: Odíď odo mňa, Pane, lebo som hriešny človek. Hrôza sa ho totiž zmocnila, i všetkých, ktorí boli s ním, nad lovom rýb, ktoré ulovili; podobne aj Jakuba a Jána, synov Zebedeových, spoločníkov Šimonových. I povedal Ježiš Šimonovi: Neboj sa, odteraz ľudí budeš loviť. Potom priraziac ku brehu, všetko zanechali a nasledovali Ho. (Lukáš 5, 1 – 11)
V dnešný sviatok myslíme na oboch veľkých apoštolov, Petra a Pavla. Obaja vykonali veľké dielo pri šírení radostného posolstva o Ježišovi Kristovi. Dozvedáme sa o tom zo Skutkov apoštolov a z apoštolských listov. I keď sme si dnes vybrali odsek, ktorý hovorí o Petrovi, budeme myslieť súčasne na oboch. Lebo popri rozdieloch, ktoré medzi nimi oboma existovali, boli medzi nimi podstatné podobnosti. Niektoré z týchto podstatných vecí by sme si chceli všimnúť.
To, že si ich Ježiš Kristus povolal za svojich apoštolov, bol z jeho strany tvorivý akt. Keď ich povolal, bolo ich treba formovať, aby mohli konať apoštolské poslanie. Vo chvíli, keď ich Pán Ježiš povolal, neboli v nich samých hotové predpoklady, aby mohli konať prácu, ktorú im zamýšľal dať. Peter bol jednoduchý človek, zrejme bez osobitného vzdelania, a tak bola oprávnenou otázka, či taký človek niečo zaváži v takej náročnej práci, akú Ježiš pre neho zamýšľal. Pavel mal síce výborné vzdelanie, ale bol vysloveným nepriateľom všetkého kresťanského. Ale Ježiš Kristus si za apoštolov – okrem iných – povolal práve Petra a práve Pavla. On sám pri jednej príležitosti zdôraznil, že on si – na rozdiel od vtedajších rabínov – svojich žiakov vyberá sám. Učeníkom povedal: „Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo.“ Peter a Pavel – podobne ako ostatní – sa stali apoštolmi z Ježišovej iniciatívy. Ich povolanie bolo Ježišovým tvorivým aktom, alebo presnejšie: začiatkom Ježišovho tvorivého procesu, konaného na týchto ľuďoch. Zaujíma nás aj začiatok aj priebeh tohto tvorivého, formujúceho procesu.
Na samom začiatku je u oboch šokujúce stretnutie s večnosťou, alebo, povedané presne, a to znamená celkom osobne: Na začiatku je šokujúce osobné stretnutie i jedného i druhého s Ježišom Kristom. Pri bohatom lovení rýb si Peter uvedomil, že Ježiš disponuje celkom osobitným prenikavým poznaním, že pozná Galilejské jazero omnoho lepšie, ako ho poznajú oni, dlhoroční rybári. Veď v protiklade so všetkými ich rybárskymi skúsenosťami zažili niečo celkom prekvapivé. Veľmi rýchlo si Peter pomyslel, že takto prenikavo pozná Ježiš aj ľudí, s ktorými sa stretáva, a že pozná aj jeho – celú jeho minulosť, celé jeho vnútro. A teda aj to, čo by nebol nikdy chcel, aby vyšlo na svetlo. Preto sa cíti načisto preniknutý Ježišovým pohľadom, úplne odhalený. Nevedel zniesť tento pohľad na sebe, a tak vo svojej hrôze prosí: „Pane, odíď odo mňa, lebo som hriešny človek.“ Ježiš neodišiel, ale urobil ďalší krok vo svojom tvorivom diele. Petra povoláva do náročnej práce: „Neboj sa, odteraz ľudí budeš loviť.“
Niečo podobné zažil aj Pavel pri stretnutí so vzkrieseným Ježišom Kristom pred mestom Damask. Tu bolo to stretnutie omnoho dramatickejšie. Lebo sa to stalo práve vtedy, keď Saul bol na nepriateľskej výprave proti kresťanom. Vtedy ho celkom nečakane obklopilo veľké svetlo a ozval sa mu hlas: „Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?“ On, smelý, odvážny, útočný, triasol sa na celom tele, keď si uvedomil, že má pri sebe Ježiša Krista, vzkrieseného, živého, o ktorom si myslel, že definitívne skončil na golgotskom kríži, a ktorého nasledovníkov prenasledoval. Aj v tomto prípade bol zážitok hrôzy a chvenia len prvým krokom, po ktorom nasledovali slová znamenajúce povolanie do apoštolskej služby.
I keď tieto zážitky boli pre oboch otrasné, šokujúce, mali na oboch katarzný, očistný účinok. Prinútili ich prehodnotiť celý ich dovtedajší život. A toto prehodnotenie v oboch prípadoch znamenalo rozchod s mnohým, čo im dovtedy bolo blízke, drahé, vzácne. Peter opúšťa svoj dovtedajší spôsob života a stáva sa Ježišovým nasledovníkom. Pavel svoju životnú zmenu vyjadruje dokonca veľmi silnými slovami, že to, čo mu bolo dovtedy ziskom, začal po stretnutí s Ježišom Kristom pokladať za stratu, za smeti, odpadky Na začiatku nového života, a predovšetkým na začiatku novej práce v službe Ježiša Krista musí stáť rozchod s tým starým v človeku, čo neslúži životu. Ani jeden ani druhý z apoštolov sa k tomuto očistnému kroku nedopracovali sami, ale toto dielo očisty inicioval a vykonal na nich sám Ježiš Kristus.
