Exodus 20, 1 – 6
Boh hovoril všetky tieto slová: Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch, do tretieho a štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia, a preukazujem milosť tisícom, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania. (Exodus 20, 1 – 6)
Toto je prvé prikázanie v poradí Desatora a prvé prikázanie svojou dôležitosťou. Je to prikázanie prísneho monoteizmu, viery v jediného Boha a uctievania jediného Boha. Pre Izraelitov to bolo rozhodujúce prikázanie a prvoradá dôležitosť mu prislúcha aj v kresťanskej cirkvi. Izraeliti sa k nemu vracali v pravidelnom vyznaní zvanom Šema, ktoré znie takto (Dt 6, 4 – 5): „Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou.“
Izraelský ľud nie vždy dodržiaval do dôsledkov toto prikázanie, čo vidno z ostrej prorockej kritiky proti tým, ktorí ho prestupovali. Pokušenie prestupovania tohto prikázania číha na každého a nie je neznáme ani v kresťanskej cirkvi. Tým viac treba toto prikázanie zdôrazňovať a uvedomovať si, v čom je jeho význam.
Boh Hospodin je jeden, najvyšší Pán neba i zeme. Izraelský národ žil v susedstve pohanských národov, ktoré verili v mnohých bohov. Pokušenie pohanských vplyvov na Izrael bolo veľké a Izrael mu neraz podľahol. Známy je prípad zlatého teľaťa, ktoré si Izraeliti urobili, keď putovali púšťou z Egypta do zasľúbenej zeme, a uctievali ho tancom, spevom, kultovou hostinou. Hrozné následky Hospodinovho trestu nedali na seba dlho čakať.
Podobné prípady sa opakovali aj keď ľud bol už v zasľúbenej zemi, v Palestíne. Proroci hovoria o tom s veľkou kritikou a zožierajúcou iróniou. Uvedieme aspoň jeden príklad z proroka Jeremiáša, ktorý sa vysmieva z vyrábania, uctievania a bezmocnosti modiel. Toto sú jeho slová: „Nepriúčajte sa ceste pohanov, a znamení nebies sa neľakajte, lebo pohania sa ich ľakajú. Veď náboženstvo národov je nič, len drevo vyťaté v hore, dielo umelcovej ruky zhotovené sekerou. Okrášlia ho striebrom a zlatom, upevnia ho klincami a kladivom, aby sa neklátilo. Sú ako strašiak na uhorkovom poli, nehovoria. Treba ich nosiť, lebo nechodia. Nebojte sa ich, lebo neublížia, a ani dobre robiť nemôžu. – Niet Tebe podobného, Hospodine. Veľký si a veľké je Tvoje meno.“
Toto je jasný, prenikavý pohľad, ktorý by nás mal oslobodiť od všetkých povier, vrátane astrologických, a súčasne nás získať pre lásku k Hospodinovi. Najkrajšou odpoveďou na prvé Božie prikázanie je modlitebné vyznanie v citovanom texte: „Niet Tebe podobného, Hospodine. Veľký si a veľké je Tvoje meno.“
Dobre by bolo prečítať si proroka Jeremiáša a ostatných prorokov a objavovať miesta, na ktorých prízvukujú veľkú dôležitosť prvého prikázania. Videli by sme jednak, aké ohromné úsilie venujú zápasu o zachovávanie monoteizmu, a okrem toho by sme si ako varovanie uvedomili, aké rozličné formy prestupovania prvého prikázania môžu existovať. Tak by sa nám otvorili oči a pochopili by sme, ako veľmi sa musíme mať aj my na pozore. Pochopili by sme zároveň, že najlepšia ochrana proti zotročujúcim poverám je živá, fungujúca viera v Hospodina.
Vďační sme reformátorovi Dr. Martinovi Lutherovi za majstrovský výklad Božích prikázaní v Malom katechizme. Prvé prikázanie vysvetľuje takto: „Máme sa Pána Boha nadovšetko báť, nadovšetko ho milovať a len v neho dúfať.“ A každé ďalšie prikázanie začína vysvetľovať podobnými slovami: „Máme sa Pána Boha báť a ho milovať ...“ a po tomto úvode nasleduje výklad jednotlivých prikázaní. Tým chcel Luther zdôrazniť, že iba to plnenie Božích prikázaní, ktoré je podložené prísnym monoteizmom, je skutočným plnením Božej vôle. Láska k Pánu Bohu, bázeň pred Pánom Bohom – to má byť motívom všetkého nášho správania a nášho mravného konania. Toto dôležité spojenie motívov a konania vyčítal Martin Luther z Božieho slova.
Prvé Božie prikázanie neoddeliteľne súvisí so slobodou človeka. Vidíme to už v biblickom texte prikázaní: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa. Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť.“ Vyvedenie z Egypta, ktoré sa tu spomína, bolo vyvedenie z otroctva do slobody. Prvé prikázanie a Boží dar slobody sú tu tesne spojené.
Vyvedenie izraelského národa z egyptského otroctva do slobody, tzv. exodus, stalo sa symbolom prechodu z akéhokoľvek otroctva do veľkej slobody Božích detí. Táto cesta z otroctva do slobody je nerozlučne spojená s plným rešpektovaním prvého prikázania. Ktokoľvek opustí prísny monoteizmus a upadne do modlárstva, stáva sa otrokom, či o tom vie alebo nevie. Stáva sa otrokom deptajúceho strachu, otrokom hrozných povier, ktoré krivia, deformujú človeka, stáva sa otrokom ľudí, ktorí dokážu manipulovať každým, kto upadol do akejkoľvek formy modlárstva. Smutný je pohľad na každého, kto sa stane obeťou modlárstva a tak obeťou manipulovania ľuďmi.
