9. nedeľa po Sv. Trojici, 1 Petra 4, 7-11
„Koniec všetkému sa priblížil. Buďte teraz rozvážni a zachovávajte si triezvosť kvôli modlitbám. Nadovšetko majte vytrvalú vzájomnú lásku, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. Buďte navzájom pohostinní, bez šomrania. Ako dobrí správcovia rozmanitej Božej milosti, slúžte si navzájom každý tým duchovným darom, ktorý prijal. Keď niekto hovorí, nech je to ako reč Božia, keď niekto slúži, nech to robí zo sily, ktorú dáva Boh, aby bol vo všetkom oslavovaný Boh skrze Ježiša Krista! Jemu patrí sláva i vláda na veky vekov. Amen.“
Milí bratia, milé sestry,
kresťanom v Malej Ázii museli znieť slová: „koniec všetkému sa priblížil“ veľmi sľubne. Koniec všetkého znamenal pre nich nový začiatok: začiatok ríše Kristovho pokoja.
Keby len prišiel! Konečne by prestal výsmech, ich utrpenie, skončilo by ich znevýhodňovanie. Áno, koniec by mal prísť – najradšej hneď!
Ich priania sa však tak rýchlo nesplnili.
Ešte stále žili ako cudzie telesá uprostred spoločnosti, v ktorej bola čestnosť, vernosť a ohľaduplnosť človeku len na škodu.
A Ježiš ich od takého prostredia neušetril. Pripravil ich na to, že budú musieť čosi zniesť, vystáť. Povedal im: Vy nie ste zo sveta, ale ste vo svete. // V tomto napätí žijeme ako kresťania dodnes – v ňom máme vytrvať – až do konca.
Keď dnes, bratia a sestry, počujeme správy o konci sveta – o konci všetkého, obyčajne si to nespájame s druhým príchodom Krista.
Pod koncom všetkých vecí si predstavujeme skôr nešťastie, ktoré si ľahostajnosťou a nezáujmom, či aroganciou produkujú a provokujú sami ľudia. Myslíme na katastrofické vízie ekológov – ktorí upozorňujú na poškodené lesy a zamorené ovzdušie, ozónovú dieru. V súvislosti s koncom všetkého sa obávame ničivých prírodných katastrôf.
A to je niečo, po čom veru netúžime.
V osobnom - a aj spoločenskom živote máme skúsenosti s pretvárkou, sme svedkami korupcie, škandálov a intríg, ktoré nás môžu znechucovať a viesť k rezignácii.
No vidíme tiež, že ešte existujú ľudia, ktorí dokážu žiť pre hodnoty ducha, snažia sa byť spravodliví, núkajú prijatie a úprimné milosrdenstvo. Sú nenápadní a skromní – a tak sa stávajú nositeľmi kvalít, ktoré nezničí ani smrť. Neprispôsobujú sa všeobecne uznávaným trendom len preto, aby neboli out. Svoj svet, svoju tvár, charakter si chránia. Je možné, že ich to stojí zápasy a odriekanie, no inak žiť nemôžu.
Bez ohľadu na to, či sú naše myšlienky o konci pozitívne, alebo negatívne, jasné je: žijeme vo svete, ktorý pominie. Raz v ňom pominie náš život – a raz zrejme aj celý svet. My sa však musíme rozhodnúť, AKO v ňom chceme žiť.
Ako máme žiť ako kresťania?
Celý prvý list Petrov je odpoveďou na túto otázku. V prečítanom texte ide zvlášť o život kresťanského zboru.
Z informácie, že sa blíži koniec, záver všetkému, vyplýva výzva k rozvahe a triezvosti, k modlitbám.
Kto pred sebou vidí koniec – a je to naozaj jedno, aký koniec, podlieha nebezpečiu stratiť hlavu. Buď sa pred touto skutočnosťou pokúsi uniknúť, bude ju popierať, alebo upadne do paniky.
Kto si však zachová nadhľad a rozvahu, nenechá sa zaslepiť ani lacnými pozitivizmom, ani dramatickými scenármi. Bude sa snažiť zaujať reálny postoj, z blížiaceho konca vyviesť dôsledky.
