12. nedeľa po Sv. Trojici, Skutky 14, 8 – 18
I bol v Lystre muž, nevládny na nohy, chromý od narodenia, ktorý (len) sedel a nikdy nechodil. Ten počúval Pavla, keď hovoril. Pavel sa uprene zahľadel na neho, a keď videl, že verí vo svoje uzdravenie, povedal mu silným hlasom: Postav sa na rovné nohy! I vyskočil a chodil. Keď zástupy videli, čo Pavel urobil, pozdvihli svoj hlas a po lykaonsky povedali: Bohovia sa pripodobnili ľuďom a zostúpili k nám. Barnabáša pomenovali Jupiterom a Pavla, pretože on hovoril, Hermesom. Kňaz Jupiterovho chrámu, ktorý bol pred mestom, priviedol k bránam junce a vence a so zástupmi chcel obetovať. Keď to apoštolovia Barnabáš a Pavel počuli, roztrhli si rúcha a vybehnúc k zástupu hlasno volali: Čo to robíte, mužovia? Aj my sme ľudia vám podobní a zvestujeme vám evanjelium, aby ste sa od tých márností obrátili k živému Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, mora i všetkého, čo je v nich, ktorý v pominulých pokoleniach nechal všetkých pohanov chodiť po ich cestách, hoci sa aj nenechal bez osvedčenia, ale činil dobre, dával vám z neba dažde a úrodné časy a naplňoval vás pokrmom a potešením. Takýmito slovami podarilo sa im horko-ťažko upokojiť zástupy, aby im neobetovali. (Skutky 14, 8 – 18)
Na prvej misijnej ceste pracovali Pavel a Barnabáš v Malej Ázii, na území dnešného Turecka. Navštívili niekoľko miest, medzi nimi aj Lystru, o ktorej sa hovorí v prečítanom odseku zo Skutkov apoštolov. Lystra bola pohanské mesto s chrámom najvyššieho pohanského boha Jupitera. V pohanských mestách mala misijná kázeň apoštola odlišnú formu od tej, ktorú prednášal v židovských synagógach. V židovskom prostredí mohol nadviazať na vieru v jediného Boha – Hospodina, na Starú zmluvu, na prorocké zasľúbenia, na očakávanie mesiáša. V pohanskom prostredí neboli takéto predpoklady. Ale Pavel bol presvedčený, že evanjelium je určené aj pre pohanov, keďže tí ho potrebujú rovnako naliehavo ako Židia. Pavel bol popredným zástancom myšlienky: Evanjelium o Božej láske v Pánu Ježišovi Kristovi je určené všetkým bez rozdielu.
Nemáme zápis toho, čo povedal vo svojej úvodnej misijnej prednáške v Lystre. Hovorí sa tu len o tom, že uprostred jeho reči pozeral naňho uprene jeden postihnutý človek, chromý od narodenia. I keď sa Pavlova reč zrejme líšila od jeho kázní v židovských synagógach, treba sa nám domnievať, že ústredné miesto, ako vo všetkých jeho rečiach, zaujímal Ježiš Kristus. Rozprávanie o tom, s akou láskou sa Ježiš Nazaretský správal aj k jednoduchým ľuďom, dokážu vnímať všetci ľudia, lebo ich to osobne oslovuje. Zrejme hovoril aj o tom, ako Ježiš pomáhal tým, ktorí za mnoho rokov znášali bremeno postihnutia. Keď takéto slová počuje niekto, kto podobne trpí, dáva si to okamžite do súvislosti so svojou vlastnou situáciou. Pavel videl v tej chvíli na tvári toho človeka veľkú túžbu po uzdravení. Text hovorí ešte viac: Pavel videl, že tento človek verí v svoje uzdravenie. Apoštol nadväzuje na svoje posolstvo o pomáhajúcej moci Ježišovej, ďalej na túžbu tohto chromého človeka a na jeho vieru, že Ježiš aj jemu môže pomôcť, a tak mu hovorí silným hlasom: Postav sa na rovné nohy. Sila viery tohto človeka sa prejavila v tom, že nezaváhal, skúsil to a bol uzdravený. Postavil sa na rovné nohy a mohol chodiť.
O podobnej príhode sa hovorí v 3. kapitole tejto istej knihy, Skutkov apoštolov. Bolo to v inom prostredí, v židovskom chráme v Jeruzaleme. Pri dverách chrámu ležiaval takisto človek chromý od narodenia a pýtal si od ľudí almužnu. Prišli k nemu Peter a Ján, keď vstupovali do chrámu v modlitebnú hodinu. Hlavná časť udalosti je opísaná takto: „I povedal mu Peter: Striebra, zlata nemám, ale čo mám, to ti dávam: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď – to znamená: vstaň a kráčaj. Nato ho chytil za pravú ruku a zodvihol. A hneď zmocneli mu nohy a kĺby, takže vyskočil, postavil sa na nohy, chodil a vošiel s nimi do chrámu, chodil poskakujúc a chváliac Boha. A všetok ľud videl, ako chodí a chváli Boha.“ Židia, prítomní v chráme, keď vidia toto zázračné vyliečenie, vzdávajú chválu Pánu Bohu. Peter využíva túto príležitosť a z uzdravenia chromého robí východisko kázne o ukrižovanom Ježišovi Kristovi, ktorého Pán Boh vzkriesil svojou mocou.
