11. nedeľa po Sv. Trojici, Evanjelium podľa Lukáša 18, 9 – 14
Úvodná modlitba: Pane a Bože náš, daj nám čisté srdce, aby sme Ťa videli, daj nám pokorné srdce, aby sme Ťa počuli, daj nám milujúce srdce, aby sme Ti slúžili, daj nám veriace srdce, aby sme v Tebe zostali. Prosíme, nech nám k tomu poslúži i dnešná zvesť Tvojho slova. Vďaka Ti za to. Amen.
Milí bratia a milé sestry v Ježišovi Kristovi!
Prečítaný text je známy a už na prvé počutie – tak sa zdá – aj zrozumiteľný. – Príbeh s jasným posolstvom. Predsa sú v ňom prekvapenia. Prekvapením je už to, že nejde o príbeh o dvoch ľuďoch, ale o príbeh o dvojakých ľuďoch, ktorí sa modlia v chráme. Farizej a publikán predstavujú dva typy ľudí, ktorí prichádzajú do chrámu.
Prekvapením je, že ľudí typu publikána, colníka ktorý kolaboroval s rímskymi utláčateľmi, ktorý sa nepoctivo obohacoval zdieraním iných, nájdeme v chráme. Takých by sme v tam asi ani nečakali. Na prekvapenie tam sú. Publikán je v chráme a modlí sa. Je to čosi podobné, ako keby sme dnes v kostole stretli napríklad ľudí zodpovedných za krach nebankových subjektov, pri ktorom stovky ľudí prišli o mnohé úspory. Alebo, keby sme, ako suseda v kostolnej lavici, spoznali niekoho z tých, ktorí v auguste 1968 pozvali k nám cudzie vojská v rámci „bratskej internacionálnej pomoci...“
Farizeja by sme v chráme čakali. Prekvapiť však môže, že v Ježišovom podobenstve farizej neznačí to, čo dnes – pokrytec, ale ide o typ zbožného, mravne bezúhonného človeka. Farizeji (z hebr. Perúším – oddelení) boli ľuďmi, ktorí sa oddeľovali od toho, čo odporovalo Zákonu. Usilovali sa horlivo napĺňať požiadavky Zákona a verili, že tým napomôžu skorší príchod Mesiáša (Bohom poslaného Záchrancu). Farizej robí mnoho dobrého. Je horlivý. Je predsa výborné, ak človek nie je vydieračom, keď nie je nespravodlivým, cudzoložníkom, keď je obetavý (por. v. 11n). S farizejom temer až súcitíme, že sa mu nedostane ani štipka pochvaly. Veď keby ľudia konali aspoň niečo z toho, v čom bol on horlivý, žilo by sa inak – aj v našej cirkvi. Židovský zákon napr. prikazoval povinný pôst raz ročne – v Deň zmierenia. Farizej sa postil dva krát do týždňa. Keby sme si my vedeli odoprieť rôzne pôžitky či potreby a, povedzme, všetci čo len raz mesačne nekúpili, čo sa nám zapáči – jednému v butikoch, inému v kníhkupectve a ďalšiemu v trafike, z takto ušetrených peňazí by vznikol veľký balík, z ktorého by sa dali financovať dobré veci: služba diakonie, dôstojné prežitie staroby pre našich najstarších bratov a sestry, cirkevné školstvo, pomoc sociálne slabým a hladujúcim... Farizej bol v tomto ohľade obetavým, vzorným veriacim. A nastavuje nám zrkadlo, v ktorom môžeme skontrolovať, ako je to s našou horlivosťou viery.
Zbožnosť sa však nedá merať iba vonkajšími kritériami. Keď nám na ruku lekár priloží tlakomer – dokonca to zvládneme aj sami – odmeriame si tlak. Neexistuje však žiadny duchovnometer, nijaký merač zbožnosti podľa vonkajších kritérií. Bez podceňovanie nie sú a nebudú nimi ani výsledky konventov či synôd. Viera sa nedá merať iba podľa vonkajších znakov.
Horlivosť nechýba ani farizejovi, no jeho zásadným problémom je, že nepotrebuje Božiu milosť. Vystačí si sám. A tak nám nastavuje zrkadlo aj čomsi inom, ako len v horlivosti. Ako je to s našou vierou? Je živou? Je záležitosťou nášho srdca alebo len čímsi vonkajším?
