Príslovia 12, 1. 15
Ten, kto rád prijme napomenutie, miluje poznanie. Kto nenávidí výčitku, je hlupák. Bláznovi sa zdá jeho cesta správna, lež ten, čo si dá poradiť, je múdry. (Príslovia 12, 1. 15)
Tieto slová z Knihy prísloví nás vedú k otázke, ako je to v tejto veci s nami. Sme ochotní prijímať kritiku, napomenutie na svoju adresu, alebo to zásadne odmietame? Človek radšej prijíma pochvalu ako kritiku. Keď nás niekto pochváli, hneď akosi stúpa v našich očiach jeho hodnota, a my sa usilujeme správať sa voči nemu tak, aby sa jeho mienka o nás nezhoršila. Na druhej strane na kritiku sme v rozličných stupňoch alergickí, a na toho, kto nás pre niečo kritizuje, začíname pozerať tak trochu nevraživým pohľadom.
Toto sú rozšírené ľudské postoje k pochvale a kritike, ale otázka je, či sú správne. Podľa slov, ktoré sme práve prečítali z Knihy prísloví, sú to nesprávne postoje, a takisto podľa slov Pána Ježiša: „Beda, keby všetci ľudia dobre hovorili o vás.“ V tejto veci sa nám treba zásadne preorientovať, a dnes by sme chceli uvažovať o tom, prečo a ako.
Kritiku, karhanie, napomínanie by sme mohli odmietnuť a pokladať za niečo zbytočné a zlé, keby všetko naše správanie bolo bezvadné, dokonalé. Ale kto sa odvážil povedať toto o svojom správaní? Podľa slov nášho textu to môže povedať o sebe iba blázon: „Bláznovi sa zdá jeho cesta správna.“ Keď sa na svoje správanie pozrieme objektívnejšie, z odstupu, objavíme do určitej miery už sami, že sa na ňom nachádzajú rozličné kazy, nedostatky, chyby. Nejde pritom iba o nejaké nezávažné chybičky, ktoré by nestáli za reč, ale môže sa stať, že aj celkový smer nášho správania je nesprávny.
I keď sa sami usilujeme pozerať na seba kriticky, tak predsa my sami nemáme dostatočný odstup, aby sme mohli dôkladne spoznať svoje chyby a nedostatky. Poznať chyby na druhom padne človeku omnoho ľahšie ako poznať chyby na sebe. To vyjadril Pán Ježiš v známych slovách o tom, ako rýchlo spozná človek smietku v cudzom oku a ako ťažko zbadá brvno vo vlastnom oku. Druhí vidia naše chyby omnoho skôr a dôkladnejšie, ako ich vidíme my. Takže by sme tento zdroj poznania mali priamo využívať a poprosiť druhých o kritiku. Keby sme toto dosiahli, bol by to už veľmi pokročilý stupeň nášho rastu. Veľa by znamenalo už aj to, keby sme dokázali vecne prijať kritiku, ktorú druhí sami od seba povedia na našu adresu a keby sme sa nad ňou vážne zamysleli. Z takejto kritiky sa môžeme dozvedieť, čo zlého sa v našom správaní znova a znova vyskytuje, a čo si my sami neuvedomujeme. Z takej kritiky sa môžeme dozvedieť, čo by sa dalo v našom správaní a práci zlepšiť, keď už nám samým taká možnosť nepríde na myseľ. Takáto kritika môže byť dôležitou pomôckou rastu: aby sme rástli v poznaní, aby sa dvíhala naša duchovná úroveň.
Kritika je vždy nepríjemná. Lebo nám búra predstavu, ktorú sme si v myšlienkach vybudovali o sebe. Nepríjemné pocity pri počutí kritiky na svoju adresu nedokážeme odstrániť, nech by sme si ju osládzali čo akými myšlienkami, nech by sme sa ju usilovali aj vyvážiť pochvalou, ktorú sme o sebe počuli. Tento nepríjemný pocit spojený s kritikou sa nedá odstrániť a ani nemá byť odstránený. Keby kritika nebola nepríjemná, ani by nami nepohla. Práve to, že je nepríjemná, niekedy až veľmi nepríjemná, práve to nás núti robiť niečo, robiť vážne zmeny, aby sme sa v budúcnosti tej istej kritike vyhli. Takže s týmto nepríjemným pocitom, s týmto uštipnutím, niekedy trvajúcim aj dlhšie, musíme počítať.
Kritika, pravdaže, môže byť všelijaká: môže pochádzať z čistého záujmu skutočne nám pomôcť, ale môže byť aj vyslovene zlomyseľná. Môže byť pravdivá, môže obsahovať polopravdy, a môže byť nepravdivá. A preto i keď sa rozhodneme vážne prijímať kritiku, nesmieme sa stať jej otrokmi, nesmieme ju prijímať nekriticky. Máme teda pred sebou dve krajné stanoviská voči kritike, ktorým by sme sa mali vyhýbať: Jedno nesprávne stanovisko je: uzavrieť sa pred každou kritikou, vopred ju odmietnuť, nevenovať jej pozornosť. Druhé nesprávne stanovisko je: prijímať kritiku nekriticky. Mali by sme sa vždy usilovať nájsť odpoveď na otázku: Čo v tejto kritike, ktorá ma zasahuje, je pravdivé jadro? Čo z nej musím brať vážne do úvahy, s čím z nej sa musím zapodievať? Túto otázku by sme si mali položiť aj pri kritike dobromyseľnej, ale aj pri zlomyseľnej, pretože aj v tej zlomyseľnej sa môže niekedy nachádzať pravdivé jadro, ktoré nám môže pomôcť dostať sa o niekoľko krokov dopredu.
