10. nedeľa po Sv. Trojici, Lukáš 13, 1 – 9
V tom čase prišli niektorí a rozprávali Mu o Galilejcoch, krv ktorých zmiešal Pilát s ich obeťami. Ježiš im odpovedal: Myslíte si, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici, než všetci ostatní Galilejci? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete. Alebo myslíte si, že oní osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci, než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete. A povedal toto podobenstvo: Ktosi mal figovník zasadený vo vinici. A prišiel hľadať ovocie na ňom, ale nenašiel. Povedal teda vinohradníkovi: Ajhľa, už tri roky prichádzam a hľadám ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo aj tú zem kazí! On mu však riekol: Pane, ponechaj ho ešte za rok, až ho okopem a pohnojím, či by azda potom nepriniesol ovocie. Ak nie, vytneš ho. (Lukáš 13, 1 – 9)
Desiata nedeľa po Svätej Trojici sa volá Nedeľa pokánia. Tým, že existuje takáto nedeľa v cirkevnom roku, nechce byť povedané, že pokánie má byť záležitosťou iba jednej nedele alebo jedného týždňa. Ustavičným pokáním má byť charakterizovaný celý život kresťana. Prvá z Lutherových 95 výpovedí znie takto: „Keď náš Pán a Majster hovorí: „Pokánie čiňte“, chce, aby celý život jeho veriacich na zemi bol ustavičným pokáním.“ Nedeľa pokánia je na to, aby nám jej posolstvo pripomenulo potrebu neprestajného pokánia. Skutočný, praktický život nás kresťanov ani zďaleka nezodpovedá tejto požiadavke. Preto to treba pripomínať omnoho častejšie.
Dátum nedele pokánia súvisí s jednou, pre židovský národ tragickou udalosťou. Je to zničenie mesta Jeruzalem roku 70 v takzvanej „židovskej vojne“, o ktorej v rovnomennej knihe podrobne referuje židovský historik Josephus Flavius. Práve v čase vrcholiaceho leta roku 70 bol uprostred vojnových udalostí zničený veľkolepý jeruzalemský chrám; dodnes z neho stojí len múr, ktorý sa nazýva „múr nárekov“.
Liturgické texty dnešnej nedele – aj evanjelium aj epištola – hovoria niečo o vzťahu kresťanskej cirkvi k židovskému národu. Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš plakal nad Jeruzalemom, keď predvídal a predpovedal – nejakých 40 rokov vopred – čo sa stane s mestom a s chrámom. Dáva to do spojitosti s tým, že vedúci predstavitelia vtedajšieho židovstva neboli ochotní poznať a prijať, čo on, Boží Syn priniesol. „Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju.“ Epištolický text, ktorý bol napísaný nejakých 15 rokov pred tými tragickými udalosťami, hovorí, že napriek predbežnému odmietnutiu trvá i naďalej nádej pre Izrael. Apoštol to formuluje doslova takto: „A tak celý Izrael bude spasený, ako je napísané: Príde zo Siona vysloboditeľ, odvráti bezbožnosť od Jákoba; a to bude moja zmluva s nimi, keď im snímem hriechy.“ Ježišove slová aj nás upozorňujú, aké je nebezpečné odmietnuť rozhodujúcu Božiu ponuku spasenia, k akým zlým následkom to môže viesť. Epištolický text nám zabraňuje pociťovať pri tragédii židovského národa akúkoľvek škodoradosť a povyšovanie sa. Naopak, máme pociťovať bázeň pred tajomstvom Božieho konania. –
V odseku Písma, ktorý sme prečítali ako kázňový text, sa hovorí o dvoch tragických udalostiach v živote jednotlivých ľudí. Prvá hovorí o masakre, ktorú nariadil rímsky prokurátor Pilát, pri ktorej prišlo o život viac galilejských pútnikov. Druhá hovorí o veži, ktorá sa zrútila a usmrtila 18 ľudí. Ježiš vycítil, aké myšlienky sa v súvislosti s týmito udalosťami pohybujú v hlavách ľudí, ktorí mu o tom referovali a ktorí o tom počuli. Mnohí si zrejme mysleli: My sme azda predsa len trocha lepší, keď sa nám to nestalo. Ježiš takéto myšlienky kategoricky, čo najostrejšie odmieta. On sám reaguje na takéto udalosti myšlienkami milosrdenstva, milosrdenstva s tými, ktorým sa to stalo, a s ich príbuznými. Vidíme to okrem iného z jeho milosrdného postoja k Jajrovi, ktorému zomierala dcéra a k matke vdove, ktorej zomrel syn. K podobnému postoju milosrdenstva chce viesť aj svojich poslucháčov, aj nás. Hovorí o tom jedno z jeho principiálnych blahoslavenstiev: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu.“ A okrem toho dáva najavo: Takto nečakane môže prísť aj koniec tvojho života. Preto treba neprestajne robiť pokánie, aby si vždy bol pripravený, nech by koniec prišiel kedykoľvek. Naliehavú potrebu aktívneho pokánia vyjadruje aj podobenstvom o figovníku, od ktorého sa očakáva ovocie a ktorému sa poskytuje určitá lehota na nápravu, ale lehota obmedzená.
