7. nedeľa po Sv. Trojici, Žalm 107, 1 – 9
Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť. Nech vravia vykúpenci Hospodinovi, ktorých vykúpil z moci protivníka; a zhromaždil ich z krajín, od východu a západu, od severu aj od mora. Blúdili púšťou, po samote, nenašli cestu k obývateľnému mestu; hladní a smädní boli, duša im chradla v tele. Vo svojom súžení volali k Hospodinovi a On ich vytrhol z ich úzkosti, viedol ich rovnou cestou, aby prišli k obývateľnému mestu. Nech ďakujú Hospodinovi za milosť, za Jeho divné skutky na ľuďoch, že dušu smädnú ukojil a hladnú dušu dobrým nasýtil. (Žalm 107, 1 – 9)
V živote je mnoho krásnych vecí. Tešíme sa z nich, keď prídu a túžime, aby trvali čím dlhšie. Jeden druhému prajeme, aby ich mal čím viac. Ak je naša viera v Pána Boha živá, ďakujeme za ne.
Existujú aj iné, ťažké a veľmi ťažké veci. Mnohé z nich si človek zapríčiní sám. Iné mu spôsobia druhí, krutí, necitliví ľudia. Pri iných ťažkých veciach, chorobách, nehodách, prírodných katastrofách, zasiahnutý človek nevie, prečo prišli. Otázka „Prečo?“ sa mu vracia znova a znova – a on nemá na ňu odpoveď. O mnohých ťažkých veciach vieme z vlastnej skúsenosti, keď sami musíme niesť ich bremeno. O iných sa dozvedáme z okruhu blízkych, známych ľudí. Médiá nás každý deň zasýpajú správami o nehodách a zločinoch.
Existuje utrpenie individuálne, ktoré zasahuje jednotlivých ľudí. Existuje utrpenie hromadné, ktoré zasahuje celé skupiny, malé i veľmi veľké. Vo všetkých storočiach boli také smutné udalosti. 20. storočia prevýšilo v tejto veci všetky dovtedajšie hrôzy. Štatistické čísla hrôz a utrpenia sú také veľké, že nás to až desí. Okrem štatistických čísel si treba pripomenúť a predstaviť príbehy jednotlivých ľudí. Ich utrpenie, strach, bolesť, zúfalstvo, bezmocnosť, bezvýchodiskovosť. Bývajú pekné chvíle a obdobia v živote, ktoré sa trocha podobajú raju. Bývajú hrozné chvíle a obdobia v živote, ktoré sa veľmi podobajú peklu.
Žalm 107 hovorí o vonkajšom a vnútornom prežívaní takých hrôz. Spomína sa tu niekoľko príkladov životných ťažkostí. Uvedieme aspoň prvý zo štyroch statí. „Blúdili púšťou, po samote, nenašli cestu k obývateľnému mestu; hladní a smädní boli, duša im chradla v tele.“ Ľudia, ktorí blúdia po nekonečnej púšti, nemajú orientačné pomôcky, nikde niet smerovky. Nevedia, či sa približujú k svojmu cieľu alebo sa vzďaľujú od neho. Došli im zásoby, trápi ich hlad a smäd. Opúšťajú ich sily telesné, vytráca sa odvaha a chuť pokračovať. To môže byť narážka na putovanie Izraela z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme, alebo na putovanie z babylonského zajatia, keď im perzský kráľ Kýros dovolil vrátiť sa do vlasti. Dajú sa sem dosadiť najrozličnejšie ťažké situácie života – aj v dnešnej dobe. Tí, ktorí sa dostali do veľkých ťažkostí, neostali nečinní. Premýšľali, radili sa, vyskúšali všetko možné, ale nakoniec si uvedomili, že sú bezmocní, že nemajú ani dosť rozumu ani dosť sily, aby našli účinné riešenie a pomoc.
V žalme sa spomínajú aj ďalšie typy podobných situácií. Všetkým je spoločné, že sa človek dostane na krajný bod, na ktorom si už sám nedokáže pomôcť. Vtedy začína volať o pomoc k Tomu, ktorý stojí vysoko nad zdanlivo neriešiteľnými situáciami. Pri štyroch typoch hraničných situácií sa v žalme štyrikrát, ako refrén, opakujú slová: „Vo svojom súžení volali k Hospodinovi“. Keď človek vyčerpá všetky svoje zdroje a nič nepomáha, spomenie si, že je tu ešte niekto, kto by mohol pomôcť. Ide o veľmi energické, intenzívne prosby. Tí ľudia volajú, kričia o pomoc, lebo cítia, že každú chvíľu môže prísť záhuba.