Dôležitou otázkou je, podľa akých meradiel máme hodnotiť kritické slová, ktoré sú namierené na nás. Veď jednotlivé kritiky môžu vychádzať z rozličných životných postojov, princípov, zásad, a my nemôžeme bezmyšlienkovite ako svoju normu preberať každý životný postoj, životný názor, ktorý sa nám ponúka. Musíme mať jedno jasné, vyhranené stanovisko, a podľa neho hodnotiť kritiku, a podľa neho objavovať v nej pravdivý obsah a poznať aj to, čo je v nej nesprávne. Máme, alebo môžeme mať také jasné, vyhranené stanovisko? Pravdaže ho máme, a ním je Božia vôľa, ktorú nám Pán Boh dal poznať vo svojom zákone, v zákone, ako ho jedinečným spôsobom interpretoval Pán Ježiš Kristus. Pán Boh chce z nás vychovať bytosti na vysokej úrovni, nechce nás nechať na tom štádiu duchovného vývoja, na ktorom sa práve nachádzame, ale chce nás viesť stále vyššie. Usilovným štúdiom Písma svätého, Starej a Novej zmluvy, by sme mali získavať stále bohatšiu odpoveď na otázku: Čo chce Pán Boh zo mňa vychovať? Kam ma chce priviesť? Aké sú jeho najbližšie a jeho ďalšie ciele so mnou? Keď sa pomocou štúdia Písma a modlitebných otázok dopracujeme k odpovedi na tieto otázky, budeme vedieť zaujať aj kritické stanovisko ku kritike, ktorá je namierená na nás. Potom by sa všetko, čo uznáme z tejto kritiky za oprávnené, malo stať bičom, ktorý by nás poháňal stále dopredu a nedovolil by nám ostať stáť na jednom mieste.
Cenná je kritika, ktorá prichádza od skutočne veriacich ľudí, od skutočne veriacich, nie od pokryteckých kresťanov. Kritika od skutočne veriacich ľudí má jednak čisté motívy, nie je povedaná so zlomyseľnosťou, ale s láskou a záujmom o náš duchovný vývoj. A okrem toho táto kritika je svojím obsahom najbližšie k tomu, aké zámery má s nami Pán Boh. Bratsko-sesterská pomáhajúca, budujúca kritika by sa mala stať jedným dôležitým prvkom kresťanského spoločenstva.
Za nejaký čas sa treba cvičiť v správnom prijímaní a spracovaní kritiky. Predovšetkým sa cvičiť v správnom zvládnutí toho nepríjemného pocitu, ktorý je spojený s kritikou. Ak si po odstupe času o viacerých kritických poznámkach a výrokoch, ktoré nám boli adresované, uvedomíme, že nám pomohli, že nás očistili od niečoho zlého, že vniesli do nášho života nové, dobré prvky, pomôže nám to zvládnuť aj tú citovú záťaž, ktorá je spojená s kritikou. Za mnoho z toho, čo sa stalo trvalým prvkom nášho správania, myslenia, charakteru, vďačíme kritike, i keď si to nie vždy jasne uvedomujeme. Za to, že sme sa očistili od mnohých nepekných vecí, vďačíme kritike. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, čo všetko dobré, pozitívne už kritika zo strany rodičov, učiteľov, priateľov, bratov a sestier vo viere vniesla do nášho života. Tak by sme sa naučili lepšie znášať a prijímať aj kritiku, ktorá nás ešte čaká.
Kritiku by sme mali nielen nečinne čakať, ale ju priamo hľadať. Písmo sväté nám nielen pomáha hodnotiť kritiku, ktorú nám povedia druhí ľudia, ale ono samo je bohatou studnicou kritiky, ktorá sa nám prihovára. Jeden zmysel každodenného čítania Biblie je odpovedať si na otázku: Ako ma kritizuje Pán Boh? Akú kritiku na moju adresu vyslovuje Pán Ježiš Kristus? Každá jedna kapitola z Biblie nám môže na túto tému povedať niečo dôležité. Spočiatku budeme cítiť určité zábrany voči takémuto spôsobu čítania Biblie. Ale keď si uvedomíme, že nás tu kritizuje Pán Ježiš Kristus, ktorý má s nami tie najlepšie zámery, keď tento spôsob čítania Biblie bude mať v našom živote viditeľné výsledky, začne nás naraz Biblia priťahovať omnoho viac. Takto budeme pomocou Písma, pomocou Božej kritiky, robiť v dosť rýchlom tempe nové a nové kroky na ceste duchovného napredovania.
Potom zmizne nuda z nášho kresťanského života, a namiesto nej sa dostaví napäté očakávanie, pri ktorom si povieme: Som zvedavý, ako sa pod vplyvom kritiky, aj priamej Božej kritiky skrze Písmo, aj pod vplyvom kritiky zo strany druhých ľudí, ako sa pod vplyvom tejto kritiky očistím tento týždeň od nečistých vecí v mojom živote, a čo nového sa pod vplyvom tejto kritiky tento týždeň dostane do môjho života. Toto sú tie najvzrušujúcejšie veci: nie vonkajšie udalosti nášho života, nie to, čo si kúpime, zadovážime, ale to nové, čo sa uskutoční v našej bytosti, v našom živote, to je to najvzrušujúcejšie. Keďže jedna dôležitá prístupová cesta k tomu je kritika na našu adresu, mali by sme sa naučiť prijímať ju s napätým očakávaním a spracovávať ju vo vysoko tvorivom zmysle.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