V Lystre mal zázrak uzdravenia iné pokračovanie. Ľudia sú aj tu naplnení úžasom, čo je pochopiteľné. Ale túto udalosť si interpretujú v rámci svojich pohanských náboženských predstáv. V Pavlovi a Barnabášovi vidia bohov, ktorí sa na nejaký čas premenili na ľudí, a aj ich identifikovali – jedného s Jupiterom druhého s Hermesom. Kňaz Jupiterovho chrámu si pokladal za povinnosť priniesť obeť týmto bohom, ktorí sa tu ukázali v ľudskej podobe a skutočne privádzal mladé voly s vencami, a celé mesto sa chystá zúčastniť sa na akte obete pre takých významných hostí. So zvedavým úsmevom si kladieme otázku, čo by boli Pavel a Barnabáš urobili, keby sa samotný akt obete bol uskutočnil.
Ale pre apoštolov je táto situácia nekonečne závažnejšia. Akt uzdravenia, ktoré pochádza od Ježiša, sa tu interpretuje hrubým pohanským spôsobom. Preto zo strany apoštolov nasleduje veľmi radikálny zákrok. V texte čítame o ňom toto: „Keď to apoštolovia Barnabáš a Pavel počuli, roztrhli si rúcha a vybehnúc k zástupu hlasno volali: Čo to robíte, mužovia? Aj my sme ľudia vám podobní a zvestujeme vám evanjelium, aby ste sa od tých márností obrátili k živému Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, mora i všetkého, čo je v nich, ktorý v pominulých pokoleniach nechal všetkých pohanov chodiť po ich cestách, hoci sa aj nenechal bez osvedčenia, ale činil dobre, dával vám z neba dažde a úrodné časy a naplňoval vás pokrmom a potešením.“ Natrhnutie odevu, o ktorom sa tu hovorí, bolo všeobecne známym gestom veľkého rozhorčenia. Tým mali byť zhromaždení ľudia upozornení, ako veľmi nepríjemne sa apoštolov dotkol aj ten výklad, že oni sú bohovia, ako aj scéna s obeťou. Samotné gesto rozhorčenia nestačí, preto nasleduje vysvetlenie, ktoré je vlastne misijným posolstvom.
Pokúsime sa formulovať jeho obsah. Pavel a Barnabáš odmietajú, aby boli pokladaní za bohov. Vedia, že keby túto zvodnú ponuku prijali, bol by to najhrubší priestupok prvého prikázania: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ Mimochodom si môžeme položiť otázku, koľko je ľudí, ktorí by túto situáciu egoisticky zneužili. Ale apoštolovia vedia, že obsahom prvého prikázania je aj toto: Ani ty sa nestaneš bohom pre druhých ľudí a nepripustíš, aby ťa niekto za boha pokladal a ako boha uctieval. Preto svojim poslucháčom prízvukujú: Aj my sme ľudia podobní vám. Ibaže nám bolo už darované poznanie, ktoré vy ešte nemáte, a prišli sme k vám, aby sme vás týmto poznaním obohatili. Potom im prinášajú posolstvo o Hospodinovi – jedinom Bohu. Nie bohovia, zobrazovaní v podobách ľudí, nie bohovia, o ktorých bolo vytvorené množstvo mýtov, sú tvorcami života, ale Hospodin, Stvoriteľ, ktorý je pôvodcom všetkého a neprestajne udržuje potrebné podmienky, aby život mohol fungovať. Už pozorovaním stvoreného sveta a zázračne skombinovaných podmienok života mohli aj pohanskí ľudia prísť aspoň k určitej domnienke o tom, že ten, kto to všetko premyslel a vytvoril, musí byť nekonečne vyšší, než sú predstavy pohanských národov o bohoch. K uctievaniu a viere v tohto Najvyššieho Pána neba i zeme chcú apoštolovia priviesť tých ľudí v Lystre. Iste im pritom hovorili aj o tom, ako sa tento Boh celkom jednoznačne predstavil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Takto sa im horko-ťažko podarilo presvedčiť zástupy, aby im neobetovali.