Celý týždeň počúvame a rozmýšľame o banskom nešťastí v Handlovej. Pri prvom počutí je šokovaný každý z takej hroznej tragédie. Myslíme na posledné chvíle tých dvadsiatich, ktorí prišli o život. Myslíme na ich blízkych, ktorí prišli o svojich mužov, otcov, synov, blízkych ľudí. Aj keď ľudia odchádzajú v staršom veku, sú blízki príbuzní naplnení smútkom, ale v takýchto prípadoch patrí nečakaný tragický odchod blízkeho človeka medzi to najťažšie, čo vôbec môže prísť do ľudského života. Myslíme na nich, myslime na nich často vo svojich modlitbách, aby im Pán Boh dával silu postupne sa s tým nejako vyrovnávať. Aj my sa musíme s tým vo svojich myšlienkach vyrovnávať. Veriacemu človeku pomáha pritom istota, že aj tí, ktorých stihol takýto tragický koniec, sú v Božích rukách, sú v milosrdných rukách Ježiša Krista. Bez tejto nádeje by sa dal len ťažko zvládnuť pocit nezmyselnosti. S touto nádejou – i keď veľký smútok zostáva – súčasne sa otvára svetlo novej, večnej budúcnosti. Túto istotu chceme vyjadriť aj poslednou piesňou týchto služieb Božích: Verím to pevne ...
Popri všetkom smútku, súcite, milosrdenstve pri postoji k tejto udalosti si v duchu Ježišových slov uvedomujeme, že ona je pre nás aj výzvou na pokánie. Skaza Jeruzalema roku 70 je pre nás výzvou na pokánie. Správa o každej tragickej udalosti je pre nás výzvou na pokánie. Koniec kohokoľvek z nás môže prísť celkom nečakane. Keby si pri myšlienkach na udalosť v Handlovej mnohí ľudia v našej spoločnosti uvedomili: Môj koniec môže prísť celkom nečakane, musím preto preskúmať svoj život a zmeniť v ňom, čo treba zmeniť, bolo by to dôležité posolstvo tých, ktorí odišli, posolstvo pre nás, čo ešte žijeme.
Zo všetkých strán sme obklopení výzvou na pokánie: predovšetkým to žiada od nás Pán Ježiš Kristus a pripomínajú nám to dávne i nedávne tragické udalosti. Prakticky každý deň zaznieva táto výzva a my nemôžeme pred ňou utiecť.
Keby náš život bol dokonalý a bezchybný, nepotrebovali by sme pokánie. O Ježišovi Kristovi hovorí Nová zmluva, že sa v jeho živote nenašiel nijaký hriech, preto ani nemôžeme hovoriť o pokání Ježiša Krista. Ale on, čistý a svätý, práve zo stanoviska svojej čistoty nám adresuje výzvy na pokánie. My sme si na všeličo vo svojom živote už zvykli a pokladáme to za celkom normálne – svoje správanie, svoje spôsoby reagovania a podobne. Ale Pán Ježiš vie, že mnoho z toho, čo sa nám javí ako normálne, je v skutočnosti veľmi nenormálne. Preto žiada, aby sme robili vážne, radikálne zmeny. A pretože aj po nových začiatkoch sa do nášho života vkrádajú staré, hriešne spôsoby správania, musíme sa mať vždy na pozore, a preto má byť pokánie stálym, neprestajným procesom v našom živote.
Prejavy pokánia musí byť vidno aj navonok. Pokánie nie je iba záležitosť ľútostivých citov. Preto sa pri výzvach na pokánie v Biblii často používa obraz stromu a ovocia. Aj v prečítanom texte sa na figovníku očakáva ovocie – povedané bez obrazu: ovocie pokánia. Ak v živote človeka nenastanú vážne viditeľné zmeny k lepšiemu, nemožno hovoriť o pokání.
