V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

9. nedeľa po Sv. Trojici, Matúš 24, 45 – 51

Kto je teda verným a rozumným sluhom, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť! Veru vám hovorím, že ho ustanoví nad celým svojím majetkom. Ale ak by si ten zlý sluha pomyslel: Môj pán ešte nepríde, a začal by biť svojich spolusluhov, jedol by a pil s opilcami, príde pán toho sluhu v deň, keď sa ani nenazdá, a v hodinu, o ktorej nevie, rozpoltí ho a s pokrytcami určí mu podiel; tam bude plač a škrípanie zubov. (Matúš 24, 45 – 51)

V prvých rokoch a desaťročiach cirkvi čakali kresťania, že Pánov návrat k súdu a k definitívnemu ustanoveniu kráľovstva nebeského nastane čoskoro. Mnohí si mysleli, že táto veľká udalosť sa uskutoční ešte za ich života. Pán Ježiš síce výslovne povedal, že o tom veľkom dni a hodine nevie nik, jedine nebeský Otec. Ale ovzdušie očakávania skorého príchodu Pánovho bolo i tak rozšírené a žilo v srdciach mnohých.
Ale desaťročia sa míňali a Pán neprichádzal. To mohlo mať na čakajúcich kresťanov negatívny dopad. Pre takúto situáciu povedal Pán Ježiš podobenstvo, ktoré sme si práve prečítali, podobenstvo o sluhovi alebo presnejšie: správcovi, ktorého odchádzajúci pán poveril veľkou zodpovednosťou. Týmto podobenstvom chcel Pán Ježiš varovať ľudí, aby sa im zdanlivé meškanie jeho príchodu nestalo pokušením. Žijeme v dobe, keď ani po takmer dvoch tisícročiach Pánov návrat nenastal. A tak je toto podobenstvo aktuálne aj pre nás.
Odchádzajúci pán zveril svoj veľký majetok sluhovi, správcovi, aby sa o všetko verne a rozumne staral. Preukázal mu tým veľkú dôveru, veď vieme, ako sa také postavenie dá ľahko zneužiť. Medzi jeho povinnosťami sa v podobenstve osobitne zdôrazňuje starostlivosť o čeľaď, teda o ľudí, ktorí žili a pracovali na pánovom majetku. Pán mu jasne povedal, že po určitom čase sa vráti a že sa potom bude musieť zodpovedať, ako naložil so zverenými hodnotami a ako nakladal s ľuďmi, o ktorých sa mal starať. Myšlienka na pánov návrat a na konečné účtovanie mala byť pre správcu stálym silným výkričníkom, aby sa pri vykonávaní svojho poverenia nespustil na nesprávne cesty.
V situácii toho správcu sa nachádzame všetci. Boli nám zverené dôležité hodnoty, boli nám zverení ľudia. V Božom slove máme inštrukcie, ako máme s tými hodnotami nakladať, ako máme nakladať s ľuďmi, za ktorých sme v rozličných vzťahoch zodpovední. Aj my sme v situácii, že čakáme Pánov návrat alebo stretnutie s Pánom. Aj my sa budeme musieť zodpovedať, ako sme naložili so zverenými hodnotami a ako sme sa správali voči ľuďom, s ktorými sme boli v stálom alebo občasnom kontakte. Aj nám hrozí nebezpečenstvo, že zabudneme na konečné stretnutie s Pánom, ktoré nás čaká a že sa v dôsledku toho spustíme na zlé cesty a že nás následne čakajú katastrofálne následky Pred týmito zlými možnosťami aj nás varuje Pán Ježiš svojím podobenstvom.
Pán Boh nás nenechal s prázdnymi rukami, naopak, obdaroval nás veľmi bohato a každý deň nás ďalej hojne obdarúva. Mnoho z toho alebo aj všetko sa nám môže javiť ako samozrejmosť, ale v skutočnosti sú to všetko dary alebo presnejšie: zverené hodnoty, za ktoré sme zodpovední. Toto podobenstvo, ako aj viaceré iné výroky Písma svätého nás nabáda, aby sme si uvedomili aspoň časť tých zverených hodnôt. Zverené hodnoty – to je to, čo sa nám javí ako prirodzené veci: život – fakt, že existujeme, telesné a rozumové schopnosti, schopnosť myslieť a schopnosť reči, poznanie získané vzdelaním, a rovnako aj hmotné prostriedky. Dôležitou zverenou hodnotou je čas, za ktorý sme zodpovední, keďže máme vo veľkej miere slobodu rozhodovať sa, čím naplníme jeho jednotlivé úseky. Zverenými hodnotami celkom osobitného druhu sú ľudia, voči ktorým máme zodpovednosť rozličného druhu: deti, rodičia, vnúčatá, starí rodičia, bratia, sestry, krstné deti, manžel, manželka, žiaci, učitelia, bratia, sestry, podriadení, nadriadení, členovia cirkevného zboru, ľudia, zodpovednosť za ktorých vyplýva z titulu rozličných zastávaných funkcií.
