List Efezským 3, 14 - 21
Milí bratia a milé sestry!
Láska Kristova presahuje naše chápanie. Prevyšuje poznanie človeka. Ján (1J 4, 8) hovorí: „Boh je láska." Ako je pre nás tento pojem nepochopiteľný! Boh nás však miluje práve týmto druhom lásky. Kvalitou, ktorá sa nám len ťažko chápe, zvlášť v každodennom praktickom živote. Tvárou v tvár svojmu bratovi, svojmu blížnemu, áno i nepriateľovi...
Na pápežov môžeme mať rozličné názory. Boli takí aj onakí. Faktom však je, že bývalý rímsky biskup Ján Pavol II. dokázal vo väzení navštíviť atentátnika, ktorý mu usiloval o život. – Skutočnosť, že mu dokázal odpustiť, veľavravne naznačuje, čo je láska.
Láska priviedla Božieho Syna na kríž a vždy, keď chceme milovať ako On, nejde to bez kríža, bez sebazapierania. Poznanie pravdy o Božej láske k človeku, nás vyslobodzuje z nelásky, z ne-vzťahu. Ak môžeme kohokoľvek presvedčiť o tom, že ho milujeme, s určitosťou získame jeho srdce – teda vstupujeme s ním do vzťahu. Ak môžeme kohokoľvek priviesť svojím svedectvom života i slovom k poznaniu, že je Bohom milovaný, Bohom prijatý a je mu Bohom odpustené, získame takého pre Božie srdce. Pre Božie otcovské srdce. Získavame človeka do Božej rodiny. Keby sa nám to skutočne darilo, ľudia by sa do Božieho kráľovstva len hrnuli. Ťažkosti však nastanú vtedy, keď si buď my sami myslíme, že nás Boh z rôznych príčin nemiluje, alebo tí, ktorým o Jeho láske hovoríme, si myslia, že Boh ich nenávidí, že nie sú milovania hodní.
Apoštol Pavel sa modlí, aby sme boli hlboko zakorenení, pevne založení, v láske. Vie prečo nás k tomu nabáda. On pozná seba a tých, ktorým sú jeho slová adresované. Vtedy i dnes. Väčšina kresťanov má nejasné a rozporuplné predstavy o Božej osobnosti. Naše predstavy o Božej láske, resp. o podmienkach Jeho lásky, obvykle pochádzajú z našich skúseností zo vzťahov s pozemskými predstaviteľmi autority. Z pastoračných skúseností vyplýva, že mnoho predstáv o Bohu, o Jeho charaktere, je spojených práve s týmito ľuďmi. A nielen to. Často Boha posudzujeme podľa nášho vlastného malicherného pohľadu, zo svojho stanoviska. Koľkokrát sme počuli, keď sme niečo vyviedli, že ten či tá nás za to nemá rád. Pritom žiadny náš priestupok, ani žiadne naše zlyhanie, nemôže nič zmeniť na ozajstnej láske ako rodičov, tak Boha. Keby mali priestupky meniť našu lásku k našim deťom/vnúčatám, museli by sme ich milovať či nenávidieť mnohokrát za deň. Museli by sme ich mnohokrát za deň vylúčiť z rodiny a opäť ich do nej prijať. Cítime, že je to pritiahnuté za vlasy. Ale voči Bohu nám to niekedy tak hlúpe nepripadá?!
Ako z toho von, ako dnu? – Ako nadobudnúť plnú schopnosť a uvedomenie si, aká je šírka a dĺžka a hĺbka a výška Božej lásky? Pavel nám to hovorí vo verši 17-stom. Kristus musí skrze vieru sídliť v našich srdciach. Čo tým myslí? Spomeňme si na naše nedokonalé, ľudské lásky. Vráťme sa na okamih k našej prvej láske. Aké to bolo, keď sme milovali? Dotyčný, dotyčná, obsadil celé naše srdce. Mysleli sme len na ňu, na neho, celé dni a noci. Hovorili sme o ňom či o nej. Zamestnával(a) nás 24 hodín denne, všetok čas patril len jemu, len jej. Objekt našej lásky sa usídlil v našom srdci. Zmenili sa naše návyky, preorganizovali sme svoj život, svoje priority. Načúvali sme srdcom. Čím bolo naše srdce naplnené, to hovorili naše ústa. Z lásky sme prijali do svojho života ďalší život s cieľom tieto dva životy spojiť v jeden. Rozhodli sme umenšiť sa, aby ten nový život mohol rásť (J 3, 30). Svojmu vzťahu sme sa jednoducho povedané, venovali naplno. Bolo to v nás, bolo to okolo nás, bolo to všade.