Tieto myšlienkové pochody si je dobré ujasniť, vysloviť ich – pred samým sebou, len v intimite pred Bohom. Nie všetko patrí pred ľudí – niektoré veci, pochybnosti, strachy patria najprv pred Boha.
Keby sme sa odhodlali vytvoriť si každý deň priestor ticha, kam prídeme bez tlaku, že musíme zapôsobiť, prejavilo by sa v našich životoch viac rozvahy a triezvosti. Oni sú totiž ovocím úprimných rozhovorov s Bohom. Z nich pramení túžba meniť samého seba, ale ovplyvňovať aj prostredie okolo seba - spoločnosť, cirkev.
Aj ona potrebuje zmeny. Nemali by sme nariekať nad tým, aký zlý imidž jej pripisujú médiá – alebo ľudia, ktorí sa v nej sklamali. Mali by sme nájsť odvahu byť triezvo sebakritickí.
Nemá zmysel, aby sme si o spoločenstve veriacich robili ilúzie a očakávali, že to, čo a ako sa deje inde v spoločnosti, sa cirkvi nedotkne, že bude pred pokrytectvom automaticky chránená. To nie je pravda.
Má však zmysel hľadať pravdu o Bohu, iných
ľuďoch i sebe samom. Niekedy je skrytá aj v slabostiach, napätiach a problémoch – no ak ju neprestaneme hľadať, ak komunikáciu s Bohom a so svetom neukončíme lacnými odpoveďami, objaví sa pred nami časť tajomstva Božej lásky a milosti a zažne v nás túžbu pýtať sa a hľadať stále ďalej.
O modlitbe má veľa ľudí a veľa kresťanov skreslené predstavy natoľko, že ju stavia do protikladu konania. Buď konáš alebo sa modlíš. A to potom problém.
Modlitba je komunikácia, z ktorej musí čosi vyplynúť. V nej nás Pán Boh robí vnímavými pre svoje dary, preto, čo nosíme v sebe, čo si máme vziať z prostredia, do ktorého nás postavil.
Apoštol pripomína v našom texte: Nadovšetko majte vytrvalú vzájomnú lásku.
Áno, ten vytrvalej vzájomnej lásky medzi nami stále nie je dosť. Najväčší nedostatok pociťujeme tam, kde by sme si mali, kde by sme si chceli byť najbližší – vo svojej vlastnej rodine: v našich manželstvách, medzi rodičmi a deťmi, v našich spoločenstvách...
Tam, kde sa dobre poznáme, kde jedni s druhými zažívame silu aj slabosť, vnímame dobrú aj zlú náladu, tam je tých trecích plôch najviac. Tam porovnávame a súdime, vedieme nezmyselné mocenské boje, nezvládame žiarlivosť a pocity závisti.
Riešením nie je, aby sme sa stiahli a žili sami. Aj viera, ktorá je odtrhnutá od života spoločenstva, komunity, môže skĺznuť do ríše osobných fantázií a projekcií našich prianí.
Ak budeme vzdialení od cirkvi, lebo v nej vidíme príliš veľa chýb, sme vystavení nebezpečiu žiť bez konfrontácie. V prítomnosti ľudí, ktorí s nami zdieľajú svoj život, nemôžeme klamať, hlavne sebe samým – tu nemôžeme utekať ku vznešeným ideám. Tak ako rodina, môže byť aj cirkev plná kompromisov, nedokonalá, mnoho vecí nás v nej môže veľmi dráždiť no rodina a aj cirkev je skutočná. Nepustí nás k fantáziám, v ktorých by sme zašli do slepých uličiek a osamelosti. Sme potrební pre iných. Sme dôležití.
Napomenutie k láske nie je o tom, aby sme si znova pripomenuli svoju neschopnosť. V liste Kolosenským čítame – že sa mám priodieť
láskou – lebo je páskou dokonalosti. Láska prikrýva množstvo hriechov.
Ten, kto miluje, dokáže na druhého pozerať s pochopením. Ten, kto miluje, dokáže s pochopením pozerať aj na seba. Až vtedy, keď je schopný prijať sám seba, až vtedy sa stáva milosrdným k inému.
To, že láska prikrýva množstvo hriechov, znamená byť schopným veľkodušnosti a prajnosti, dokázať. Veď žijeme z toho, že aj nám bolo odpustené.