Okrem nášho žalmu sa takéto volanie objavuje aj na iných miestach Biblie. – Trpiaci Jób volá o pomoc vo svojom trápení, volá o vysvetlenie toho, čo sa to s ním deje, lebo to nechápe. – Vo viacerých žalmoch sa ozýva naliehavé volanie o pomoc. – Prorok Jonáš uteká preč od Hospodina a loď, na ktorú nasadne, sa dostáva do veľkej búrky. Pohanskí námorníci volajú o pomoc k svojim pohanským bohom, lebo aj pri svojej náboženskej nevyspelosti tušia, že ich existencia je závislá od vyššej moci. Jonáša, izraelského proroka, poúčajú, že aj on má kričať k svojmu Bohu o pomoc. To je náramná irónia, keď pohan musí poučiť veriaceho muža, čo má robiť v krízovom položení. Ale ako by Jonáš mohol volať o pomoc k Hospodinovi práve vtedy, keď od neho v neposlušnosti uteká! Lenže aj na neho príde čas, že bude volať o pomoc, bude volať z brucha veľryby, ktorá ho pohltí. Druhá kapitola Jonášovej knihy je jeho modlitba. A tam sú slová, ktoré nám veľmi pripomínajú slová nášho žalmu: „Na Hospodina volal som zo svojho súženia a On ma vyslyšal. Z útrob podsvetia som kričal, vypočul si môj hlas.“ – V búrke na jazere volajú bezradní učeníci na Ježiša: „Zachráň nás, Pane, hynieme!“ – Peter sa topí a kričí na Ježiša: „Pane, zachráň ma!“
K týmto biblickým hlasom môžeme pridať svoje vlastné hlasy, ktoré nám samy vychádzajú zo srdca, keď sa dostaneme do bezvýchodiskového položenia. Môžeme si pripomenúť svoje vlastné vzdychy v položeniach, ktoré sme prežili. Možno aj teraz žijeme v situácii, ktorá nám vynucuje na pery tento vzdych. Aj v životoch blízkych, známych ľudí poznáme rozličné položenia, v ktorých sa rodí podobné volanie. Nevieme podrobne, čo prežívajú ľudia krátko pred haváriou lietadla – nemôžu nám to už povedať. Ale asi nebude ďaleko od pravdy opis ich vnútorného rozpoloženia, ktoré ktosi formuloval takto: „Keď sa lietadlo dostane do búrlivých turbulencií, je v ňom naraz len veľmi málo ateistov.“ Tak to zrejme býva aj pri iných haváriách – ak človek vôbec má ešte čas myslieť.
Volať o pomoc, musieť volať o pomoc, zúfalo kričať o pomoc – to je celkom zvláštna situácia, ktorá sa nemusí prihodiť tak často. Keď si človek dokáže pomôcť sám, nekričí o pomoc. Keď kričí o pomoc, je to znak toho, že je na konci svojich síl. Treba takejto zvláštnej situácii venovať pozornosť, keď si uvedomujeme, že je dosť zriedkavá? Hovorí tento žalm niečo podstatné o existencii človeka? Alebo by sme sa mali rozhodnúť takýmto situáciám nevenovať vopred pozornosť?
Prvá odpoveď je taká, že toto volanie prichádza na nás samo od seba, a vtedy je doň vtiahnutá celá naša bytosť. Vtedy síce nemáme času rozmýšľať na tému, čo sa to vlastne s nami deje. Ale keď sa vrátia pokojnejšie časy, treba venovať pozornosť otázke, čo sme vtedy vlastne prežívali. A okrem toho treba vedieť, že práve v takých situáciách sa dozvedáme niečo podstatné o charaktere svojho bytia, svojej existencie. Vtedy sa nám otvárajú oči pre poznanie a pochopenie toho, aké to naše ľudské bytie v skutočnosti je. Aké je nielen vtedy, keď prežívame krízu, ale aké je vždy. Vtedy sa dozvedáme o sebe niečo podstatné. Dozvedáme sa, že naše bytie na tejto zemi je veľmi krehké, nezaistené, a našou vlastnou ľudskou silou nezaistiteľné. Aj tí, ktorí si chcú a môžu život zaistiť a poistiť všetkými možnými spôsobmi, keďže majú na to dostatok prostriedkov, sa môžu dostať do situácie, v ktorej im neostáva nič iné ako volať k Hospodinovi o pomoc, volať o pomoc alebo stroskotať. Že naše bytie je krehké, nezaistené, nezaistiteľné, to platí nielen vtedy, keď táto pravda na nás bolestne dolieha, ale platí to vždy, aj keď život tečie celkom pokojne.
