V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

12. nedeľa po Sv. Trojici, 1. MOJŽIŠOVA 3, 1 – 13

Milí bratia a milé sestry!

Včera sme si pripomínali 65. výročie Slovenského národného povstania (SNP). – Povstania voči režimu, ktorý otvorene spolupracoval s fašizmom. Vyznamenával hitlerovských vojakov. Do koncentračných táborov so zámerom likvidácie nechal zo Slovenska transportovať vyše 50.000 Židov a Rómov. Je potrebné oboznamovať sa s týmto obdobím našich dejín, ktoré tak ľudácki*1, ako aj komunistickí*2 historici skresľujú. Aby sme nestratili historickú pamäť, čítajme knihy, kde sú udalosti vojnových rokov opísané bez i skresľovania pravdy, bez legiend. Niektoré z týchto kníh vyšli aj v Tranosciu*3, iné možno nájsť v knižniciach*4. Niekoľko spomienok prináša aj najnovší Evanjelický posol spod Tatier (pozn. roč. 99, č. 34/2009).

Táto kázeň nechce byť politickou analýzou, ani sondou do histórie. Ak SNP bolo povstaním proti zlu fašizmu, Biblia nezastiera, že existujú aj iné povstania – proti dobrým Božím plánom. Keď dnes s vďakou spomíname na tých, ktorí sa do povstania proti fašistickému a ľudáckemu zlu zapojili s nasadením vlastného života, zároveň z Písma počujeme, že človek podlieha nebezpečenstvu zapojiť sa do povstania voči Bohu. Nebezpečenstvo povstania voči Bohu na nás útočí cieľavedome a veľmi ľstivo. Ohrozuje našu myseľ lžou proti pravde Božieho slova. Had povedal žene: „Či naozaj riekol Boh: Nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu?“ (1M 3, 1b) – To je lož. Nič takého Boh nepovedal. On rozkázal človeku: „Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš“ (1M 2, 16 – 17). Diabol v podobe hada teda urobil z Boha škroba, neprajníka, skupáňa. Hovorí žene: Boh vám nedopraje, všetko chce iba pre seba... Pritom Pán Boh povedal pravý opak: Všetko je tvoje, človeče; zo všetkých stromov smieš jesť, len z jediného nie. Diabol je ohovárač, ostatne to v gréčtine znamená aj jeho meno (diabolos = ohovárač). Vykreslil človeku Boha v úplne inom svetle, než aký Hospodin v skutočnosti je.

Žena odpovedá správne: „Z ovocia rajských stromov smieme jesť“ (1M 3, 2). Keď nebezpečenstvo zla zaútočí na tvoju myseľ klamstvom, to sa ešte dá zvládnuť. Lož – slovo proti pravde – ak máš pamäť (aj preto je dobré čítať), ak máš svedomie, ak je v tvojom srdci pravda – potom lož od pravdy vieme rozpoznať. Žena hadovi odpovedá správne; proti lži stavia pravdu. Ibaže... ukazuje sa, že lož nie je najhoršou zbraňou. Zlo na nás útočí omnoho rafinovanejšie. – Polopravdou. Našepkáva čosi, kde je časť pravdy a časť lži. A v tom sa vyznať, zorientovať sa v zmesi pravdy a polopravdy, už nie je také ľahké, také jednoznačné. Chce to vnútornú silu, vernosť a poslušnosť Bohu, keď máme odolať takémuto rafinovanému nabádaniu k povstaniu proti Bohu. Úplný výmysel nie je zďaleka taký nebezpečný, ako ohováranie, ktoré má v sebe zrniečko pravdy. V tom je had slizký, že nebezpečenstvo zla na nás doráža spôsobom: „trochu áno a trochu nie“; tvári sa pravdivo, presvedčivo, ale je to Boha-pustá lož. Najväčší zločinci predsa neboli tí, ktorí si povedali: teraz budem páchať čo najviac zla. Takýchto jedincov môžeme rýchlo identifikovať, je možné sa proti nim brániť. Najväčšie zločiny spáchali vždy tí, ktorí zlo splietli s dobrom, ktorí v mene ideálov – dobre a pekne vyzerajúcich – páchali tie najväčšie krutosti, akých je človek schopný. História nás tomu učí.

Našepkávania hada – zmiešavanie pravdy a lži, to je nebezpečné diabolstvo. Had povedal žene: „Vôbec nezomriete, ale Boh vie, že v ten deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete vedieť, čo je dobro a čo zlo“ (1M 3, 4 – 5). Nad touto zmesou pravdy a lži už žena váha a nakoniec podlieha polopravde – nedbajúc na Hospodinovo varovanie: V deň, keď budeš z toho stromu jesť, istotne zomrieš (1M 2, 17b). Človek podlieha pokušeniu povstania voči Bohu tým, že zabúda na Božie slovo, že uprostred poloprávd zabúda na pravdu.

