3. nedeľa po Sv. Trojici, Lukáš 15, 1 – 7
I približovali sa k Ježišovi samí publikáni a hriešnici, aby Ho počúvali. Ale farizeji a zákonníci reptali a hovorili: Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi. Vtedy povedal im toto podobenstvo: Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, kým ju nenájde? A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia; potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu. Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie. (Lukáš 15, 1 – 7)
Medzi hlavné činnosti pôsobenia Pána Ježiša patrí hľadanie a zachraňovanie toho, čo bolo stratené. On sám to vyjadril veľmi pôsobivo v troch podobenstvách: O nájdení a záchrane stratenej ovce, O nájdení stratenej mince, O návrate a prijatí syna, ktorý svojvoľne odišiel z otcovského domu. Všetky tri podobenstvá sú zapísané v jednej kapitole – v 15. kapitole Evanjelia podľa Lukáša. Pán Ježiš ich povedal ako odpoveď na kritiku zo strany farizejov. Farizeji ho kritizovali, že sa zaujíma o stratené existencie, že im dovoľuje prísť do svojej bezprostrednej blízkosti, že on sám prichádza k nim a stoluje s nimi a tak riskuje, že sa kulticky znečistí. Na tieto námietky, ktoré zrejme odznievali častejšie, reagoval Pán Ježiš spomenutými podobenstvami.
Tieto podobenstvá sú dôležité nielen ako odpoveď na kritiku, ale aj ako komentár, ktorým odôvodňuje a vysvetľuje svoju hľadajúcu a zachraňujúcu činnosť. Mohol to vysvetliť aj nejakou abstraktnou prednáškou, ale on dal prednosť príbehom. Tieto príbehy sú zrozumiteľné každému: aj vysoko vzdelanému, aj najjednoduchšiemu človeku. V tom je veľký kus Ježišovho majstrovstva: Hovorí jednoducho, a predsa nenudí ani najnáročnejších poslucháčov, lebo im dáva látku na hlboké premýšľanie, a zároveň hovorí tak, že ho okamžite pochopia aj tí najjednoduchší ľudia.
Nesmie nás pomýliť jednoduchosť týchto príbehov. Hoci sú jednoduché, hovoria o životne dôležitých veciach. Hovoria o stratených ľudských existenciách, ktoré treba nájsť a zachrániť a ktoré boli nájdené a zachránené. Vo všetkých troch podobenstvách ide o takéto veľké životné zvraty. Sú veci, ktoré dokáže naplno pochopiť len ten, kto ich prežije. Lebo taký človek vie z vlastnej skúsenosti porovnať svoj predošlý hriešny život s novým životom, ktorý mu bol darovaný.
V tejto súvislosti sa v evanjeliách častejšie hovorí o radosti. Pastier má veľkú radosť, keď si nájde stratenú ovcu. Žena má veľkú radosť, keď nájde stratený peniaz. Obaja dokážu svoju radosť zvládnuť len tak, že si zvolajú priateľov a susedov, aby sa radovali spolu s nimi. Otec strateného syna usporiadal veľkú hostinu, aby sa on a celá jeho čeľaď radovala z jeho návratu. Matúš/Lévi usporiadal od radosti hostinu, keď ho Ježiš pozval za učeníka – hoci opustil lukratívnu colnicu. Zacheus rýchlo zliezol zo stromu a prijal Ježiša s radosťou a urobil veľké životné rozhodnutie. Zachránená hriešna žena zmáča slzami vďačnosti Ježišove nohy a utiera mu ich svojimi vlasmi a teší sa z Ježišovho odpustenia. Spontánne prejavy radosti ukazujú, o akú závažnú vec pritom ide.