Musíme ostať stáť pri tomto smutnom, pesimistickom konštatovaní? Keby to tak bolo, dostali by sme sa iba k celoživotnému smútku, k zhubnej melanchólii. Posolstvo žalmu a ostatných statí Písma, z ktorých sme citovali volanie o pomoc, sa takto nekončí. Pokračovaním je posolstvo o záchrane. Keď sme spomínali štvornásobný refrén v našom žalme, citovali sme z neho len prvú polovicu. Celý refrén znie takto: „Vo svojom súžení volali k Hospodinovi a On ich vytrhol z ich úzkosti.“ Ohrozený človek volá k Hospodinovi o pomoc, Hospodin počuje, Hospodin pomáha. Vo všetkých krízových udalostiach, o ktorých hovorí náš žalm, platí táto veta: Hospodin počul volanie o pomoc, Hospodin pomohol, zachránil, vytrhol z úzkosti. Azda všetci máme také udalosti a skúsenosti vo svojom živote, že môžeme povedať: Aj mňa vypočul a pomohol mi. Niekedy to človek pozná hneď, niekedy až po odstupe času. Lebo my sa v hodnotiacom myslení vraciame k svojej minulosti. A pohľad na rozličné udalosti prehodnocujeme, hodnotíme novým spôsobom zo stanoviska nového poznania. Vtedy neraz vo viere spoznávame, že nám Hospodin pomohol a zachránil nás.
Ale vždy vypočuje, vždy zachráni, vždy vytrhne z úzkosti? Zdá sa, že je mnoho prípadov, keď to neplatí. Ľudia pred haváriou lietadla, pred potopením lode môžu volať k Hospodinovi, a predsa zahynú. Platí ten refrén žalmu aj v takom prípade? Platia vždy tie slová: „Vo svojom súžení volali k Hospodinovi a On ich vytrhol z ich úzkosti“?
To závisí od toho, či veríme uisťujúcim slovám Pána Ježiša, že z jeho rúk a z rúk jeho nebeského Otca nás nikto a nič nemôže vytrhnúť, či berieme vážne jeho povzbudenie: „A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť“, či berieme vážne slová apoštola, že od Božej lásky, preukázanej nám v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi, nás nemôže ani smrť odlúčiť. Kto si tieto a podobné uistenia naplno osvojí a žije z nich, o tom platia slová, že ho Hospodin vytrhne z jeho úzkosti aj vtedy, keby sa hraničnou situáciou malo skončiť pozemské štádium jeho života. Sám Pán Ježiš takto zomieral, keď povedal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Martýr Štefan takto zomieral. Bol obklopený nenávistným davom, ktorý ho šiel ukameňovať. Ale o jeho posledných chvíľach čítame v Skutkoch apoštolov toto: „On, plný Ducha Svätého, vzhliadol k nebesám, videl slávu Božiu a Ježiša stáť na pravici Božej, i riekol: Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej.“ Odchádzal z tohto sveta so slovami: „Pane Ježiši, prijmi môjho ducha“ a s prosbou o odpustenie pre svojich katov. O takomto zakončení života určite platia slová nášho žalmu: „On ich vytrhol z ich úzkosti.“ Kto berie vážne vzkriesenie a večný život, pre toho ten refrén žalmu platí za všetkých okolností.
Aj táto druhá časť refrénu hovorí niečo charakteristické o našej existencii. Na jednej strane sme povedali: Náš život je krehký, nezaistený, ľudskými prostriedkami nezaistiteľný. K tomu musíme doložiť dôležité poznanie: Tento krehký život získava plnú zaistenosť, keď sa človek v dôvere oddá do rúk Pána Boha, keď sa oddá do lásky Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, do lásky, ktorá prevyšuje všetky známe štandardy a normy lásky, akú poznáme medzi ľuďmi. Život takto prežívaný je normálny a plný život. To nám prezrádzajú o ľudskom živote krízové, hraničné situácie. A platí to nielen v tých ťažkých obdobiach, ale vo všetkých obdobiach ľudského života. Život prežívaný bez Boha, bez Ježiša Krista, je torzo, zlomok, neúplný život. Život, v ktorom Trojjediný Boh každého dňa hrá prvú, rozhodujúcu rolu – to je úplný život. To je poučenie, ktoré vnímavý človek môže získať zo svojich a cudzích hraničných situácií. Kto si to osvojí, život toho bude poznačený každodennými prejavmi vďaky, na aké nás vyzýva štvornásobný refrén nášho žalmu: „Nech ďakujú Hospodinovi za milosť, za Jeho divné skutky na ľuďoch, že dušu smädnú ukojil a hladnú dušu dobrým nasýtil.“
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