Nebezpečenstvo zla víťazí nad nami vtedy, keď sa odvraciame od Božej pravdy, keď zabúdame na slovo Hospodinovo. V liturgii používame na čítanie epištoly odpoveď: „Slovo nášho Boha zostáva naveky!“ Nech to platí nielen objektívne, všeobecne, ale tiež pri nás osobne, nech slovo Hospodinovo má vždy – naveky miesto v našich srdciach. Veď ak človek zabúda na slovo Božie, z nebezpečenstva zla sa stáva skutočné, reálne zlo – nami uvedené do pohybu; z nebezpečenstva povstania voči Bohu, otvorená vzbura, rebélia voči Hospodinovi. Myslíme si, že inde, v inom slove sa nám ponúka niečo dôležitejšie a príjemnejšie ako v slove Hospodinovom. Zachvacuje nás pokušenie – situácia, v ktorej sa krátkodobý záujem javí dôležitejším ako oveľa cennejší dlhodobý záujem. A my sme krátkozrakí, úzko zameraní na krátkodobé „dobro“, sťa by sme mali klapky na očiach. Chceme malé osobné „dobro“, namiesto veľkého skutočného dobra, ktoré nám ukazuje Boh. A keď podľahneme, doplácame na to dlhodobo my i ďalšie generácie. Nebezpečenstvo zla sa premieňa na skutočné zlo a my nič nezískavame, zato mnohé strácame. To je podstata ľudského hriechu. Hriech je rozhodnutím proti Božej pravde, domnievajúc sa, že získame, poznáme prežijeme niečo lepšie. V tom je nevera, strata raja, zlyhanie, ktorému všetci podliehame. Príbeh zo záhrady Éden sa netýka iba prvých ľudí, je aj príbehom naším. Veď kto z nás by mohol o sebe povedať, že nikdy nedal prednosť čomusi, čo vyzeralo sľubnejšie a príjemnejšie ako slovo Hospodinovo? – Povedať, že nikdy nezabudol na Božie slovo, nikdy nepokladal krátkodobé tzv. dobro za výhodnejšie, ako dobro skutočné? – Platí: „Všetci totiž zhrešili“ (R 3, 23a).

V čom je vlastne zlo zlé? Čo je na tom také hrozné, dať prednosť niečomu inému pred Bohom? Prečo je to čosi tak zásadné, že to vedie až k strate raja, k smrti? – Spočiatku to nijako zle nevyzerá. Ovocie zo zakázaného stromu chutí dobre – sú v ňom dokonca vitamíny...; žena ho podá svojmu mužovi, had medzitým kamsi zmizol – skrátka, pohoda. Hriech vonkoncom nevyzerá nejako zle – vidíte, to len cirkev straší, a pritom to ide celkom dobre aj bez Boha! Život bez Boha nám dokonca vyhovuje! A zdá sa, že had mal pravdu, keď tvrdil: „Vôbec nezomriete!“ – Smrť predsa hneď nenastala!

Ibaže... – tie dôsledky. Je to určitá vlastnosť hriechu, že pôsobí zlo svojimi dôsledkami ešte dlho. Hriech je ako choroba, ktorá má dlhú inkubačnú dobu. Človek sa nazdáva: som úplne zdravý, som totálne fit..., a pritom je smrteľne chorý. Až po čase spozná, že je na ceste, z ktorej už niet návratu. Keď sa zapojíme do povstania proti Bohu, mysliac si, že nájdeme čosi viac, niečo lepšie, ako nám dáva Pán, začneme sami určovať čo je dobré a čo zlé. Tým sa hráme na Boha. Najprv to i vyzerá tak, že človek môže byť ako Boh, môže si zariadiť život po svojom. – Koľkí to dnes takto robia?! Koľkí sú presvedčení: Vystačíme si, žiadneho Boha nepotrebujeme. Vieme najlepšie, čo potrebujeme. Máme svoj rozum, najlepšie poznanie... Avšak čo potom? Čo tie dôsledky? Kam to môže viesť, keď sa jeden človek začne hrať na Boha? – Keď tak začnú robiť dvaja, traja, všetci? Ako potom vrátiť späť to, čo bolo zmarené?

