Matúš 14, 22 – 33
Modlitba pred kázňou: Každý deň Pán mi silu dáva, mojou piesňou je Pán, On je Boh a Spasiteľ náš, keď kráčam s Ním, nemusím sa báť, keď kráčam s Ním, nemusím sa báť. (Podľa piesne z Taizé).
Milí bratia a milé sestry!
Prečítaný príbeh sa odohráva na vode. To, že sa horúcich letných dňoch ochladíme, je príjemné a prirodzené. No sú aj ľudia, tzv. „ľadové medvede“, ktorí sa kúpu nielen v horúcom lete, ale aj v zime. Otužujú sa. Aj naša dôvera v Pána Ježiša Krista potrebuje otužovanie, pevnosť viery v Krista sa nedá nahradiť nadšením.
James Dobson v jednej zo svojich kníh spomína príbeh istého mužstva amerických futbalistov. Po sérii prehier navštívil futbalový tím v šatni bohatý podnikateľ a za víťazstvo v ďalšom zápase sľúbil každému hráčovi i trénerom novučké auto. Chlapci boli nadšení. Celé nasledujúce dni mysleli iba na futbal. Hecovali sa, povzbudzovali. Atmosféra v tíme bola napätá v očakávaní víťazstva. Navzdory tomu však hráči zápas hanebne prehrali. Sedem dní nadšenia a extázy nemohlo nahradiť dlhodobo chýbajúcu kondíciu, tréning, disciplínu.
Nielen v športe sú nevyhnutné. Tiež naša kresťanská viera ich potrebuje. Potrebuje otužovanie – zvýšenú odolnosť proti nečasu.
Veriť sa potrebujeme učiť po celý život. Ani Ježišov učeník Peter sa s vierou nenarodil. Aj on sa učil veriť celý život. Vieme, že bol ochotný učiť sa a nakoniec bol aj dosť úspešný, strach ho zväzoval menej a menej. Podstúpil pre vieru v Ježiša mučenícku smrť. No príbeh, ktorý sme počuli z Mt 14. kap. ho zachytáva ešte v čase, keď sa vieru snažil nahradiť nadšením.
Aby nedošlo k nedorozumeniu: Nadšenie a horlivosť nám kresťanom iste nemá chýbať. Veď ten, kto dôveruje Kristovi by nemal vyzerať, ako by ho práve niekto vyfliaskal; nemal by u iných budiť dojem, že viera je príjemná asi ako žuvanie piesku. – Tak to predsa nie je. No samé nadšenie vieru nemôže nahradiť.
Aj viera každého z nás potrebuje otužovanie – aby „neprechladla“, neskolabovala pri prvom väčšom nápore životných búrok a vetra. Petrovi nadšenie nechýbalo. Určite mal viac nadšenia, odvahy i viery ako ostatní učeníci. Dokázal oveľa viac ako iní. Učeníkom ani len nenapadlo vyskočiť z loďky. Peter však šiel. Urobil veľký krok. Nie preto, že by azda mal rád adrenalínové športy, nie kvôli dobrodružstvu. Peter nevystúpil z lode preto, že bol veľký macher, ani preto, že by túžil po zápise do Guinessovej knihy rekordov. Jeho motiváciou bolo: Byť čím bližšie pri Pánovi Ježišovi Kristovi. Pán bol na mori, Peter sa teda za Ním vydal.
Pýtajme sa: Chceme byť aj my čím bližšie pri Pánovi? Je aj našou túžbou žiť s Ježišom čím úprimnejšie, vernejšie, v úzkom vzťahu dôvery? Ak nie, potom sa v škole Kristových učeníkov potrebujeme vrátiť do prípravky a učiť sa základom. Treba sa nám v Kristovej škole vrátiť do prvej triedy a učiť sa abecede viery: totiž, že „mojím jediným potešením v živote i v smrti je, že nie som sám svoj, ale patrím svojmu vernému Spasiteľovi Ježišovi Kristovi“ (Heidelberský katechizmus).