Za všetky tieto hodnoty a za mnoho ďalších, ktoré tu neboli spomenuté, sme zodpovední. Z právneho hľadiska, ktoré platí v rámci pozemského života, sme síce vlastníkmi niektorých z týchto vecí, ale z vyššieho hľadiska, z Božieho hľadiska, nie sme vlastníkmi, ale správcami, šafármi. Mnohorakú zodpovednosť máme aj pred pozemskými inštitúciami a jednotlivými ľuďmi. Ale v podobenstve sa hovorí o najvyššej zodpovednosti pred Tým, ktorý nám zveril aj vecné hodnoty aj ľudí Naša zodpovednosť spočíva v tom, že budeme musieť odpovedať na otázky tohto typu: Ako si nakladal s hodnotami, ktoré ti boli zverené? Ako si nakladal s ľuďmi, ktorí sa dostali do okruhu tvojej zodpovednosti?
So zverenými hodnotami možno nakladať dobrým spôsobom a zlým spôsobom. Voči ľuďom, s ktorými nás viažu rozličné vzťahy zodpovednosti, sa možno správať dobrým spôsobom a zlým spôsobom. V podobenstve hovorí Pán Ježiš o oboch týchto možnostiach. O tej dobrej možnosti hovorí síce dôležité slová, ale podrobnejšie ju nerozvádza – robí to v mnohých iných textoch, napríklad hneď v nasledujúcej, 25. kapitole Evanjelia podľa Matúša, kde je v reči o poslednom súde rozvedená pomáhajúca činnosť, ktorú preukazuje človek tým, čo sú v núdzi. V našom texte hovorí stručne toto: „Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť! Veru vám hovorím, že ho ustanoví nad celým svojím majetkom.“
Podrobnejšie uvádza jeden typický príklad zlého nakladania s hodnotami a zlého správania voči druhým ľuďom. Podrobnejšie hovorí o tom zrejme preto, lebo cieľom podobenstva je varovanie, varovanie pred pokušením zneužiť svoje postavenie. Čítame tie varovné slová: „Ale ak by si ten zlý sluha pomyslel: Môj pán ešte nepríde, a začal by biť spolusluhov, jedol by a pil s opilcami, príde pán toho sluhu v deň, keď sa ani nenazdá, a v hodinu, o ktorej nevie, rozpoltí ho a s pokrytcami určí mu podiel; tam bude plač a škrípanie zubov.“ Je celkom možné, že spočiatku, kým správca rátal s možnosťou skorého návratu svojho pána, bolo všetko v poriadku. I ak mu prišli na rozum zlé nápady, rýchlo sa ozvalo v jeho mysli varovanie: A čo, ak sa pán nečakane vráti?! Ale čas plynul a pán sa nevracal, a tak sa začalo postupne meniť aj myslenie tohto správcu týmto smerom: Toľko času už ubehlo a môj pán neprišiel, ktovie kedy príde, ktovie či vôbec príde. Varovná myšlienka pánovho návratu bledla a nakoniec sa celkom stratila.
Táto strata varovnej myšlienky mala katastrofálne dôsledky na jeho správanie. Bledla pánova postava, a ten správca začal chápať svoje postavenie celkom novým spôsobom. Prestal cítiť svojho pána nad sebou a seba samého začal vnímať ako suverénneho pána. Pánovu neprítomnosť zneužil tým spôsobom, že sa sám dosadil do pozície pána. Bol iba správcom hodnôt, ktoré mu pán zveril, ale on sa teraz začal považovať za ich vlastníka. Kým myslel na pánov návrat, rešpektoval rozličné obmedzenia, ale teraz sa začal cítiť neobmedzeným pánom. To originálne pokušenie v raji, originálny hriech: „Budete ako Boh“ sa stalo aj tu skutočnosťou. A stáva sa aj dnes skutočnosťou v nekonečnom množstve prípadov. A to všetko preto, že sa z horizontu príslušných ľudí stratilo memento Pánovho návratu, memento stretnutia s Pánom. Zodpovednosť za zverené hodnoty u tohto človeka a u všetkých jemu podobných ľudí zlyhala na celej čiare, lebo tieto hodnoty zneužil najhrubším spôsobom na to, aby sa vyšplhal na božský piedestál. Pán Ježiš ukazuje, že po tomto fatálnom, osudnom kroku je najbližším a posledným krokom tragický pád do priepasti – ak príslušný človek neurobí včas účinné pokánie: „Príde pán toho sluhu v deň, keď sa ani nenazdá, a v hodinu, o ktorej nevie, rozpoltí ho a s pokrytcami určí mu podiel; tam bude plač a škrípanie zubov.“