A tak to má byť i s naším vzťahom k Bohu. Veď On je tiež osoba. Musíme byť po Ňom hladní, musíme po Ňom túžiť. Túžiť Ho dôverne poznať, získavať skutočnú známosť Jeho osobnosti. Áno, mať s Ním známosť. Mať známosť Pravdy a žiť Jeho život. Tráviť s Ním čas. Poznávať Ho vo svojej komôrke (Mt 6, 6). Tráviť čas v Jeho slove. Tak, ako to nádherne vystihuje napríklad Žalm 119. Dovoliť Mu, aby s nami prežíval dobré i zlé. Obnovovať svoju myseľ Jeho životodarným slovom. Myslieť na Neho v chválach a uctievaní. Velebiť Jeho svätosť a veľkosť. Ctiť Ho nielen preto, čo pre nás urobil, ale i preto, kým On je. Pre Neho samého. Poznávať Jeho cesty a Jeho úmysly a povedať k nim svoje „áno“. Byť tu pre Neho. – Aby platilo: Nežijem už ja, ale vo mne – skrze mňa žije Kristus (Gal 2, 20). Sýtiť sa Ním, urobiť Ho svojím pokrmom i nápojom. Možno sa teraz cítime nesvoji. Možno si hovoríte, či je to všetko možné, či je to v ľudských silách. A máte pravdu, ak si myslíte, že nie je. Apoštol Pavel nám prichádza na pomoc, keď spomína moc Ducha. Ducha, ktorého úlohou je uviesť nás do všetkej pravdy (J 16, 13), Ducha pravdy, Tešiteľa, Pomocníka, (Po)Radcu (J 14, 26). Toho, ktorý sa prihovára za nás (R 8, 26). To, čo Kristus robil tu na zemi, teda prihováral sa – robí teraz v nebesiach. A na zemi pre nás „obstaráva“ naše záležitosti Duch Svätý. Teda náš „Advokát“, Zástanca („Právny zástupca“ – i tak sa dá preložiť grécky výraz „paraklétos“ – označujúci Ducha Svätého). A je to Duch Boží v nás, ktorý má moc v nás pôsobiť Božie veci. On dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie dietky (R 8,16). Je to On, kto nám zjavuje Božiu lásku a robí Boha v našich srdciach skutočným. Ak sa Mu odovzdáme v pokore a ak volá naše srdce po skutočnej známosti, On odpovedá. Duch Svätý nám otvorí Božie slovo, dá nám porozumenie a naučí nás používať Jeho pravdy v konkrétnych oblastiach nášho života. Božie srdce nám zjaví neuveriteľne krásnymi, živo skutočnými a dokonale na mieru nášmu porozumeniu a skúsenostiam ušitými spôsobmi. A mám dobrú správu – toto zjavenie je dostupné každému.
Sme pozvaní k poznávaniu Božieho charakteru. Sme pozvaní byť naplnení „všetkou plnosťou Božou“ (Ef 3, 19) – a utvrdení v tom, že „On má moc učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás (Ef 3, 20) – ktorou v nás vyvíja svoju činnosť. V centre nášho života, nášho bytia, v živote cirkvi v tele Kristovom, musí stáť Boh. Musíme Mu dať vo svojom srdci miesto, vyvýšiť Ho, objaviť Jeho veľkosť, Jeho majestát. Premýšľať o Ňom dňom i nocou na základe Jeho slova (Ž 1, 2). Mať k Nemu úctu i vzťah s Ním – plný vrúcneho citu; byť Ním stále znovu a znovu nadšení. Vidieť Jeho srdce plné citov k nám a našim blížnym. Potom sa nebudeme nudiť. Potom začneme premýšľať, ako Mu urobiť radosť, čím Ho dnes potešiť. Len vtedy sa naplní Pavlova modlitba, keď hovorí: „Jemu sláva buď v cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia až na veky vekov. Amen.“ (Ef 3, 21)
Prameň: Martin Voráč: Přenesmírná láska – in: ET – Kostnické jiskry 9/2005; roč. 90 (vyd. Kostnická jednota a sdružené evangelické církve v ČR, Praha 2005).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
