V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Rímskym 6, 12 – 14

Nech teda nekraľuje hriech vo vašom smrteľnom tele tak, že by ste povoľovali jeho žiadostiam. Ani svoje údy nevydávajte hriechu za nástroje neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako tí, čo vstali z mŕtvych a žijú, a svoje údy vydávajte Bohu za nástroje spravodlivosti. Hriech totiž nebude panovať nad vami; lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou. (Rímskym 6, 12 – 14)

Tieto tri verše, ktoré sme prečítali, sú časťou 6. kapitoly Listu Rímskym. Kapitola sa začína zásadným opisom toho, čo znamená krst pre existenciu človeka. Krst, prijatie do spoločenstva s Ježišom Kristom, je odchod človeka z jednej životnej oblasti a vstúpenie do novej životnej oblasti. Je to odchod z oblasti adamovského hriešneho vzdoru a neposlušnosti voči Pánu Bohu a vstúpenie do Kristovej životnej oblasti, oblasti viery a radostnej poslušnosti. Apoštol hovorí o tejto veľkej životnej zmene silnými slovami. Vyjadruje to tak, že starý, adamovský človek zomiera, je spolu s Kristom ukrižovaný, a spolu s Kristom vstáva nový človek, ktorý má prežívať svoje ďalšie dni v novote života, a tak sa tešiť aj na vzkriesenie po odchode z pozemského života. Toto je obsah prvých veršov 6. kapitoly. V ďalšej časti kapitoly sú podrobnejšie opísané obe formy života – aj tá stará aj nová a prechod z jednej do druhej.
Podľa toho, čo sa v tejto kapitole hovorí má človek dve možnosti. Jedna alternatíva: dať sa k dispozícii hriechu, neprávosti, diablovi; druhá alternatíva: dať sa k dispozícii spravodlivosti, Pánu Bohu. Nejakú tretiu možnosť okrem týchto dvoch apoštol nespomína. A tak sa čitateľ a poslucháč môže pýtať: A tretia možnosť neexistuje? Či si človek nemôže povedať: Neverím v Boha, neverím v diabla, nikomu sa nebudem dávať k dispozícii, budem žiť zo seba a budem žiť pre seba?
Na prvé počutie sa môže zdať, že je to logická otázka. Ale Božie slovo nám odhaľuje pravdu o ľudskom živote, ktorá nemusí byť na prvý pohľad viditeľná. Medzi tieto odhalené a darované poznatky patrí aj toto: Svojím životom slúžime buď stvoriteľským zámerom Božím, alebo slúžime ničivým zámerom diablovým; dávame sa k dispozícii buď neprávosti alebo spravodlivosti. Neutralita neexistuje.
Rozhodnutie v tejto veci, ktoré človek robí, nemusí byť vedomé. Ale i tak sa človek stavia na jednu alebo na druhú stranu. Rozhodnutie môže byť urobené v hlbokých vrstvách našej bytosti, ktoré sa nachádzajú mimo oblasti nášho vedomia. Ale i tak je potrebné, aby človek poznal seba samého aj v tejto veci – na ktorej strane deliacej hranice stojí. Je mnoho toho, čo o sebe nevieme. V mnohých veciach sme tajomstvom pre druhých a tajomstvom pre seba. Ale i tak by sme mali podrobovať skúmavému mysleniu otázku, na ktorej, na čej z tých dvoch strán vo svojom živote vlastne stojíme.
Zdá sa, že môže existovať aj kombinácia týchto postojov. Niektoré postoje a činy vyvolávajú dojem, že sme na strane Božej, iné, že sme na strane diabla. Ale obyčajne jedna stránka prevažuje. Okrem toho je dôležité, aký je náš myšlienkový a citový sprievod všetkého, čo robíme a ako sa správame. V oblasti myslenia, cítenia, vôle je situácia jednoznačnejšia -- napriek vonkajšej kombinácii zdanlivo protichodných postojov.
List Rímskym je veľkolepé posolstvo o prechode človeka z jednej formy existencie do druhej. Museli by sme dôkladne prečítať a premyslieť celý list, aby sme videli, o akú dôležitú vec tu ide. V našom texte je krátke zhrnutie tejto životne dôležitej premeny.
Je tu stručne opísaná hriešna existencia a potom nová existencia človeka. Hriešna existencia podľa týchto slov znamená, že človek dáva svoje údy k dispozícii nespravodlivosti, hriechu, diablovi. Nejde len o údy v obmedzenom zmysle, ale o všetky schopnosti. Rozum, intelekt, rozmýšľanie, používanie jazyka, emócie, smerovanie vôle, a potom samozrejme aj ruky, nohy, oči -- to všetko pri hriešnom type existencie dáva človek k dispozícii ničivej moci, a tak rozosieva okolo seba ničenie, bolesť, skazu, niekedy nenápadným, maskovaným spôsobom, inokedy celkom brutálne.
Diabolská moc sa nepredstavuje vždy priamo ako ničivá moc. Neraz vystupuje pod lákavými maskami, ktoré pôsobia na nás príťažlivo. To je v záujme toho, aby diabol získal čím viacerých ľudí pre svoje zámery. Ale keď premyslíme, kam vedie to lákavé, na čo nás navádza diabol, rýchlo si uvedomíme, k akým ničivým dôsledkom pre nás a pre druhých to vedie.