Toto všetko sú typické príklady, ktoré reprezentujú mnohých ďalších ľudí, ktorých vtedy, v dobe svojho pozemského pôsobenia, a potom cez stáročia až podnes ako stratených našiel Ježiš Kristus a priviedol ich k novému životu. Náš text o nájdení stratenej ovce a vlastne všetky podobenstvá z 15. kapitoly Evanjelia podľa Lukáša ako aj uvedené konkrétne príklady z evanjelií -- to je začiatok dlhánskeho, nekončiaceho sa radu zachránených stratených existencií.
O pastierovej radosti z nájdenej ovce, o ženinej radosti z nájdeného peniaza, a spokojne môžeme doložiť: o všetkých ostatných prejavoch radosti hovorí Pán Ježiš niečo mimoriadne dôležité: „Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie.“ Výraz: „Taká bude radosť v nebi“ znamená: Pán Boh sa tak veľmi raduje z každého nájdeného a zachráneného človeka, ktorý sa dal na celkom novú cestu, na cestu pokánia. Ak sa Pán Boh z niečoho raduje, a to tak veľmi raduje, ako tu hovorí Pán Ježiš, tak nejde o maličkosť. V porovnaní s touto veľkou, nebeskou radosťou sú všetky naše drobné, každodenné radosti malicherné. Nie žeby sme si ich nemohli dovoliť, naopak, radovať sa nielen môžeme, ale aj máme. Ale rozhodujúce je, aby tie drobné, každodenné radosti boli v súlade s tou veľkou, nadradenou radosťou. Našou najvyššou, nad všetky ostatné nadradenou radosťou má byť radosť z nového života, ktorý nám a druhým ľuďom náš Pán a Spasiteľ daroval, keď nás ako stratené ovce našiel a natrvalo nám daroval nový život. V rámci tejto hlavnej radosti nadobúdajú všetky naše drobné radosti zmysel. Ale každá radosť, ktorá protirečí tej hlavnej radosti, je zlá, nebezpečná a veští úpadok do predchádzajúce hriešneho stavu.
Prečo sa Pán Boh tak teší z každého človeka, ktorý bol nájdený, zachránený a dal sa na cestu pokánia? Zrejme preto, lebo mu na nás veľmi záleží. Prečo mu nás tak veľmi záleží? Zrejme preto, že má s nami nejaké plány aj v tomto svete, aj v tom budúcom. Do tých plánov v budúcnom svete nemôžeme nazrieť – tie nám zatiaľ ostávajú tajomstvom. Ale o jeho plánoch s nami v tomto svete sa predsa len niečo môžeme dozvedieť. Ba aj to potrebujeme vedieť, aby sme sa mohli podľa toho riadiť.
Nájdený, zachránený človek sa má stať nástrojom v Božích rukách, v Kristových rukách, nástrojom, ktorý by šíril Božiu lásku tam, kde je veľká bieda, nástrojom, ktorý by priniesol posolstvo o Kristovej zachraňujúcej láske tým, ktorí blúdia a ktorí veľmi potrebujú, aby im niekto hodnoverne pripomenul, že sú milovaní, že Boh im ponúka návrat a čaká na ich návrat. Podobenstvo o prijatí vracajúceho sa strateného syna jedinečným spôsobom ukazuje, čo môže od Pána Boha čakať každý hriešny človek, ktorý vstúpi do seba ako ten stratený syn a zatúži vrátiť sa do otcovského domu.
Ako sa človek stáva stratenou existenciou, ako sa dostáva na bludné cesty? Paleta príčin je veľmi pestrá. Stratený syn chcel zrejme striasť zo seba otcovu autoritu a rozhodovať sám, čo bude robiť. Určitý poriadok a disciplína v rodičovskom dome mu bola pravdepodobne neznesiteľná. Zmocnil sa ho ošiaľ z toho, čo si predstavoval pod slobodou. To je aj dnes častý motív. Niekedy sa mladých ľudí zmocňuje dojem, že tá staršia generácia je nemoderná, že nedrží krok s rýchlo napredujúcimi novými možnosťami života. Hovoria, že chcú žiť intenzívne, žiť naplno. Neraz sa to končí veľmi žalostne. Stratený syn v podobenstve sa dostal k sviniam, medzi svine. Falošná bublina nádejného plného života praskla a on sa ocitol na mizine, na nule. Ak sa nenájde záchrana, končí sa to tragicky.