Peter nešiel k Ježišovi hneď, ale až na Jeho rozkaz. Bolo by zlomyseľné z toho usudzovať, že Peter sa chcel vyhýbať zodpovednosti za svoje kroky. Za Pánom sa vydal až na Ježišov príkaz. Až vtedy dostal odvahu. A Ježišovou stratégiou bolo, vtedy – ako dnes, podnietiť u ľudí odvahu prísť k Nemu. Tento Pánov cieľ máme mať v prvom rade na zreteli: podnecovať v ľuďoch túžbu, odvahu prísť k Ježišovi. My sami to denne potrebujeme. Je to prvoradou vecou v kresťanstve i v našom cirkevnom zbore – sme tu preto, aby sme my prichádzali k Ježišovi, aby i ďalší ľudia chceli byť pri Kristovi bližšie, odvážili sa k Nemu prísť. Ako cirkev i jednotlivci sme na svete preto, aby sme aj iných – naše deti, vnúčatá, priateľov, známych – privádzali k Ježišovi.
Pre Petra, hoci nebol začiatočníkom, bolo vystúpenie z lode na rozbúrené more novým krokom. Tiež v cirkvi potrebujeme odvahu k novým krokom, k novej pravdivosti, k novým spôsobom ako ľuďom našej doby s láskou tlmočiť pozvanie k Ježišovi Kristovi.
Peter šiel, kým ostatní učeníci iba sedeli v loďke – v relatívnom zabezpečení – a dívali sa. Peter šiel za Pánom. Jeho viera bola nedokonalá. Neotužilá. Bolo v nej stále viac nadšenia ako dôvery v Ježišovo slovo. Nadšenie dôveru nenahradí. Peter však predsa šiel. Odvážil sa.
Na jeho príbehu vidíme, že mať vieru ešte neznamená mať poukážku, vďaka ktorej sa všetko musí podariť. Viera je skôr mostom, po ktorom môžeme prejsť k Pánovi, alebo Pán k nám. Pokiaľ tu je ten most, Boh sa nás zastane. Milostivo sa k nám skloní, neodoprie nám pomoc ani v našich neúspechoch.
Na konci príbehu je Peter pokorený, no vďaka tomu, že Ježiš sa s ním solidarizoval v Jeho neúspechu, Peter predsa nestratil, ale získal. Získal vedomie: Pán sa ma ujme, som pre Neho vzácny, mám pre Neho cenu, stojím Mu za to! Miluje ma! A tak sa aj nepríjemný zážitok stal dobrou základňou pre novú dôveru Kristovi. Pre vieru, ktorá sa pri Petrovi osvedčila ako nosná i v „zlom počasí“. Aj v kríži, keď Peter pre vieru v Krista zomrel, ale Ježiša sa nezriekol.
I naša viera je možno malá. Azda aj v nás je viac chuti, viacej skrytého nadšenia, ako skutočnej dôvery v Ježišovo slovo. Nejde však iba o veľkosť viery, ale najmä o to, aby mierila správnym smerom. Aby bola ochotná ísť tam, kde je Pán, kde nás On volá. Vďaka Jeho prítomnosti sa potom nestanú márnymi ani naše prehry. Ani Petra Pán nechválil, ale zachránil. Vzal ho za ruku a nedal mu zahynúť. To je výzva a zároveň istota aj pre nás; istota, ktorej sa nezrieknime za nič na svete.
Amen.
Pramene: Dr. James Dobson: Emócie: dá sa im veriť? (vyd. Slovenské evanjelizačné stredisko pre masmédiá, Bratislava 2002),
Jan Konzal: Homiletická prípravka na 19. NE v mezidobí (in: Getsemany, křesťanský měsíčník č. 7-8/1996; vyd. SÍŤ, Praha 1996) i s myšlienkami Hansa – Martina Derna.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