I keď toto máme stále na mysli, treba poukázať aj na druhú dôležitú vec, ktorá s tým tesne súvisí. Pokánie sa musí začínať vo vnútri človeka, v jeho myšlienkovom svete. Pevnou vôľou sa človek síce môže na určitý čas donútiť k všeličomu, s čím vnútorne nesúhlasí. Ale vtedy je v rozpore sám so sebou, koná z vypočítavých pohnútok, a takéto správanie nemá dlhé trvanie. Opravdivým je pokánie vtedy, keď vyrastá zo srdca, z hĺbok bytosti. Túto stránku hlbokých koreňov a súladu medzi vnútrom a vonkajškom Pán Ježiš veľmi zdôrazňoval. Vypočujme si na túto tému aspoň tieto jeho slová: „Alebo vypestujte dobrý strom, i jeho ovocie bude dobré; alebo vypestujte planý strom, i jeho ovocie bude plané; lebo strom poznať po ovocí. Vreteničie plemeno, ako môžete hovoriť dobré, keď sami ste zlí? Lebo z plnosti srdca hovoria ústa. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu a zlý vynáša zlé zo zlého pokladu“ (Mt 12, 33 – 35). Kľúčovým bodom pokánia je teda nové srdce, povedané psychologickejšie: nové myslenie, nový obsah myslenia, nový myšlienkový svet.
Každý človek má v sebe veľký, obrovský svet myšlienok, ktorý nosí stále so sebou a ktorým je určované jeho hovorenie, konanie, rozhodovanie, reagovanie. Medzi ľuďmi sú v tomto ohľade rozdiely. Niektoré rozdiely sú menšie, a to u ľudí, ktorých môžeme označiť za duchovne príbuzných, u iných sú veľké a neraz aj krikľavo protikladné, keď napríklad to, čo jeden prijíma, ten druhý rozhodne odmieta. Myšlienkový svet druhého človeka poznáme len veľmi nedokonale. Do určitej miery môžeme o ňom usudzovať na základe jeho rečí a správania, ale aké veľké oblasti nám ostávajú skryté!
Myšlienkový svet je rozhodujúcim koreňom, z ktorého vyrastá u človeka spôsob jeho života. Pokánie sa musí začínať v myšlienkovom svete. I keď nepoznáme myšlienkové svety druhých ľudí, svoj vlastný myšlienkový svet by sme mali poznať čím lepšie. Pri skúmaní vlastného myšlienkového sveta nám môžu pomôcť napríklad takéto otázky: Ako chápem svoj život? Aká je moja koncepcia vlastného života? Ako pozerám na svoju smrť, ktorá raz nastane? Aký zmysel jej pripisujem? Rátam vážne s Pánom Bohom ako Tvorcom vesmíru aj môjho vlastného života? Cítim sa za svoj život pred ním zodpovedný, alebo myšlienka tejto najvyššej zodpovednosti u mňa absentuje, nejestvuje? Akú rolu hrá v mojom živote Ježiš Kristus? Ako pozerám na druhých ľudí? Ako na Božie deti, alebo seba staviam vysoko nad všetkých ostatných? Čo pokladám za najvyššiu hodnotu svojho života? Za hodnotu, ktorú by som nechcel za žiadnych okolností stratiť a ktorej by som vedel obetovať všetko, keby bolo treba? Čo pokladám za hlavnú úlohu, za hlavné úlohy svojho života?
Po takomto sebaskúmaní by malo nasledovať kritické hodnotenie. Na hodnotenie potrebujeme meradlá, kritériá. Pán Ježiš Kristus, ktorý nás volá k neprestajnému pokániu, nám dáva kritériá. Sú zapísané v jeho evanjeliu. Kto naozaj túži po obnove svojho myšlienkového sveta, mal by angažovanému čítaniu a štúdiu evanjelií venovať mnoho času a pozornosti. A z tohto prameňa vkladať do svojho vnútorného sveta čím viac myšlienok, a tak postupne tvoriť z Božieho, z Kristovho stavebného materiálu svoj nový myšlienkový svet. Mala by nás pritom stále sprevádzať prosba žalmu: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného!“ (Žalm 51, 12). Ak sa podstata našej bytosti bude takto stávať novým stromom, objavia sa v našom živote ako samozrejmý dôsledok aj navonok prejavy pokánia. My sami by sme tým mnoho získali, a rovnako ľudia okolo nás.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