To je sloboda, z ktorej je možné hľadať nové cesty aj z porušených vzťahov. Ani fantázia potom nevedie k novým snom o iných ľuďoch a sebe samom, ale k riešeniam reálnych problémov.
Petrov list spomína aj možnosť praktického príkladu takejto lásky: Buďte navzájom pohostinní!
Pohostinnosť bola čase prenasledovania a ohrozenia veľmi dôležitá – a dobre padne aj nám dnes, ak sa kdesi ocitneme unavení, alebo cudzí. JE možné, že nás prekvapí a možno aj
zahanbí fakt, že ľudia, ktorí sú chudobnejší, vedia byť štedrí a veľkorysí.
O pohostinnosti môžeme však hovoriť aj ako o prostredí, ktoré vytvárame tu, v chráme. Do akej miery sme naozaj otvorení? Do akej miery nám záleží na tom, aby sem ľudia prišli znova, aby sme s nimi mali skutočné spoločenstvo, aby sme sa stávali ľuďmi, ktorí spolu sledujú dobrý cieľ? Ako reagujeme na nové tváre, na mladých ľudí, na deti?
Už v prvých cirkevných zboroch boli medzi ich členmi rozdelené úlohy. Aj tu sa bral ohľad na individualitu – na rôznorodosť. Napomenutia boli len o tom, aby dané talenty neostávali nevyužité, aby sa zveľaďovali. Nie pre prospech jednotlivcov, pre ich chválu a vyvýšenie, ale v prospech celého spoločenstva. Apoštol hovorí: keď niekto káže, nech káže Božie slovo – nie svoje slová a mienky. Keď niekto slúži, nech to robí z Božieho poverenia, nech si tým nevysluhuje ocenenie. Navzájom slúžte tým duchovným darom, ktorý kto prijal.
Nikto nevie všetko – a nie je ani nikto taký, kto by nevedel NIČ.
V spoločenstve rodiny, cirkvi a celej spoločnosti sa môžeme dopĺňať.
Je jedno, koľko a akých talentov sme prijali.
Vždy je to veľké bohatstvo. Ide len o tom, aby sme ich rozvíjali.
Nikto z nás nemusí robiť niečo, k čomu by nemal talenty od Boha. Keď si pripustíme aj svoje hranice – to, že Pán Boh nedal každému rovnaké talenty, rovnako veľké rezervy a sily, nemusíme preťažovať sami seba - ani iných.
To, čo sme dostali, je však škoda zakopať, nevyužiť kvôli nepochopenej pokore alebo strachu.
Sme poverení byť dobrými správcami. Disponujeme veľkým majetkom. Ak budeme to, čo nám bolo dané, zveľaďovať, rozvíjať, a používať pre dobro iných, vtedy sa v našom svete i v našom živote oslávi Boh. Celkom jasne a zrozumiteľne. Amen.
Ďakujeme Ti, svätý Bože,
že nám zveruješ svoje slovo, že stojíš o našu službu, našu aktivitu. Pomôž nám počuť a porozumieť, čo nám chceš povedať. Potrebujeme Ťa – v nápadoch a predsavzatiach, ak rozmýšľame nad konkrétnymi úlohami, ktoré sú nám zverené.
Nenechaj nás padnúť, keď nedokážeme zvážiť, koľko toho zvládneme. Odpusť nám, že nepoznáme mieru, že sa preťažujeme, alebo si všetko uľahčujeme.
Prosíme za ľudí, ktorí sú sami a pochybujú o sebe, pošli k nim človeka, ktorý ich posilní.
Prosíme za tých, ktorí svoje talenty stále hľadajú – vytvor im prostredie, podmienky, aby ich mohli nájsť. Prosíme za ľudí, ktorí si hľadajú prácu, aby ich neodradili neúspechy, kým ju nenájdu.
Pomôž nám, aby sme svoju vieru vedeli dávať najavo v každodennom živote, v prístupe k ľuďom a povinnostiam,
Pomôž nám obnoviť stratené, prerušené vzťahy, lebo Ty sa v tom vyznáš.
Modlíme sa aj za tých, ktorí s Tebou nechcú mať nič spoločné – a tým, ktorí sa na Teba ani nepýtajú, aby Ťa objavili, že ich hľadáš.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
