V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

14. nedeľa po Sv. Trojici, Lukáš 17, 11 – 19

Milí bratia a milé sestry!
Známa postava z cirkevných dejín, František z Assisi, mal raz žiaka, ktorému v jeho kresťanstve čosi zásadné chýbalo. Priviedol ho teda k slepému žobrákovi a opýtal sa ho: Povedz mi, miloval by si človeka, ktorý by ti vrátil zrak? Slepec odvetil: Či by som ho miloval? Rád by som sa stal na celý svoj život jeho otrokom! Vidíš, povedal František svojmu žiakovi: Tebe dal Pán Boh zdravé všetky zmysly, a mnoho, mnoho iných dobrých darov; čo Mu za to dáš ty?
Čo by mu mal dať? – Čo by to malo byť, čo by kresťanovi nemalo chýbať – čo by sa kresťanovi nemalo stať – o tom chceme dnes spoločne premýšľať. Keď sa pýtame, čo by sa kresťanovi nemalo stať, čo by mne – nám ako kresťanom nemalo chýbať, je nesporné, že by sme nemali zabudnúť na vďačnosť.
Určite by sa kresťanovi nemali stať ani ďalšie veci, napríklad:
- aby sa za celý život nenaučil modliť,
- aby nepochopil základy Božieho slova,
- aby za celý život nikoho nezískal pre Krista,
- aby vieru zúžil na vzťah k Bohu a zabudol na lásku k svojim blížnym.
Zaiste je to tak. No na Božie slovo nemáme zabudnúť preto, aby sme iných ohurovali množstvom svojich znalostí, aby sme sa predvádzali, čo všetko z Biblie vieme citovať, či vysvetliť. Ani modliť sa nemáme zabúdať preto, aby sme mali zásluhy u Pána Boha. Rovnako na získavanie ľudí pre Krista a službu blížnym nemáme zabúdať preto, že kvôli tomu azda u Boha získame nejaké plusové body – aké nám pripíšu po kúpe pohonných hmôt na niektorých benzínových čerpadlách.
Ak by sa nám nemalo stať, že sa nenaučíme modliť, že neporozumieme základom Božieho slova, že za celý život pre Krista nikoho nezískame, že vieru zúžime na vzťah k Bohu a zabudneme na lásku k blížnym, tak preto, lebo to všetko je konkrétnym prejavom našej vďaky voči Pánu Bohu. Našej vďačnosti, za život, za to, že v radosti i v kríži sme v Božích rukách. Keď sa nám nestane, že zabudneme na vďačnosť za Bohom preukázané dobro, potom bude v našom žití niečo veľmi podstatné – ako soľ, či koreniny, ktoré dajú chuť polievke.
Platí to aj naopak: Zabúdanie plodí nevďačnosť, nevďačnosť plodí ľahostajnosť, ľahostajnosť plodí nespokojnosť, nespokojnosť pochybnosti, pochybnosti pád a pád plodí prekliatie. Výstižne to opisuje kazašský spisovateľ Čingiz Ajtmatov. Rozpráva o strašnom zvyku svojich dávnych predkov. Títo nezabíjali porazených nepriateľov, ale vzali im pamäť. Úbožiaci, nazývali ich mankurtovia, tak stratili vedomie svojej osobnosti a nikoho zo svojich niekdajších blízkych nepoznali. Keď sa podarí matke jedného z mankurtov dostať k svojmu synovi, ani jej úpenlivé volanie: Spomeň si, kto si! jej nepomôže. Syn, ktorý stratil pamäť, ju chladnokrvne zavraždí. Zabúdanie plodí nevďačnosť, nevďačnosť ľahostajnosť a nakoniec prekliatie.
Kresťanovi by sa nemalo stať, že zabudne na vďačnosť voči Pánu Bohu. Vtedy bude v našom živote niečo veľmi podstatné. Silne som si to uvedomil, pri pohrebe jednej starenky. Poznal som ju dlhšie, ale celý ten čas a už aj niekoľko rokov predtým, bola pripútaná na lôžko. Človek, ktorý je na posteli zväčša šomre. Mnohokrát dosť šomreme aj bez toho, aby sme boli nevládni na lôžku. Z úst onej starenky som však pri každom stretnutí počul: Ďakujem Pánu Bohu za všetko a za všetkých. Vonkoncom nešlo o pani s 500-eurovým dôchodkom. Naopak, v ranom detstve osirela, potom ich dom pri požiari vyhorel. Denne chodievala 7 kilometrov pešo do práce vo fabrike a zase 7 km späť. Jej manželstvo Pán Boh neobdaril deťmi. Nakoniec dlhý čas života bola na posteli. Ľudsky videné, mala všetky predpoklady na zatrpknutosť vo svojom srdci. Na jej pohrebe som si spomenul na kňažnú z románu Boženy Němcovej „Babička“, ktorá na adresu hlavnej hrdinky riekla: Šťastná to žena! To isté, mohol s čistým svedomím človek povedať o onej nevládnej starenke: Šťastná to žena.