Náš ľudský hriech, akokoľvek z túžby po lepšom, vedie vždy k horšiemu. V dôsledku hriechu sa raj začína strácať. Dobrý priestor pre život sa povstaním proti Bohu začína špiniť. „Spoznali, že sú nahí; pospínali si teda figové lístie a urobili si zástery“ (1M 3, 7). Život, ktorý mohol byť čistý, otvorený, bez obáv, sa pre ľudský hriech stáva životom plným ohrozenia, zábran, strachu, vzájomného podozrievania sa. Namiesto otvorenej dôvery víťazí teraz v ľuďoch nedôvera; namiesto vzájomnej pomoci, dochádza k odcudzeniu. Človek chcel byť ako Boh, no je bohom akurát vo svojej ulite, pancieri – k tomu ešte takom trápnom – figovom... Človek, ktorý chcel všetko vedieť ako Boh, stáva sa akurát tak bohom vlastného nešťastia a pominuteľnosti. Namiesto, aby vedel všetko, vie len: Som zraniteľný a končím smrťou, mám strach.

A to je ďalší dôsledok hriechu: človeka z toho všetkého prepadne strach. Má strach pred Bohom, má nečisté svedomie, uteká pred Ním, aby sa skryl, lebo vidí, ako sklamal Božiu ponuku. Vidí, že je úbohý. Áno, kde sa prestávame báť (zarmútiť) Hospodina, tam nezostáva, než sa báť jedni druhých, človek – človeka; sveta, v ktorom žijeme. Zo strachu vyplýva strata vlastnej zodpovednosti a dôstojnosti; prichádza trápne vyhováranie sa na druhých: Muž a žena už nie sú jedným telom, pomocou, ktorou sú si roveň. Snažia sa zachrániť jeden na úkor druhého. Obviňujú sa a skryto obviňujú aj Boha: „Žena, ktorú si mi dal..., dala mi zo stromu“ (1M 3, 12). „Had ma podviedol“ (1M 3, 13). Nemal si stvoriť hada; zle si stvoril svet, a tak sa Hospodine, nečuduj! Je to ako keď sa šofér, ktorý zaviní autonehodu, tvári ešte ukrivdene.

V takýchto zúfalých polohách úplnej zvrátenosti končí ten, kto sa chcel hrať na Boha, kto sám chcel rozhodovať, o tom, čo je dobré a čo zlé. Namiesto vďačnosti a radosti zo života – strach, uhýbacie manévre, obviňovanie sa, zúfalstvo. Namiesto skvelého priestoru pre život – svet vojen, neznášanlivosti, násilia a smrti. Skryté nebezpečenstvo zla, premieňame na skutočné zlo valiace sa naším svetom.

Tento biblický príbeh nie je to príliš veselým čítaním. Nebola by to však Biblia – vyznanie viery v Hospodina – keby i v tomto príbehu nezaznel aspoň jeden tón nádejne. Napriek povstaniu proti Bohu, Hospodin volá človeka k sebe: „Adam“ – a my si tam doplňme každý vlastné meno – „kde si?“ (1M 3, 9b). Ty, nešťastný človeče, poď ku mne! Neskrývaj sa a ukáž sa pred mojou tvárou taký, aký si. Vylez zo svojej skrýše; neboj sa! Áno, si previnilý, popletený, vystrašený. Ja Hospodin, tvoj Boh ťa však hľadám. Ešte som nad tebou nezlomil palicu, ešte mám pre teba nádej. Musím však s tebou hovoriť! Tak, človeče, kde si? – Ozveme sa? – Ozvime sa, veď hoci my si neraz nedokážeme nájsť na Boha čas, On má vždy čas pre nás.

V textoch Písma, ktoré sme počuli na týchto službách Božích (Jk 3, 2 – 12; Mk 7, 31 – 36; 1M 3, 1 – 13), je podčiarknutý význam reči. Texty hovoria o Ježišovi ako o Tom, ktorý uzdravuje našu reč i sluch. Práve v zdravej komunikácii s Bohom, s Pánom Ježišom Kristom – Slove, v ktorom k nám prehovoril (Žid 1, 2), nie v povstaniach proti Nemu, je naša pomoc – pre dobrý život v časnosti i vo večnosti. Ak nás, ak ťa Pán volá, ozvi sa Mu. Neskrývaj sa pred Ním! Len ten, kto nezabúda na Slovo Hospodinovo, nebude zahanbený.

Amen.

*1 napr. M. Ďurica, F. Vnuk; *2 napr. V. Plevza; *3 Ján Ursíny: Spomienky na SNP (vyd. Tranoscius, L. Mikuláš 1994); zost.: Štefan Teren: Národohospodár Peter Zaťko spomína (vyd. Tranoscius, L. Mikuláš 1994); *4 Jozef Jablonický: Povstanie bez legiend (vyd. Obzor, Bratislava, 1990); tiež diela I.Kamenca a D. Kováča k príslušnému dejinnému obdobi

Pramene: Štepán Hájek: Příběhy nových počátků (vyd. EMAN, Benešov 2004);
Erazim Kohák: Hesla mladých svišťů (vyd. Kalich, Praha 2000);
Jan Nohavica: Na začátku (vyd. sbor ČCE v Olomouci 1996).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.