Tým sa ani zďaleka neskončilo ich formovanie. U Pavla ho nemôžeme sledovať do podrobností, lebo z viacerých rokov jeho života nám chýbajú správy. Máme len strohú poznámku, že po svojom obrátení a povolaní strávil niekoľko rokov kdesi v Arábii, a oprávnene sa môžeme domnievať, že tam premýšľal a prebudovával celý systém svojho myslenia. Lebo to stretnutie s Ježišom Kristom sa týkalo nie nejakej okrajovej, vedľajšej časti jeho bytosti a života, ale bola to udalosť, ktorá zasiahla samotné centrum jeho bytosti. A vtedy nastávajú v celej bytosti človeka také veľké zmeny, že – povedané biblicky – nezostáva v ňom kameň na kameni.
O Petrovom duchovnom raste vieme toho viac, lebo to spomínajú evanjeliá. Na jednej strane dosahoval vrcholy, ale na druhej strane boli situácie, ktoré u neho samého vyvolali plač ľútosti a pokánia. On to bol, ktorý ako prvý povedal najkrajšie vyznanie o Ježišovi: Ty si Kristus, Syn Boha živého. On to bol, ktorý pri odchode mnohých ľudí od Ježiša na Ježišovu otázku, či aj oni, dvanásti, chcú odísť, odpovedal krásnymi slovami: „Pane, ku komu pôjdeme, slová večného života máš, a my sme uverili a poznali, že ty si Kristus, ten Svätý Boží.“ Toto boli nepochybne jeho vrcholné body. Ale nachádzajú sa aj iné veci v jeho živote. Bol v určitých ohľadoch priveľmi sebavedomý, priveľmi si dôveroval, spoliehal sa na svoje sily, na svoju smelosť. Tak to bolo napríklad pred udalosťami Veľkého piatku. Keď Pán Ježiš predpovedal, že ho všetci opustia, keď sa ho zmocnia nepriatelia, odpovedal Peter veľmi smelo a sebavedome: Ja ťa nikdy neopustím. Zdôraznil, že i keby mal s ním ísť na smrť, ostane verný. Z pašiového príbehu však vieme, že už o niekoľko hodín zaprel Ježiša, povediac zo strachu, že ho nepozná.
Keby bol býval v tejto situácii odkázaný len na seba, na svoju silu, nebol by sa z nej dostal. Ale láskavé a múdre oči jeho Pána ho aj vtedy sledovali, a keď sa s ním vzkriesený Pán stretol, pomohol mu prekonať následky toho smutného pádu, poveril ho nanovo poslaním, a tak ho vyslal do apoštolskej práce. Len s dojatím môže človek sledovať jednotlivé kroky, jednotlivé štádiá Petrovho duchovného napredovania, ktoré šlo cez vrcholy a cez pády. Aj pri tomto pohľade na Petrov duchovný vývoj je v stredobode pozornosti Pán Ježiš Kristus, lebo len vďaka nemu sa mohol Peter zo svojich pádov dostať na nové vrcholy, ktoré postupne nadobúdali vždy väčšiu a väčšiu stabilitu. Ježiš tu pracoval, Ježiš tu pôsobil, Ježiš vzal celú záležitosť Petrovho duchovného vývoja do svojich rúk.
To isté musíme konštatovať aj pri Pavlovi, ktorý pri pohľade na svoju misijnú činnosť napísal: Viac som sa napracoval ako oni všetci, ale nie ja, ale milosť Božia, ktorá je so mnou.
Len preto, že počas celého ich pôsobenia oboch viedla láska a moc Kristova, vložili svoje najlepšie sily do misijnej práce, ktorou boli poverení, a zostali verní až do martýrskej smrti, ktorou oslávili svojho Pána.
A tak v dnešný deň pamiatky dvoch apoštolov, ale prakticky aj pamiatky ostatných apoštolov, oslavujeme nie týchto ľudí, ale s úžasom a vďačnosťou myslíme na to, ako ich Ježiš Kristus viedol, usmerňoval, posilňoval. ako im dával múdrosť a silu, aby mohli šíriť evanjelium. Jemu za to všetko dnes ďakujeme.
To, ako Pán Boh viedol týchto apoštolov, je určitý model toho, ako chce viesť aj všetkých nás. My síce nie sme apoštoli, ale aj pre nás je dôležité, aby Pán Boh konal na nás tú činnosť, akú konal na apoštoloch. Aj pre nás je dôležité, aby nás čistil a oslobodzoval od všetkého toho, čo v nás prekáža novému životu. Aj pre nás je dôležité stretnutie a časté stretanie sa s Pánom Ježišom Kristom. Aj pre nás je dôležité, aby nás náš Pán viedol po ceste, neraz kľukatej ceste osobného vývoja. Aj pre nás má rozhodujúci význam, aby sa nás za žiadnych okolností nevzdal a aby nám aj pri našich pádoch pomáhal svojím odpustením. Za ten úsek cesty, duchovného vývoja, ktorý sme doteraz urobili, vďačíme jemu. A naša nádej smerom do budúcnosti je len v tom, že nás takto bude viesť i naďalej. Len to je zárukou, že aj uprostred labyrintu tohto sveta budeme môcť kráčať smerom ku konečnému cieľu, a že aj my, hoci v celkom malej miere, budeme môcť konať apoštolskú službu pre svoje okolie. Dnes, v deň pamiatky apoštolov, o toto prosíme nášho Pána Ježiša Krista.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
