Poďakovanie za úrody zeme, Žalm 104,23-25.27-31.33.34
Človek vychádza za svojou prácou a za svojou robotou do večera. Ako mnoho je Tvojich diel, ó, Hospodine! Všetky si múdro učinil, zem je plná Tvojho tvorstva.
Všetko to očakáva na Teba, aby si im načas dával pokrm. Keď im ho dávaš, zbierajú, otváraš ruku, nasýtia sa dobrými vecami. Keď skrývaš svoju tvár, ľakajú sa, keď odnímaš im ducha, skonávajú a vracajú sa do prachu. Keď svojho Ducha vysielaš, sú stvorené, tak obnovuješ povrch zeme. Naveky sláva Hospodinu! Nech sa raduje Hospodin zo svojich diel! Spievať chcem Hospodinu, dokiaľ žijem, hrať svojmu Bohu, dokiaľ tu budem. Nech Mu je milé moje premýšľanie. JA sa budem radovať v Hospodinu! (Žalm 104,23-25.27-31.33.34)
Milí bratia, milé sestry,
dnes chválime Pána Boha za úrody zeme. Ďakujeme za slnko a dážď, za obilie pre náš každodenný chlieb. Sme vďační za všetko dobré, čo vzišlo z našej námahy, dobrých zámerov. Ďakujeme za požehnanie snáh, ktorými sebe a svojim potomkom smieme a vládzeme zabezpečovať životné a pracovné podmienky.
Pri našej vďačnosti chceme mať na zreteli, že úlohy, ktoré sú nám v tomto svete zverené, miesta, posty, úrady, ktoré zastávame, nie sú trestom. Môžu a chcú byť pre nás samých i pre našich blížnych a blízkych požehnaním.
Pán Boh prikázal človeku pracovať hneď od začiatku. Človek nebol stvorený len ako prijímateľ, príživník. Mal premýšľať, tvoriť, hospodáriť, zabezpečovať. Aj v tom bola jedna časť podobnosti Bohu – človek mal Boha napodobňovať v tvorení, v kreativite.
Je túžbou človeka, aby sa uplatnil, realizoval, aby ho niekto potreboval. Táto túžba je v súlade s Božím zámerom.
Každý deň sme však vystavení obrazom toho, čo s Božím zámerom s povolaním človeka k práci nemá nič spoločné.
Vidíme, koľko nervozity a stresov práca stojí. Vidíme, ako samozrejme je človek schopný odvádzať hodnotu iného od toho, čo z neho môže mať – a tak je ten, ktorý už produkovať nevládze, ohrozený neustálym strachom, že bude len na obtiaž.
Ekonomická kríza a hrozba prepúšťania, úzkosť z toho, že človek ostane bez práce - bez príjmu a možnosti splácať úvery, sa premieta aj do kvality vzťahov. Všade. Doma aj na pracovisku. Šíria sa klebety, intrigy a nástrahy, voči ktorým jednotlivec nemá šancu.
Akoby nás znova ohrozoval čas otroctva, v ktorom nemôžeme slobodne rozhodovať o vlastnom domove, o budúcnosti detí, rodičov – a teda aj seba samého.
Je zúfalé, ak v takej situácii človek nepozná východisko. Je hrozné, ak prijme, že sa zákonom, ktoré si ľudia pod tlakom vytvárajú pre svoju záchranu, musí prispôsobiť. To totiž znamená, že sa dobrovoľne podrobí praktikám, ktoré zotročujú.
Kým človek od Boha a Jeho hlasu iba uniká, nedokáže sa vymaniť z krátkozrakých perspektív, ktoré mu pocit istoty zabezpečia DNES. Na to, čo bude, čo príde, radšej ani nemyslí. To však tiež nikam nevedie.
My sme však povolaní k slobode. Kristus nás povolal k slobode Božích detí, Božích ľudí. Ak má naša aktivita prinášať zmysel, uskutočňovať požehnanie, radosť, musíme mať na mysli niekoľko vecí, ktoré dajú našej námahe práve v čase ohrozenia správny smer.
Potrebujeme, aby práca Božieho človeka a ľudského Boha, Boha, ktorý sa kvôli nám stal človekom, bola zlučiteľná - kompatibilná.
Práca Božieho človeka má vzor v konajúcom
Bohu. Len On môže dať našej práci Ducha. Neponižujme svoje úsilie na to, že budeme len zotrvačne plniť, čo sa od nás žiada, čo musí byť. Nechajme sa nadchnúť, inšpirovať duchom. On nám otvorí oči, aby sme vedeli vnímať viac ako sa dá vyčítať z pracovných náplní. On v nás vzbudzuje túžbu po tom, aby mala naša námaha zmysel, aby sme poznali svoje povolanie, poslanie, svoje priority. Nemôžeme urobiť, stihnúť všetko.
Horlivá aktivita nemusí byť automaticky naplnená duchom. Naša dôležitosť sa nemeria tým, ako veľmi sme zaneprázdnení. To by sme si mali uvedomiť skôr, ako si na seba naberieme viac ako dokážeme zvládnuť, zniesť. Skúsme
počítať s tým, že aj zdravie, aj náš čas, aj naše príležitosti slúžiť v rodine majú svoje hranice.
