17. nedeľa po Sv. Trojici, Marek 9, 14 - 29
„Prečo? Prečo sa nestane zázrak?“
táto otázka, bratia a sestry, už určite ležala na srdci aj nám. Stávala sa neodbytnou, naliehavou v situácii, kedy sme trápeniu museli čeliť sami – alebo sme sa naň museli pozerať celkom bezmocní.
Na zázrak, ktorý by všetko zmenil, očakávame v nekonečne dlhom a vyčerpávajúcom utrpení starých a nevládnych ľudí. Túžime po ňom vtedy, ak ťažká diagnóza obrátila pokojný rodinný život naruby / zo dňa na deň. Po zázraku prahneme, ak sa deti vybrali cestou, z ktorej máme strach a všetky pokusy vyjadriť pred nimi obavy končia iba v konfliktoch. V týchto a mnohých iných situáciách sa v nás vždy nanovo formuluje otázka s túžbou: Prečo sa nestane zázrak?
Aj zúfalého otca z príbehu ženie na ulicu túžba po zázraku. Hľadá pomoc v nádeji, ba nie, v presvedčení, že jeho ťažko chorý syn ... musí vyzdravieť! S biedou syna sa nemôže vyrovnať! Za sebou má dlhé, bezsenné noci, celé roky nádejí a ... sklamaní. Nikto mu nevie pomôcť.
Pálčivý nepokoj v ňom stále pretrváva. Neumlčí ho. Stále sa v ňom ozýva hlboká, no úplne neopodstatnená, možno úplne iracionálna túžba: MUSÍ predsa existovať nejaká pomoc!
Čo by otec neurobil pre svojho syna? Podnikne úplne všetko. Radil sa s lekármi, vyhľadával liečiteľov. No účinnú pomoc stále nenašiel. Všetka nádej, ktorú investoval, skončila v krutom sklamaní, v prázdne, ničote.
Sú ľudia, ktorí sa takýchto sklamaní vzdajú na začiatku. Bieda ich umlčí. Radšej si nechcú robiť ilúzie, aby ich to potom nezlomilo ešte viac.
Človek – dokonca dieťa odkázané na pomoc, určuje život celej rodiny. Vtedy i dnes.
Otec, ktorý prichádza hľadať Ježiša, sa modlil. Veľmi dobre sa vedel nájsť v niektorých žalmoch: Prečo Pán Boh toto dopustí? - Bože môj, prečo si ma opustil? Prečo ja? Prečo naša rodina? Prečo sa iným darí tak dobre? Tešia sa, že deti rastú a rozvíjajú sa, hľadajú v ňom svoje miesto. Ale čo my?
Tento otec neostáva mlčať. Verí v zázrak, no jeho viera stále nie je naplnená.
Čaká na Ježiša. Počul o tom, že má moc spôsobiť zázraky, pomôcť ľuďom v úplne bezvýchodiskových situáciách, núdzach. Mnohým už pomohol. Hovorí sa, že slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa čistia...
Jeho učeníci sú nablízku. Možno budú vedieť pomôcť aj oni. Vyšiel za nimi, opísal im chorobu svojho syna. No zázrak sa nedeje.
Zase jedno sklamanie - na celej čiare. Zase.
Ježišovi protivníci triumfujú. Horliví zákonníci chcú mať prehľad o všetkom, čo sa okolo Ježiša deje. Teraz majú navrch: „vidíte, z Ježišovej moci nie je nič... Nič nové sa nedeje. Všetko ostáva tak ako bolo, po starom.“
Učeníci sa snažia Ježiša obhájiť.
Okolo diskutujúcich sa zhromaždia ľudia. Dišputa pokračuje, každý chce povedať svoju mienku.
Na okraji celého diania stojí už umlčaný, zúfalý otec s chorým dieťaťom. Všetci horlivo riešia, kto má pravdu... Otec však ostáva so svojou núdzou naďalej sám.
Ježiš prichádza s Petrom, Jakubom a Jánom z vrchu premenenia. Tí traja, ktorí Ježiša sprevádzali, práve zažili čosi fascinujúce, vrchol svojho nasledovania... Počuli Boží hlas: „toto je môj milovaný syn...“ Najradšej by na vrchu boli ostali. Všetko bolo jasné.
Ale teraz musia ísť späť – zostúpiť do všedných dní. Hneď sa ocitajú uprostred hádok.
Ešte pred chvíľou bolo všetko úplne jednoznačné, úplne nádherné!
Ale už je zase všetko tak ako predtým: krik, spory o pravdu, nedostatok, choroby a zúfalstvo.
Ako má človek zvládnuť všetky tie napätia?
Žiarivá čistota hore na vrchu ale dole na ceste – samé zmätky.
Ježiša zaujíma, čo sa deje, čo dišputu vyvolalo. Otec s chorým synom sa chopí ďalšej šance... prihovára sa Ježišovi, rozpráva mu
celý príbeh synovho utrpenia. Preniká z neho len ľútosť. Učeníci pomôcť nevedia.
Ježiš nazve učeníkov neveriacimi. Čo tým myslí? Hádka o uzdravovaní ťažko chorého dieťaťa sa stáva otázkou viery a nevery. Ide o veľa.
Ešte pred chvíľou, na vrchu premenenia, pre učeníkov otázky neexistovali... Nič tam nebolo problémom! Ale teraz – v týchto hádkach, ohrození mocami zla, ktoré človeka oberá o množstvo energie a životaschopnosti – sa práve otázka viery - ako tvorivého očakávania, ako tvorivého napätia - stáva tou rozhodujúcou.
O hlboko prežitom vyjadrení otca sa nám oplatí premýšľať. Ježišovi hovorí: Verím Pane, pomôž mojej nevere.