Slovo Božie nám otvára oči, aby sme si uvedomili, že sme určení pre slobodu. Toto sú niektoré výroky, ktoré nám to prízvukujú: „Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma otroctva.“ „Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče.“
Jeden z veľkých výdobytkov Reformácie, ku ktorým sa nám treba znova a znova vracať a objavovať ich, je sloboda, sloboda myslenia, sloboda svedomia. Luther venoval tejto téme jeden malý, ale veľmi dôležitý spis: „O slobode kresťana“. Jediná cesta k skutočnej slobode je plné rešpektovanie prvého Božieho prikázania a rozhodné odmietnutie akéhokoľvek modlárstva.
S prvým prikázaním je spojený zákaz robiť si podoby rozličných vecí, ktorým by potom človek preukazoval náboženské uctievanie. V tomto zákaze je vyjadrená obdivuhodná múdrosť. Určité náboženské symboly a znázornenia môžu mať síce svoj dobrý zmysel. Ale súčasne sa v nich skrýva jedno veľké nebezpečenstvo. Pri pohľade na takéto symboly sa vyžaduje, aby sme mali dosť myšlienkovej disciplíny a aby sme si uvedomili, že konkrétne náboženské znázornenia sú len upozornením na niečo, na niekoho, kto sa nachádza nad nimi. Lenže skúsenosť ukazuje, že v mnohých prípadoch sa myseľ človeka pri náboženských úkonoch nedostane ďalej ako k takýmto symbolickým výtvorom a človek potom začne pozerať na ne ako na magické fetiše, a to je veľmi nebezpečné. Lebo to znamená, že človek vtedy pokladá za definitívne, za konečne platné to, čo je len upozornením na niečo vyššieho. Práve pred týmto nebezpečenstvom sa musíme mať veľmi na pozore.
Aj pri svojich slovných vyjadreniach o Pánu Bohu si musíme uvedomiť, že Pán Boh je nekonečne viac, než čo hovoria o ňom naše hoci aj najvznešenejšie myšlienky a slová. Na svojej duchovnej ceste nesmieme nikdy zastať, ale vždy si uvedomovať: ešte som nedosiahol svoj cieľ, predo mnou je dlhá cesta k cieľu, a preto sa nesmiem pri ničom prechodnom zastaviť ako pri definitívnom. Prvé Božie prikázanie vo svojom plnom znení nás upozorňuje, že sme pútnici na ceste k ďalekému cieľu.
Prvé prikázanie nás upozorňuje nielen na nebezpečenstvá v náboženskej oblasti, ale aj na nebezpečenstvá v oblasti sekulárnej. Spomenuli sme už izraelské vyznanie viery, Šema, v ktorom je požiadavka prvého prikázania vyjadrená výzvou milovať Pána Boha. Sú to slová, ktoré Pán Ježiš použil na vyjadrenie prvej časti sumy zákona: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle.“ To znamená, že všetky myšlienkové, rozumové, citové, vôľové oblasti našej bytosti majú byť obsadené láskou k Pánu Bohu, a že zo stanoviska tejto lásky máme kriticky hodnotiť všetko ostatné, čo sa uchádza o náš záujem.
Každý deň nám hrozí pokušenie, že sa na ústredných miestach našich bytostí zahniezdi najväčšia láska k niečomu inému než k Pánu Bohu: láska k časným hodnotám, ktorá sú neraz tak veľmi príťažlivé a lákavé. Keď sa tak stane, obsadzujú ony miesto v našich bytostiach, ktoré v skutočnosti patrí výlučne Pánu Bohu. To je modlárstvo, modloslužba, síce sekulárneho rázu, predsa však modloslužba, ktorá má tie isté zhubné následky ako tá pohanská modloslužba, pred ktorou varovali starozmluvní proroci izraelský národ. Človek sa týmto spôsobom dostáva do otrockej závislosti. Veď ak začne celým srdcom túžiť po veciach tohto sveta, čo všetko je ochotný urobiť, aby ich dosiahol! A v týchto slovách „čo všetko je ochotný urobiť“ je vyjadrená jeho ochota dať sa zotročiť, dať sebou manipulovať, stať sa zo slobodného človeka človekom nedôstojne zotročeným. Aj v tejto situácii cestou k slobode je prísne rešpektovanie prvého prikázania.
Pán Boh nás povolal k slávnej slobode Božích detí. Poslal nám svojho Syna Ježiša Krista, aby nám na celom jeho správaní ukázal, ako vyzerá plné rešpektovanie prvého Božieho prikázania, aby nám ukázal, ako vyzerá život v slobode, v slobode, ktorá je nezávislá od vonkajších podmienok. Kto odmietne alebo bude ignorovať túto jedinečnú ponuku, upadne do nedôstojného otroctva, dá sa pokriviť, deformovať rozličnými poverami, stane sa ľahko manipulovateľnou figúrou. Ale kto na prvé miesto svojho životného programu napíše prísne monoteistické rešpektovanie prvého Božieho prikázania, a kto bude Pána Boha milovať celou svojou bytosťou, ten je na ceste k dosahovaniu vždy plnšej a plnšej slobody. Len takáto sloboda zodpovedá dôstojnosti, ktorú nám Stvoriteľ daroval.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
