3. nedeľa po Sv. Trojici, Kolosenským 2, 11 – 15
V Ňom ste boli aj obrezaní nie obriezkou rukami vykonanou, ale obriezkou Kristovou, že ste sa totiž vyzliekli z telesnosti, keď ste boli s Ním pochovaní v krste. V Ňom ste boli aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý Ho vzkriesil z mŕtvych. Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi v priestupkoch a neobriezke svojho tela, oživil spolu s Ním, keď nám odpustil všetky priestupky a dlžobný úpis, ktorý s predpismi (zákona) proti nám bol a nám prekážal, vymazal a odstránil, pribijúc ho na kríž. Na Ňom odzbrojil kniežatstvá a mocnosti a vystavil ich verejne posmechu, triumfujúc nad nimi. (Kolosenským 2, 11 – 15)
Vo svojej kázni a vo svojich listoch sa Pavel vedome usiloval postaviť sa do myšlienkovej situácie svojich poslucháčov a čitateľov. Túto metodickú zásadu dokonca formuloval v jednom svojom liste. Nešlo o to, žeby bol menil obsah svojho posolstva, naopak, veľmi starostlivo dbal o to, aby nikto neprekrútil a nedeformoval posolstvo o vykupiteľskom diele Pána Ježiša Krista. Šlo o to, že jedno a to isté nezmeniteľné posolstvo formuloval rozličným spôsobom tak, aby ho jeho poslucháči a čitatelia čo najlepšie pochopili. Vcítil sa čo najviac do myšlienok, predstáv a problémov, do veľkých radostí a veľkých strachov tých ľudí, a, nadväzujúc na to všetko, hovoril im o tom, čo Pán Boh vykonal pre nich vo svojom Synovi. Pri výklade príslušných odsekov jeho listov musíme mať toto na mysli, musíme sa usilovať vžiť sa do situácie čitateľov apoštolových listov, a potom sa snažiť presne zistiť obsah tohto posolstva a previesť ho do nášho sveta myšlienok, pojmov, problémov.
Pavel bol predovšetkým apoštolom pohanov, usiloval sa získať čím viac pohanov pre vieru v Ježiša Krista. V rozhovoroch s mnohými pohanmi sa dozvedal o dovtedajšej viere a predstavách týchto ľudí. Tí ľudia boli okrem iného presvedčení, že existuje veľké množstvo nadľudských bytostí. Šlo predovšetkým o zlé, škodlivé démonské bytosti, bytosti, ktorými sa tí ľudia cítili neprestajne ohrození.
Musíme si uvedomiť, že s takýmito názormi bol človek zoznamovaný od detstva, dospelí o tom často hovorili a žili v tejto atmosfére. Takto sa vybudovalo určité myšlienkové väzenie, z ktorého človek nemohol uniknúť. Ľudia žili v neprestajnom strachu, čo zlého im tie bytosti môžu urobiť a usilovali sa robiť všetko možné, aby ich nerozhnevali a aby si ich priaznivo naklonili. V Pavlových listoch sa tieto bytosti spomínajú častejšie. Používajú sa pritom dosť zvláštne mená. Keď sa stretneme s výrazmi „kniežatstvá“, „mocnosti“, „panstvá“, nejde o spoločenské alebo mocenské útvary, ale o spomínané nadľudské bytosti alebo skupiny bytostí, ktoré sa podľa predstáv tých starých pohanov vznášali kdesi medzi nebom a zemou, a striehli, kde, ako, komu by mohli uškodiť. Do tohto sveta permanentného, chronického strachu vstúpil Pavel s Kristovým evanjeliom. Všimnime si, ako postupoval: Nepovedal tým ľuďom: Ľudia, majte rozum, rozíďte sa s takými predstavami, také bytosti neexistujú, začnite konečne myslieť racionálne. Keby bol prišiel s týmito slovami, nikto by ho po takýchto slovách nebol počúval, lebo spomínané predstavy boli v týchto ľuďoch zakorenené veľmi hlboko.