V čom spočívalo šťastie tejto ťažko skúšanej bytosti? V tom, že vo všetkých jej životných peripetiách dovolila, aby sa Pán Boh nestratil z jej zreteľa. Neprestala dôverovať, že Ježiš Kristus, ktorý za ňu obetoval svoj život, zostane s ňou až do konca. Naučila sa byť Mu za to vďačná. Bola šťastná žena, lebo sa naučila byť vďačným Božím dieťaťom.
Neďakujeme druhým príliš radi, o to menej Bohu. Kto ďakuje, naznačuje totiž, že je na niekom závislý, že potrebuje jeho pomoc, starostlivosť, blízkosť. Oveľa radšej sme nezávislí a zariaďujeme si život po svojom. Pán Boh, vďačnosť k Nemu sa nám stráca zo zreteľa. Aj my, kresťania, vďačnosť Pánu Bohu nezriedka narýchlo odbijeme. Uniká nám, že vďačnosť nie sú zďaleka iba slová, ale najmä postoj. Uniká nám, že kto chce žiť bez vďačnosti k Pánu Bohu, ktorý je zdrojom lásky, šťastia, pokoja, ten nech sa nečuduje, keď príde k hnevu, nenaplnenosti, nervozite, nepokoju. Kto chce prežívať vnútornú radosť, pokoj, naplnenie, ten nech vie, že cestou k nim je vďačnosť – postoj, keď sa dobrovoľne stanem sa závislým na Ježišovi Kristovi. Len vďačný človek porozumie životu i Božej dobrote. Veď smrť nakoniec ukáže: Nie som pánom svojho života, je tu iný Pán, na ktorom som aj tak závislí. Ide o to, aby sme túto závislosť na Pánu Bohu, vedeli prijať dobrovoľne a s vďakou. On má s nami predsa tie najlepšie úmysly.
Z evanjelia sme počuli príbeh o uzdravení 10-tich malomocných. Obsahuje neuveriteľnú štatistiku! Iba jeden z 10-tich prejavil vďačnosť, hoci dôvod k nej mali všetci. A bol to ten, od ktorého by sme to najmenej čakali: Samaritán – podľa Židov – človek nábožensky nepravoverný.
Pred 9-mi rokmi unikol z Mírova – z jednej z najstráženejších väzníc v Česku – trestanec odsúdený na doživotie. Polícia údajne od neho dostala e-mailovú správu: V nohách mám už tisíc mil... Podpísaný: Jiří Kajínek. A k správe bolo pripojené PS: Vďaka za každé nové ráno!
Naozaj, niekedy sa môžeme čomusi naučiť aj človeka spätého s kriminálom. Aj od tých nepravoverných – od Samaritánov dnešnej doby: Učiť sa vďačnosti za každé nové ráno, za veci zdanlivo samozrejmé. Učiť sa vnímať, že mnohé z toho, čo máme, nie je samozrejmosť a nemusíme to mať vždycky.
Jedna žena si chcela kúpiť topánky. Také, aké si predstavovala, po akých túžila, však nikde nevedela zohnať. Vravela: Bola som z toho už nešťastná, znechutená. Plakala som, že nemám tie topánky, keď som zrazu uvidela človeka, ktorý nemal nohy. ...
Kresťanom by sa nemalo stať, že zabudnú na vďačnosť. Keď ju nestratíme, získame, čo sa inak získať nedá: vnútornú radosť, pokoj, naplnenie, ktoré potrvajú nielen tu v časnosti, ale pretrvajú až na večnosť.