Znie to úplne protirečivo a rozporuplne, no Ježiš toto volanie považuje za signál, za zápas, ktorý otca privádza k pravej viere. V jeho ťažkom živote sú viera a nevera veľmi úzko prepojené.
On nemôže - tak ako snáď mnohí iní hovoriť o svojej viere s neohrozenou istotou ako keby bola viera to, čo vlastní, ako keby mu tú vieru nemohol nikto vziať.
Viera tohto otca prešla už priepastnými rozdielmi, skúškami, v ktorých mal len pocit ťaživej osamelosti, v ktorých skúsil odcudzenie, opustenosť. Ľuďmi aj Bohom. Otcovu vieru poznačilo hlboké poznanie vlastnej bezmocnosti, a v nej ho zranili aj naučené reči zbožných ľudí.
Stretol sa s tzv. „veriacimi“, ktorí - prirodzene, z bezpečnej vzdialenosti – presne vedeli, čo mu majú povedať, ako ho majú poučiť.
Teraz sa už jeho viera orientovala len na Boha.
Vedel, že je úplne odkázaný len na neho, že jeho trápením nepohne nik iný. Otcova prosba o vieru nie je abstraktná, bezpredmetná. Je to konkrétna prosba o vieru v konkrétnu pomoc. Vie, že už niekedy nevládze ani veriť. Preto prosí Ježiša o podporu. Chcel by veriť Bohu, ktorý môže zmeniť jeho život.
Jeho „Verím“ znamená: Ja už nezmôžem nič. Ale Boh so svojimi možnosťami nie je v koncoch. Sklamania, ktoré zažil, nemôžu...nesmú byť všetko! Ani neschopnosť učeníkov nie je koniec Božích ciest. Ja dôverujem tomu, že Boh môjmu dieťaťu pomôže – a od tejto istoty sa nenechám odradiť ani keby sa zdalo, že všetko je proti mne. Boh predsa sľúbil, že bude so mnou. Ani žalmisti nevyjadrujú len svoje otázky a pochybnosti, zanovito sa držia nádeje: „Hospodin je môj Pastier, nebudem mať nedostatku.“ Ž 23,1 „Pomoc naša je od Hospodina, ktorý učinil nebo i zem. Tvoj ochranca nedrieme a nespí.“ Ž 121 „Tí, ktorí so slzami rozsievajú, žať budú s plesaním.“ Ž 126
Otec drží Boha za slovo. Nevzdáva sa. Zápasí. Dáva najavo: Ja, Pane, verím – viem, že sám zo svojej vlastnej sily nemôžem k zmene nijako prispieť.
Pomôž mojej nevere: Dobrý Bože, nedaj, aby ma ovládli skúsenosti bezmocnosti a neschopnosti. Prosím, nedovoľ, aby som musel skončiť pri svojich obmedzeniach. Chráň ma predtým, aby som sa stal chladným cynikom alebo zahorknutým, zatrpknutým neprajníkom, lebo sa MNE nedarí.
Takáto viera pomáha. Takáto viera vedie k zmene, k mocnému Božiemu zásahu.
Milí bratia, milé sestry,
otázka: prečo sa nestane zázrak? nemusí znieť do prázdna. Je len potrebné, aby sme ju neformulovali ako výčitku, ale otázku, na ktorú očakávame odpoveď. Sme ochotní aktívne čakať. Ňou môžeme dať Pánu Bohu najavo: Sme schopní vytrvať v motivujúcej podnikavej viere, ktorá si na Boží zásah počká.
Učeníci otcovi nevedeli pomôcť, lebo si svojou vierou boli príliš istí. Spoliehali sa na seba a mysleli si, že to postačí.
Jediná modlitba, ktorej sme vo svojich krízach, krížoch a smútkoch schopní, je naozaj podobná otcovmu výkriku: Verím, Pane, pomôž mojej nevere.
Zázrak sa uskutoční. Pán Boh nás ho naučí vidieť a prijať. Niekedy po čase prázdna, nedostatku, vyčerpávajúceho hľadania. V radikálnych premenách, ale aj v tom, že sa pri nás objavia ľudia, ktorí nám vo svojom záujme, nezištnej láske prinesú posolstvo – silu, pomoc a ochranu od Boha.
Pre tieto zázraky nestačí mať otvorené oči, ale aj srdce a všetky zmysly.
A aby sa tieto zázraky mohli diať medzi nami častejšie, k tomu je potrebná viera, ktorá sa utrpenia nezľakne, ale pripustí si ho. S rizikom, že nás znepokojí natoľko, aby sme vieru neponížili na apatiu, ale prijali ju ako zápas.
Len v takej viere je možné obstáť. Len v takej viere je možné zvíťaziť. Takú vieru, ktorá sa vie investovať, ktorá vie zápasiť, Pán Boh očakáva od každého z nás.
Amen.
Pane Ježiši Kriste,
veríme, že zázraky, ktoré si konal kedysi, nie sú minulosťou. Chceme veriť, že máš moc aj dnes stavať človeka na nohy tam, kde klesol, kde už sám nevládze podnikať nič.
Osloboď nás od strachu o samých seba – nauč nás prejaviť záujem – a nenechať sa odradiť od zápasu za iných, nenechať sa presvedčiť, že im aj tak pomôcť nevieme.
Vieš, že nás vlastné problémy unavujú natoľko, že sme pre trápenia iných uzavretí – a ochotní len tak ako učeníci viesť o nich debaty bez
toho, aby sme chceli poznať, čo naozaj potrebujú.
Prosíme, aby si posilnil našu vieru a urobil nás vnímavými. Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