Posolstvo o zachraňujúcom diele Ježiša Krista formuloval Pavel tak, že poukazoval na víťazstvo a nadradenosť Ježiša Krista. Obsah jeho posolstva by sa dal vyjadriť napríklad takto: Je tu niekto silnejší, kto premohol tie panstvá, kniežatstvá, mocnosti. Ježiš Kristus svojou smrťou a vzkriesením zvíťazil nad nimi. Hovorí o tom posledná veta nášho textu: „Odzbrojil kniežatstvá a mocnosti a vystavil ich verejnému posmechu, keď v ňom nad nimi triumfoval.“ Ako víťazný vojvodca vedie v triumfálnom sprievode tých, ktorých porazil, tak Ježiš Kristus vedie vo svojom triumfálnom sprievode tie zlé sily, ktoré porazil, odzbrojil, zneškodnil tak dokonale, že už nemôžu škodiť. Takto posolstvo o víťazstve Ježiša Krista oslobodzovalo ľudí od ich hrozného strachu, aby mohli žiť v plnej slobode Božích detí.
Má toto posolstvo o Kristovom víťazstve nad zlými silami aj nám čo povedať? Na prvý pohľad sa zdá, že nám nemá čo povedať, veď náš pohľad na svet sa v porovnaní s tými starými názormi a predstavami zmenil. Áno, zmenil sa, ale zase nie až tak veľmi. Možno nemáme predstavy o tých zlých bytostiach, ale aj v dnešnej dobe je mnoho ľudí, ktorí zastávajú životný názor fatalizmu. Fatalizmus je viera v osud, viera, že sme v rukách nejakého slepého osudu, z ktorého sa nedokážeme vymaniť. Nie je rozhodujúce, ako si fatalisti konkrétne predstavujú tú moc osudu, ale rozhodujúce je, že sa cítia uväznení v moci osudu. Je to veľmi pesimistický, smutný, deprimujúci životný názor, lebo od osudu očakáva človek predovšetkým niečo zlého, osudného. Pravdepodobne aj v nás všetkých, i ak sa nepokladáme za fatalistov, je niečo z tejto viery v osud. Možno by sme to ľahko objavili, keby sme sa z tohto hľadiska pozreli na svoj život, na svoje myslenie, predstavy, očakávania.
To však znamená, že to isté evanjelium, ktoré malo pomôcť tým prvým kresťanom, ktorí si z pohanstva priniesli predstavy o osudových silách, to isté evanjelium by mohlo pomôcť aj dnešným fatalistom, a vôbec všetkým ľuďom, v ktorých sa nachádzajú akékoľvek prvky fatalistického myslenia. Ježiš Kristus, ukrižovaný a vzkriesený, je mocnejší ako všetky sily osudu. Jeho ukrižovanie je doklad toho, ako absolútne, bezpodmienečne, neprevýšiteľne nás Pán Boh miluje. Jeho vzkriesenie je doklad toho, s akou suverénnou, neprevýšiteľnou mocou je spojená Božia láska k nám. Mať Otca, ktorý takto miluje, mať Otca, ktorý je takýto mocný – to je dostatočná, mnohonásobná protiváha proti osudu. Víťazstvo Kristovo, víťazstvo nad všetkými silami temna – to je dostatočná, mnohonásobná protiváha proti osudu. Kto sa chce vyliečiť zo svojho fatalizmu, kto sa chce oslobodiť od svojich fatalistických myšlienok, ten by sa mal vo svojich úvahách často vracať k utrpeniu a vzkrieseniu Pána Ježiša.