Pravá viera totiž môže vyprchať i tam, kde sa opakujú modlitby, kde sa Bohu vzdáva vďaka. Dnes na vďačnosť Bohu mnohí zabúdajú. Farizej ďakoval (v. 11), no modlitba sa mu stala zásluhou. A to sa deje vždy znovu tam, kde nepotrebujeme Božiu milosť, kde sa povyšujeme nad blížnych, kde zabúdame, že komu bolo viac dané, od toho sa viac očakáva a komu bolo viac zverené, od toho budú viac požadovať. Vzhľadom na to, že naša cirkev má slávnu históriu a mnoho sme dostali, bude sa od nás mnoho aj požadovať.
Popri všetkých mravných dôsledkoch, ktoré má naša viera však kresťanstvo nie je o tom, že našimi skutkami a horlivosťou dvíhame seba i svet bližšie k Bohu, ale podstata kresťanstva je v tom, že Boh sa k nám – ku každému človeku v láske sklonil v za nás ukrižovanom Ježišovi Kristovi. Dôsledok? V Božích očiach nie sú vyvýšení a podradnejší, preto sa ani my nemáme nad nikoho vyvyšovať, ale zachovávať si to, o čo sa modlil jeden z našich, dnes už zosnulých, biskupov: Bože, pomôž mi nezovšednieť a nespyšnieť.
Kde niet pokory v srdci, kde je len falošná, predstieraná pokora v slovách, tam nám to pred Bohom nepomôže (por. v. 14b; Jk 4, 6b). Tam sa nám nielen naši blížni, ale aj Boh, Božia milosť, stratia zo zreteľa.
Božiu milosť sme prijali už vo krste svätom. Krst je štartom pre život viery. Je dôležité na ňu nastúpiť, no kresťanská viera nie je čímsi statickým – vytesaným do kameňa, ale živým. Preto je potrebné vieru chrániť, živiť, očisťovať ju. Čistiacimi prostriedkami viery – zbožnosti sú ľútosť a pokánie. Hneď prvá z 95-tich téz Dr. Martina Luthera proti odpustkom znie: „Keď náš Pán a Majster hovorí: „Pokánie čiňte“, tak chce, aby celý život Jeho veriacich na zemi bol ustavičným pokáním.“ Pokánie, prosby o nefalšovanú pokoru, o čisté – Bohu i blížnym otvorené srdce, je to, bez čoho sa nezaobídeme, bez čoho – akokoľvek by sme boli horliví – nakoniec zostaneme bez pochvaly ako farizej. Budeme len zdanlivo zbožní, no nie pred Bohom, ktorý pozná naše srdcia, myšlienky i motívy našich činov. Zdanlivo zbožný pohŕda inými, povyšuje sa nad nich, nepotrebuje Boha – nemá Ho za nič. Marginalizuje, bagatelizuje vlastné chyby a preceňuje svoje klady. Uniká mu, o čom píše apoštol Pavel: „Čo máš, čo by si nebol dostal?“ (1. Korintským 4, 7).
Hriechom nebolo to, čo farizej robil, ale to, že si na tom zakladal, že, si vystačí sám, nepotrebuje Boha – Božiu milosť, stačí mu vlastná „spravodlivosť“. Blížni sa mu stratili zo zreteľa. Preto zostal bez pochvaly od Ježiša.
Keď sa Židia modlili, mali sa postaviť na miesto určené pre modlitbu, mali pozdvihnúť oči hore a vztiahnuť prázdne ruky k nebesám (1. Timoteovi 2, 8). Publikán, v pokore si vedomý svojej nedostatočnosti pred Bohom, nechcel ani oči pozdvihnúť k nebu. Je si vedomý: mám prázdne ruky, no neprepadá zúfalstvu a dúfa: Ty, Bože, mi ich môžeš naplniť.
K tomuto nás pozýva dnešná nedeľa. Nie k skutkom, ktoré mal publikán na rováši, ale k pokore a pokániu, v ktorých nám je príkladom. Preto dostáva pochvalu od Ježiša.
Áno, iba náš Pán nám vo svojom milosrdenstve môže naplniť naše prázdne ruky a naučiť nás zbožnosti, ktorá rozlišuje medzi hriechom a hriešnikom. Hriech je všetko to, čo je Bohu odporné, čo i nás ľahko obkľučuje, čomu sa máme sprotiviť (Židom 12, 1 – 4). Hriešnikov Ježiš prijímal (Marek 2, 16). Nevylúčil ich zo svojej lásky. Kto z nej vylučuje iných ľudí, vylúči od nej i seba. Všetci žijeme z lásky za nás obetovaného Krista. Prosme preto o čisté srdce, o nefalšovanú pokoru:
Pane, Ty naplň i naše prázdne ruky, uč nás pri odpore k hriechu, neprestať milovať hriešnika; zachovaj nás pred tým, aby pýcha prenikla do našich sŕdc i modlitieb. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