Ale skutočne presvedčené tie zástupy i tak neboli. Veď jedným príhovorom sa taká veľká zmena ľudských sŕdc dá ťažko dosiahnuť. Do Lystry prišli ľudia z miest, v ktorých Pavel a Barnabáš pôsobili predtým, prehovorili zástupy a vzbudili nenávisť voči misionárom. Pavla skoro zabili kameňovaním. Pavel a Barnabáš musia utiecť z Lystry. Ale nekončia so svojou misijnou prácou, naopak, idú do ďalšieho mesta. A keď sa vracajú z prvej misijnej cesty, znova navštívia Lystru, zrejme aby upevnili tých pravdepodobne nie veľmi mnohých, ktorí s vierou prijali rozsievané semeno Božieho slova. Pavel zrejme poznal Ježišovo podobenstvo o horčičnom zrne, ktoré je síce maličké, ale z ktorého vyrastie veľký ker alebo strom. Takže si cení aj malé úspechy, lebo vie, že Boh, ktorý dáva vzrast, môže aj z toho malého semena vytvoriť veľké veci.
Aký je tento príbeh, ktorý sme čítali? Je smutný alebo radostný? Sú v ňom črty, ktoré pôsobia dosť tiesnivo. Pohanská reakcia na zázrak uzdravenia sa dá síce v tom prostredí ľahko pochopiť, ale to znamená, že títo ľudia veľmi málo prijali a veľmi slabo pochopili podstatu toho, čo im hovoril Pavel. Smutné je ďalej, že napriek neklamanému zázraku, ktorý sa im stal pred očami, dajú sa propagandou tých ľudí z iných miest naviesť na agresívne nepriateľstvo proti misionárom. Tak ľahko podľahli davovej psychóze.
Ale nebolo by správne zostať iba pri tomto negatívnom hodnotení. Tí dvaja poslovia Ježiša Krista predsa priniesli do tohto mesta niečo nové. Predovšetkým pre toho chromého, ktorý bol uzdravený, bol tento pobyt misionárov v jeho meste jednoznačne pozitívny. Bol to veľký deň, deň „D“ v jeho živote. domnievame sa, že si s faktom uzdravenia zachoval aj vedomie, že jeho uzdravenie je dar Ježiša Krista, ukrižovaného a vzkrieseného. Svojím rozprávaním o tom, čo sa s ním stalo a ako sa to stalo, sa on sám stane misionárom prinajmenšom vo svojej rodine. Apoštolov síce vyhnali, ale svetlo v jeho živote ostalo.
A i keď sa zástupy dali naviesť zlými ľuďmi na nepriateľstvo proti apoštolom, tak tú reakciu apoštolov na pokus obetovať im mladé voly, tú už nik neznesie zo sveta a nevymaže z ich pamäti. V myšlienkach sa budú k tomu vracať, Pripomenú si aj Pavlove slová o Stvoriteľovi, ktorému vďačíme za všetko. Nejeden z nich začne novým spôsobom uvažovať o živote, o prírode na poli, o sejbe a úrode, o podmienkach úrody, a častejšie sa bude vracať k otázke: odkiaľ to všetko vlastne pochádza? Aký múdry a mocný musí byť Ten, ktorý je pôvodcom toho všetkého? Semeno je zasiate do sŕdc a myslí. Ježiš Kristus vniesol zárodky nových vecí do sŕdc a životov týchto ľudí v Lystre. Aj dnes by sa agnostici a ateisti len ťažko mohli ubrániť svojim vnútorným otázkam: Odkiaľ je to všetko? Kto to premyslel? Kto má dosť prostriedkov a sily, aby to realizoval? Dnes, pri neprestajnom závratnom napredovaní prírodovedy vo všetkých oblastiach doliehajú na nás otázky o Pôvodcovi s omnoho väčšou naliehavosťou ako v minulosti.
Tento príbeh v Lystre je jednou nenápadnou a predsa pravdivou ilustráciou toho, že Ježiš Kristus vnáša nové veci do života jednotlivcov, do života spoločnosti do života sveta, a že po stretnutí s ním človek už neostáva taký, aký bol a svet už neostáva taký, aký bol. Mnohé veci, ktoré sú v našom svete výsledkom pôsobenia Ježiša Krista, jeho diela a jeho učenia, sa nám už stali samozrejmosťou, zovšedneli nám. O veľmi mnohých z nich sa z ľudských myslí vytratilo vedomie, že pochádzajú z toho, čo do sveta vniesol Ježiš Kristus. Ale keby sme si vo svojom osobnom živote, vo svojich rodinách, v živote cirkvi, ale aj spoločnosti odmysleli všetko, za čo fakticky, i keď neuvedomene, vďačíme Ježišovi Kristovi, bolo by to katastrofálne ochudobnenie. Oddalo by sa občas venovať sa rozmýšľaniu, čo všetko v našom živote má svoj pôvod v ňom, v našom Pánu Ježišovi Kristovi, aby sme mu mohli z úprimného srdca poďakovať a aby sme pre seba mali ďalší pádny dôvod na potvrdenie svojho rozhodnutia, že s ním, v tesnom spoločenstve s ním, a nie inak, chceme zotrvať, a do samého konca prežiť svoj život.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