Preto je potrebné veľa rozmýšľať o dôsledkoch našich postojov a konania. Pán Boh nám dal rozum, aby sme ho využívali aj na prenikavé myslenie o svojej duchovnej situácii. Veľkou pomocou nám je Písmo sväté, ktoré nám odhaľuje aj to, čo my priamo nevidíme. Mali by sme ho využívať na odhadzovanie lákavých masiek z pokušení, aby sme poznali ich skutočnú tvár a dôsledky.
Inokedy môže človek priamo vidieť ničivé účinky toho, čo robí v diabolskej službe. Je to u tých ľudí, ktorým robí radosť, že môžu druhým spôsobovať bolesť, ktorým robia radosť ich vandalské výčiny. Tu sa odhaľuje pravá tvár hriechu, pravá tvár diabolskej zaangažovanosti: ničenie kvôli ničeniu, trápenie kvôli trápeniu.
Ľudstvo veľmi pokročilo vo vede a technike, ale pokiaľ ide o túto záležitosť, či slúžme Božím tvorivým zámerom, alebo diabolským ničivým zámerom – v tejto veci je dnešné ľudstvo na nebezpečne primitívnom stupni. Komu by sa to zdalo príliš pesimistickým hodnotením, mal by si urobiť podrobný prehľad o tom, koľko diabolskej radosti z týrania, utrpenia, plaču, bolesti, sĺz sa odohralo v minulom, ale už aj v tomto storočí.
Otázka toho, či svoje schopnosti dávame k dispozícii Pánu Bohu alebo diablovi nie je úzka náboženská otázka, ale otázka, ktorá sa týka celej ľudskej spoločnosti. Lebo ak by sa slúženie diablovi, dávanie svojich schopností k dispozícii diablovi malo rozširovať a zachvacovať čím ďalej tým viacerých, tak strašná katastrofa ľudstva je nevyhnutná. Záchranu nielen jednotlivca, ale záchranu ľudstva môžeme vidieť len v tom, že sa v tejto veci čím viac ľudí preorientuje, že prestanú dávať seba k dispozícii diablovi a že sa rozhodnú dať sa k dispozícii Pánu Bohu.
Toto je cieľ vykupiteľského diela Pána Ježiša Krista. Pán Boh vie, ako veľmi je ľudstvo ohrozené neprestajným diabolským intervenovaním do duší jednotlivcov a do spoločnosti. Preto sa rozhodol vyslaním svojho Syna vykonať na zemi veľkolepý plán záchrany.
Všimnime si Božiu metódu, ktorou to robí. Nie metódou moralizovania, ale zvestovaním milosti. Najlepšie to vidno na prístupe Pána Ježiša k hriešnym ľuďom. Dával im najavo, že napriek ich hriešnosti má Pán Boh o nich záujem, že ich má rád. V podobenstve o návrate strateného syna je to vyjadrené veľmi pôsobivo. Svojím prístupom dával Pán Ježiš hriešnym ľuďom najavo: Nemusíš sa donekonečna topiť v bahne svojich nerestí, aj ty máš možnosť celkom novej, peknej životnej cesty. Ľudia, ktorí prijali toto jeho posolstvo, túto veľkú ponuku, sú príkladom tej veľkej premeny, o ktorej hovorí náš text.
Odkiaľ sa grupujú mnohí mladí zločinci? Z rodín, v ktorých ako deti nezažili lásku. Hovorievame o nich, že sú to siroty žijúcich rodičov. Z nedostatku skúsenosti a prežívania lásky môže vyrásť nenávisť a z nenávisti zločinnosť. Z nedostatku lásky vyrastá dokonca sadistická, diabolská radosť zo spôsobovania utrpenia.
Ak je človek milovaný, vyzerá to inak. Kto prežije opravdivú lásku zo strany druhých ľudí, predovšetkým rodičov, ten je nielen schopný preukazovať lásku druhým, ale pokladá to za samozrejmý dôsledok šťastia, ktoré mu bolo darované. Keď máme na mysli túto súvislosť, pochopíme, prečo sa Božie dielo záchrany začína zvesťou o láske. Boh miluje svet. „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho“. Toto treba vkladať do sŕdc ľudí. Nielen opakovaním týchto slov. Ale tým, že im svojou láskou dáme zažiť ukážku Božej lásky. Že ich budeme brať vážne. Že ich trocha oslobodíme od ich skrytého pocitu menejcennosti.
To bola, ako sme si uvedomili, Ježišova metóda. Dal ľuďom pocítiť, prežiť lásku. Dal im najavo, že ich miluje. Jeho protivníci nepochopili tento jeho prístup, hoci sa im usiloval priblížiť jeho opodstatnenosť, okrem iného napríklad aj podobenstvom o stratenom synovi. Ale Pán Ježiš pokladal tento prístup za taký dôležitý, nezameniteľný, že pri tejto metóde zotrval napriek kritike. Tak sa z ľudí, čo dovtedy boli exponentmi, nástrojmi diabla, stávali ľudia, ktorí sa s radosťou stali nástrojmi v rukách Božej lásky a spravodlivosti.
Vztiahnime slová nášho textu na seba a uvažujme, ako sa v ich svetle javíme my sami. Uvažujme, aké zmeny pod vplyvom týchto slovo majú nastať v nás. Prijmime tieto slová ako základné poznanie pre pochopenie druhých a ako poznanie, ktoré by nám malo ukázať, ako aj druhým môžeme pomôcť k novému životu. Syn človeka prišiel, aby ničil skutky diablove, a to aj v tomto dôležitom ohľade. On klope aj na dvere našich sŕdc.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.