Ako veľká pomoc všetkým fatalistom môžu slúžiť apoštolove slová v závere 8. kapitoly Listu Rímskym: „Som presvedčený, že ani smrť ani život, ani anjeli ani kniežatstvá, ani prítomnosť ani budúcnosť, ani mocnosti, ani vysokosť ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenia nebudú nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježiši, našom Pánovi.“
Viera v osud, strach zo zlého osudu má v nás jedného mocného spojenca, a to je pocit viny. Pocit viny môže byť skrytý hlboko v podvedomí a tam, nepozorovaný, nekontrolovaný, produkuje strach. Skrytý pocit viny voči Pánu Bohu je koreňom permanentného strachu, v ktorom žije fatalista, koreňom strachu, obáv, úzkosti, ktorú my všetci poznáme. Človek nie si je vždy vedomý, odkiaľ pochádza tá úzkosť v jeho duši, ale Ten, ktorý nás stvoril, vie omnoho lepšie ako my, čo sa odohráva v našej duši. Len tam, kde je dané odpustenie, a kde toto odpustenie je aj skutočne prijaté, len tam môže byť človek oslobodený od strachu a úzkosti pred temnými silami osudu. Preto je pochopiteľné, že sa v našom texte hovorí aj o odpustení priestupkov, ktorých sa človek dopustil, proti Pánu Bohu.
Apoštol používa názorný obraz dlžobného úpisu. Kto si požičia veľa peňazí a potvrdí to dlžobným úpisom, toho často prenasledujú myšlienky na dlh, ktorý treba splatiť. Pre takého človeka je veľkou úľavou, keď sa mu konečne podarí dlh splatiť, alebo – čo sa nestáva tak často – keď ten dlh namiesto neho splatí niekto druhý. Vo vzťahu k Pánu Bohu sme v takejto situácii, že sami nedokážeme za žiadnych okolností svoj dlh splatiť. Z toho sa dá pochopiť ten veľký strach pred zlým osudom. Do tejto situácie, do situácie každého z nás prichádza posolstvo evanjelia: Tvoj dlžobný úpis je likvidovaný, tvoj dlh bol do posledného haliera zaplatený, si slobodný. Takto sú dané všetky predpoklady na to, aby človek mohol byť slobodný od fatalizmu, slobodný od všetkých fatalistických myšlienok, slobodný od strachu do budúcnosti.
Ale je tu jeden dosť závažný problém, a to je otázka prijatia odpustenia. Človek nie je ochotný len tak bez všetkého prijať odpustenie, veriť v odpustenie. Slovami síce dokážeme vyznať, že veríme v odpustenie hriechov, ale rozhodujúca otázka je, či v to odpustenie veríme v hlbokých vrstvách svojej bytosti. Ako tam má preniknúť istota, že Boh nás napriek našim hriechom miluje, že jeho láska k nám je bezpodmienečná?
Aj krst svätý, ktorý apoštol spomína v našom texte, aj Večera Pánova ubezpečujú nielen naše vedomie, ale aj všetky hlboké vrstvy našej bytosti, že to Božie odpustenie je skutočné, že si ho, keď nám je ponúkané, môžeme skutočne privlastniť. Myšlienka na vlastný krst a každá účasť na Večeri Pánovej nás ubezpečuje, že nás Pán Boh miluje nekonečnou láskou, že Pán Ježiš Kristus premohol všetky zlé sily, ktoré by nám mohli škodiť, že Pán Ježiš vydobyl pre nás odpustenie, že niet takej moci osudu, ktorá by nás mohla vytrhnúť z Božích rúk a odlúčiť od Božej lásky, že môžeme žiť v plnej dôvere v nášho nebeského Otca, že sme Božie deti a preto môžeme byť slobodní od strachu. Je to málo? Je to nekonečne veľa. Môcť žiť v takejto dôvere, to je niečo, čomu sa nevyrovnajú ani všetky časné hodnoty tohto sveta. A práve toto najvyššie, najcennejšie, najlepšie sa dnes aj nám ponúka. Závisí od nás, či to prijmeme a či sa to stane rozhodujúcou hodnotou nášho života.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