Je ohromné, že evanjelium nespomína Boží trest pre deviatich nevďačných uzdravených z malomocenstva. Hoci nedokázali byť vďační, nečítame, že by sa im malomocenstvo vrátilo. Nevrátilo! Ježiš nie je zlomyseľný. Božia láska neodníma, čo raz dala. Boh dáva vychádzať slnku na zlých aj na dobrých. Dáva svoje dary – i prepotrebný dar zdravia vďačným aj nevďačným. Nevŕši sa na nevďačných, netrestá ich. Nevďační muži sa však svojou nevďačnosťou potrestali sami. Po dobe, odlúčenia, keď ako malomocní boli oddelení od svojich rodín i práce, sa im otvára nová perspektíva života. Môžu sa vrátiť k svojim rodinám, k manželke, deťom, k svojmu povolaniu. Nedošlo im, že bez vďačnosti k Pánu Bohu, návratu k Ježišovi je to perspektíva veľmi zúžená, obmedzená iba na túto časnosť. Len Samaritán, ktorého viera bola všelijako otázna, prišiel poďakovať. Iba on prijal ešte väčší dar, než je prevzácne telesné zdravie; prijal spasenie pre večnosť. Ježiš ho o tom uisťuje, keď vraví: Tvoja viera ťa zachránila. Neraz sa hovorí: kto má zdravie, má všetko! Alebo: Hlavne toho zdravíčka! Naozaj, kto má zdravie má veľmi veľa. I tí najzdravší však raz zomrú (aj úplne zdraví športovci) – a práve vierou v Pána Ježiša Krista, ktorá sa prejaví vďačnosťou, získame ešte viac než prepotrebné telesné zdravie. Získame naplnený časný život a večné spasenie – zdravie ducha, ktoré ani smrť nepodlomí. Preto nebuďme skúpi na vďačnosť. Pán Boh totiž aj dnes hľadá vďačných ľudí. Tých, ktorí Mu nie iba ústami, ale celým nasmerovaním svojho života prejavia vďačnosť. To je zbožnosť vychádzajúca z evanjelia – teda evanjelická zbožnosť. Konať dobro nie pre zásluhy, nie pre pochvaly od ľudí, nie pre akési „nebeské bonusy“. Ale z vďaky – vďačného srdca. Náš Pán je takejto úcty, takejto zbožnosti hodný!
Ako sa to nestane, ako na vďačnosť nezabudneme? Ako sa vďačnosti učiť? – Vďačnosti predchádza zamyslenie. Keď sa chceme učiť vďačnosti, potrebujeme sa zamýšľať. Vďačnosť sa totiž nerodí z vedomia povinnosti. Ak niekomu ďakujem len preto, že sa to patrí, to ešte nie je pravá vďačnosť, ale spoločenský bontón. Pravá vďačnosť nevzchádza ani z účelového myslenia: Dáme pani učiteľke darček k meninám a ona nebude skúšať; alebo: Prejavím šéfovi vďačnosť a on mi zvýši prémie... – To už nie je vďačnosť, ale účelové myslenie, možno až vypočítavosť.
Vďačnosti predchádza zamyslenie, premýšľanie. Uzdravený Samaritán premýšľal. Nevidel len seba, nové možnosti života, ktoré sa mu uzdravením otvorili. Videl najmä Toho, kto mu zdravie daroval.
Pán Boh si pritom našu vďačnosť nevynucuje. Keď dáme dieťaťu nejaký darček, pripomenieme mu: Čo sa povie? Detičky bývajú tvrdohlavé, vedia sa zaťať a neraz nič neodpovedia. Ak im potom darček vezmeme a poďakovanie si vynucujeme, rumázgajú a často sa ani potom nedočkáme vďačnosti. Pán Ježiš si od nás vďačnosť nevynucuje. Nevynucoval si ju ani od ľudí, ktorých uzdravil z malomocenstva. Predsa, zrejme nikdy nie sme pri Ježišovi – pri Bohu tak blízko, ako keď Mu úprimne ďakujeme. Keď vieme povedať: Pane Ježiši, ďakujem, že si, že som, a že sme spolu. – Ako Božie deti, ako Kristova cirkev. Práve služby Božie chcú byť miestom, kde sa zapaľujeme pre službu Bohu, pre to, aby sa všetko, čo robíme, stalo vďakou Hospodinovi. Stretávame sa na nich, aby sme si pripomínali Božiu lásku a vernosť a spoločne za ňu Bohu ďakovali.
Byť vďačný neznamená, že si budem zakrývať oči pred neprávosťou.
Byť vďačný Pánu Bohu nevylučuje, že budem úspešný, že možno nadobudnem aj značný majetok. Práve vďačnosť Pánu Bohu zbavuje materiálne veci i osobný úspech toho démonstva, ktoré majetok, či iná prosperita nadobúdajú pri ľuďoch nevďačných a sebastredných. Kto je vďačný, pre toho nebudú ani zdravie, ani peniaze, ani úspech, ani dobré meno zvodom, ale len upozornením na nové dôvody vďačnosti voči Pánu Bohu. On, ktorý nám v Ježišovi Kristovi daroval všetko potrebné pre život a spasenie, hľadá vďačných ľudí. Aj nás – teba i mňa chce medzi nimi mať. Dnes, čase hospodárskej krízy, keď sme vyzývaní šetriť na všetkých úsekoch – nezabúdajme na vďačnosť – nešetrime ňou. Amen.

Pramene:
Libor Bednár: Nebuďme skúpi na vďačnosť (in: Zborový list pre vnútornú potrebu zboru ECAVS v L. Mikuláši, roč. 1, č. 6/1997);
Erazim Kohák: Dopisy přes oceán (Státní pedagogické nakladatelství, Praha 1991);
Luděk Rechrt: Věřím (vyd. SVÍTÁNÍ, Praha 1994);
Luděk Rechrt: Radost pro Tvůj den (vyd. NOVÝ ŽIVOT, Praha 1992).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.