Kto v oblasti svojho pôsobenia povýši seba na najvyššieho pána, kto sa postaví na božský piedestál, stáva sa katastrofou pre ľudí vo svojom okolí. Majstrovsky to vyjadril Pán Ježiš vo svojom podobenstve: „Ak by si ten zlý sluha pomyslel: Môj pán ešte nepríde a začal by biť svojich spolusluhov...“ Keď človek prestane rešpektovať najvyššieho Pána, ľahko sa stane, že prestane rešpektovať dôstojnosť druhého človeka ako Božieho tvora a že v styku s druhými ľuďmi nerešpektuje etické normy a etické zábrany. Pán Ježiš to vyjadril drasticky: bude biť svojich spolusluhov. Strata etických noriem tak často vyústila a vyúsťuje do otrasných foriem sadistického mučenia a krutosti. Dejiny, aj nedávne, a súčasnosť poskytujú množstvo veľmi smutných príkladov. Do tejto kategórie patrí aj ponižovanie druhého človeka, ako čoby ten druhý ani nebol citlivou ľudskou bytosťou, ale iba nástrojom, inštrumentom na dosahovanie vlastného prospechu, rozkoše pre toho zlého šafára. Z médií vieme, že mnohí dnes trpia pre takýto postoj. Len preto, že sa z horizontu vytratilo očakávanie Pána, ktorý sa vráti, že sa vytratilo očakávanie stretnutia s Pánom. Zverené hodnoty mali byť využité na pomoc druhým ľudom a ony sú zneužívané na ukájanie démonských chúťok nadvlády nad druhým. Ako refrén môžeme zopakovať, aký bude koniec takého človeka, ak včas neurobí účinné pokánie: „Príde pán toho sluhu v deň, keď sa ani nenazdá, a v hodinu, o ktorej nevie, rozpoltí ho a s pokrytcami určí mu podiel; tam bude plač a škrípanie zubov.“
Ako tretia vec, ktorá je prejavom zneužitia zverených hodnôt, je v podobenstve opísané bezuzdné pôžitkárstvo. O človeku, ktorý už prestal rátať s návratom svojho pána, hovorí Pán Ježiš, že začne jesť a piť a opíjať sa s opilcami. Jesť a piť musí každý, ale tu hovorí Pán Ježiš o hriešnom premrštenom hodovaní, opíjaní sa, o rozkošiach, ktoré sa pre toho človeka stávajú hlavným cieľom života. Aj v alkohole, aj v drogovej závislosti a v iných závislostiach hľadá človek rozkoš, radosť, pôžitok, a v tom vidí opravdivý obsah života. V skutočnosti je to seba-degradovanie najhrubšieho zrna. Lebo tu nejde o vystupňovanie hodnoty a kvality života, ale o pomalú samovraždu, aj mentálnu aj fyzickú. Tým zároveň spôsobuje nesmierne utrpenie svojim najbližším. Hlboká príčina, ktorú si mnohí ani neuvedomujú, je v tom, že sa z ich zorného poľa stratilo očakávanie Pánovho návratu a stretnutia s Pánom. Hodnoty, ktoré boli zverené človeku do spravovania, aby pomocou nich rozsieval dobro a pomoc a aby aj sám všestranne rástol, sú to zneužívané na dosahovanie síce momentálnej rozkoše, ale v skutočnosti na ničenie seba, svojej bytosti – čo je významná zverená nám hodnota, za ktorú sme Pánu Bohu zodpovední. Ak človek neurobí včas účinné pokánie, otvára sa pred ním pekelná priepasť, viditeľná už v tomto živote a vrcholiaca pri poslednom súde. Aj tu platí výstražný refrén Ježišova: „Príde pán toho sluhu v deň, keď sa ani nenazdá, a v hodinu, o ktorej nevie, rozpoltí ho a s pokrytcami určí mu podiel; tam bude plač a škrípanie zubov.“
Zhrnieme myšlienky podobenstva: Pán Boh nám zveril veľké hodnoty – treba nám ich objavovať. Sme ich správcami, nie vlastníkmi – a sme za ne pred Pánom Bohom zodpovední. Nemáme ich nechať ležať ladom, nemáme ich zneužívať, ale máme ich nasadiť na uskutočňovanie dobrého Božieho programu, do spolupráce na ktorom Pán Boh aj nás povoláva. I keď ten druhý príchod Pána Ježiša zatiaľ nenastal, nesmieme naň zabúdať. Treba, aby sme ho mali stále na mysli, aby nás táto myšlienka chránila pred útokmi pokušení a aby nás motivovala k činnému životu v nesebeckej láske.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.