Alebo na človeka dotiera pokušenie momentálnej radosti a rozkoše. Prvé skúsenosti s alkoholom, drogami a chaotickým sexom sú veľmi sľubné. Človek, ktorý sa dostáva do tohto pokušenia, obyčajne ubíja, umlčuje všetky námietky a varovania, ktoré prichádzajú zo skúseností druhých, ktoré prináša vlastný rozum a svedomie. Príliš neskoro sa takému človeku začínajú otvárať oči. Ak sa nenájde záchrana, končí sa to tragicky.
Alebo sa človeka zmocní pokušenie peňazí a moci. Obe tieto pokušenia sú si navzájom veľmi blízke a môžu nadobudnúť obludné rozmery. Taký človek je priamo posadnutý túžbou získavať vždy čím viac a viac moci, získavať vždy čím viac a viac peňazí v najrozličnejších formách. Táto posadnutosť je sama osebe katastrofálna, lebo kriví, deformuje človeka. Okrem deformácie bytosti táto posadnutosť neraz vedie človeka ku kriminálnym činom, takže sa stáva postrachom okolia a dostáva sa do konfliktu so zákonom. Následky takého správania sú žalostné.
Niekedy sa túžba po moci prejavuje vandalizmom alebo aj zabíjaním druhých. Tieto zvrátenosti vyrastajú z vnútornej prázdnoty. V duši človeka je veľký priestor, ktorý chce byť zaplnený nejakou aktivitou. Niekedy sa v tejto súvislosti hovorí, že človek sa chce nejako realizovať. Ak človek nenájde zmysluplný, hodnotný program, uchýli sa k deštruktívnym veciam, ktoré sa končia katastrofou pre neho aj pre okolie, v ktorom sa pohybuje. Takto by sa dalo pokračovať. Ide o veľmi závažnú problematiku s ktorou má dnes spoločnosť mnoho práce.
Všetci takíto ľudia sú blúdiace bytosti, stratené existencie. Ak sa budeme podobať farizejom v Ježišovej dobe, povieme: Ako si človek postelie, tak bude spať, alebo: Čo si kto navarí, nech si to aj poje. Takto zmýšľali farizeji o verejných hriešnikoch v Ježišovej dobe. Práve na ich adresu povedal Ježiš tie tri podobenstvá. Ak je v nás podobné farizejské zmýšľanie, tak sú to kritické podobenstvá aj na našu adresu. Posolstvo evanjelií je iné. Dá sa pomerne ľahko formulovať.
Boh má záujem aj o týchto ľudí, ktorí sa dostali na tragické bludné cesty, ktorí sa stali stratenými existenciami. Lebo sú to jeho ľudia. Ježiš sa zaujímal práve o tie kategórie ľudí, medzi ktorých aj oni patria. Ježiš prostredníctvom svojho slova a tých, ktorí sú ochotní šíriť ho, ponúka aj im svoje priateľstvo a záchranu. Nejako by sa mali dozvedieť o Božom záujme, o Ježišovom záujme. Evanjelizačná práca vo väzniciach je napríklad jedna forma takejto Božej komunikácie. Naše modlitby za takých ľudí, o ktorých vieme, že naliehavo potrebujú pomoc, prichádzajú pred Božiu tvár.
Treba nám preskúmať, v ktorých veciach a záležitostiach sme aj my stratené a blúdiace ovce. Každý má i pri slušnom živote svoje boľavé body, ktoré neraz starostlivo skrývame. Pomôcť druhým môže len ten, kto si v pokore sám uvedomí, že potrebuje Božie milosrdenstvo, očistenie, pokánie. Aj nás hľadá náš dobrý pastier. Kto prijme jeho pomoc, môže a má pomáhať druhým.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