Izraelci museli byť v Egypte otrokmi.
Neustávajúca drina nahlodávala ich psychickú rovnováhu. Klesali na mysli, upadali do depresií, obávali sa, že pred sebou nemajú nič iné, že ich jedinou perspektívou je práca, z ktorej nemajú osoh, lebo si ju aj tak užijú iní.
To by sme si mali niekedy pripomenúť, približuje nám to 2. Mojžišova kniha. Už zase sa stáva veľmi aktuálnou. Kladie nám otázky: Ako je to s mojou prácou? Nezapredávam sa do otroctva workoholizmu sám? Dobrovoľne a naplno? Nestresujem svoje okolie aktivitou, ktorá odo mňa žiada viac, ako môžem dať? Neoberám sa svojou prácou, drinou, o stretnutia s mojimi najbližšími, o príležitosti, ktoré sa už nemusia opakovať?
Náš Boh nám vo svojich predstavách o našom živote hovorí aj: Pamätaj, že máš sviatočný deň svätiť. To znamená: Nezabúdaj, že máš svoje hranice. Zastav sa a oddýchni si, uži si ovocie práce svojich rúk. Uvoľni sa. Naplánuj si čas, ktorý si vyhradíš len pre seba, preto, aby si mohol Boha počúvať, aby si mohol porozumieť, o čo Mu ide.
Nenechaj sa pripraviť o sviatočný deň. Je to príležitosť k tomu, aby si prijal pre svoje
aktivity Ducha. Ten sa postará sa o to, aby Tvoja práca mala úspech, aby si nebol znechutený a frustrovaný.
Ako teda vyzerá práca ľudského Boha?
Náš Boh sa stal človekom. Vyzná sa v našich situáciách. Pozná ťarchu a bolesť preťaženia, nepokoja, obáv. Pán Boh nás nenechal zronených, vystresovaných, znechutených. Ponúka oslobodenie.
Jeho Duch obnovuje povrch zeme.
Boh chce v tomto svete pôsobiť. Prácou na nás a prácou cez nás. V našich postojoch sa Božie zasľúbenia stávajú nášmu svetu zrozumiteľnými. Na nás ich môže byť vidieť.
Duch chce obnovovať naše myslenie. Chce preniknúť do našich kríz, krížov, slabostí, ktorým podliehame, aby nám dal novú silu, aby nás naučil rozoznávať, kto a čo je v našom živote naozaj dôležité.
Obnovovanie je však niekedy podmienené bolestivým zásahom. Je to proces. Je to môj každodenný boj s nezrelým a naivným „ja sám“. Je to moje chvenie, čakanie, moja túžba, aby sa Pán Boh dokázal, aby sa moja viera nestala len prázdnymi ideálmi, ale mohla rásť a zrieť.
Pán Boh myslí aj na moju odmenu.
Žalmista hovorí: Nech je Hospodinu milé moje
premýšľanie. Tu je základ, z ktorého sa dá vychádzať. Z premýšľania, ktoré je Bohu milé, prídu v pravý čas milé slová. Objavia sa skutky, ktoré budú tvoriť nové, dobré, kvalitné diela.
Ak takýto zásah prijmem, nebudem okolo seba šíriť napätie
a stres, ale radosť, spokojnosť. Budem dávať najavo, že viem, prečo som na svete. Boh ma tu chcel, potreboval mať. Chce byť na mňa hrdý. Chce mať zo mňa radosť.
Nech sa raduje Hospodin zo svojich diel!
Aj Ty, brat, sestra, si Jeho dielo. A cez teba tento svet ďalej rozvíja - pre potreby ľudí 21. storočia.
Prorok Sofoniáš v 3 kapitole píše: Neboj sa, Sion, nech
neochabnú tvoje ruky! Hospodin, Tvoj Boh je uprostred teba sťa zachraňujúci hrdina. On radostne zaplesá na tebou, obnoví ťa vo svojej láske, bude s plesaním jasať nad tebou. Neboj sa, nech neochabnú tvoje ruky.“
Môj a Tvoj Boh, brat a sestra, vie, že žijeme vo svete pragmatických vzťahov, tlakov a súvislostí, ktoré nás môžu zraniť, zneistiť, ničiť. Ale my s nimi nemusíme súhlasiť, nemusíme sa na nich podieľať. Môžeme, a niekedy sa im aj musíme vzoprieť.
Je na nás viac ako si myslíme, na našej zodpovednosti pred ľuďmi i pred Pánom Bohom, čo dokážeme podnietiť, či nájdeme odvahu spolupracovať s Pánom Bohom na vytváraní nových základov pre nové diela.
Nezabúdaj, že Tvoje dielo, človeče Boží, má byť požehnaním. Má byť výrazom vďačnosti za to, čo si prijal, ta to čo máš, za to, čo si.
Dopraj Bohu, aby sa zo svojho diela, z teba i toho, čo za
sebou nechávaš, mohol radovať.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
