16. nedeľa po Sv. Trojici, 2. Samuel 12,1-10.13-15
Milí bratia, milé sestry,
kým by sme chceli byť v tomto dramatickom príbehu radšej – Nátanom, alebo Dávidom?
Obviňujúcim alebo obvineným, zodpovedným, alebo nezodpovedným?
Zrejme by sme nechceli byť ani jedným.
Najjednoduchšie je ostať v roli pozorovateľa: pozrieť sa, ako sa vinník odhaľuje.
Asi sa neubránime pocitu spokojnosti, že raz dôjde aj na takého mocného človeka ako je Dávid - že sa jeho prečin nezabudne.
Je obdivuhodné, ako jednoducho privedie Nátan Dávida k zamysleniu, priznaniu. Bez pascí, bez plánovaných intríg, do ktorých by sa zamotal, ktoré by ho usvedčili.
Záver je jasný. Dá sa ľahko pochopiť, ľahko osvojiť. Aj my – presne tak ako Dávid veľmi dobre vieme, čo sme pokazili, ako sme ublížili, čo sa nemalo stať. A veľmi dobre vieme aj to, že neprávosť musí byť potrestaná. Niekedy tvrdo. Veď nešlo o zanedbateľnú maličkosť – išlo o život – o česť, o moc! Ak by sa na takéto veci Pán Boh len tak prizeral, hnevali by sme sa, že nezasiahne.
Dávidova rola je pre väčšinu z nás určite neprijateľná – a aj keď iným práve nesiahame na život. Aj v nás niekedy driemu túžby rušiť hranice, ktoré sú dané, rušiť sľuby, ignorovať bezmocného a dosiahnuť to svoje...
Je nám však Nátanova rola bližšia? Kto z nás sa cíti na to, aby mohol inému povedať: Zlyhal si – zlyhala si? To by predsa mohlo byť nebezpečné!
Zaujímavé je, že Dávid Nátana nepotrestá. Pravdu prijíma. Nehľadá výhovorky. Nepokúša sa nič vysvetľovať, ani prekrúcať.
Nátan neprichádza k Dávidovi s povýšenosťou a škodoradosťou. Prichádza ako duchovný pastier. Opatrne, ale s jasnou jednoznačnosťou. Nezľakne sa, že stojí pred kráľom. Nechodí ako okolo horúcej kaše – hovorí priamo.
Nie na verejnosti, nie „mediálne“, ale osobne, „medzi štyrmi očami“.
Je dobré, že sa takýto príbeh zachoval. Aj po tisícročiach má každému z nás čo povedať.
Božie slovo spomína aj veci, ktoré nami otrasú. Rušia nám predstavu, že bohabojní ľudia boli svätí. Biblia je realistická kniha. Nevykresľuje pred nami vzdušné zámky, ale skutočnosť, často nekompromisne tvrdú skutočnosť.
Zaznamenáva príbehy ľudí - takých, akí sú. A to je to rozhodujúce aj v príbehu o Dávidovi a Batšebe, o Uriášovi , o Nátanovi a Dávidovi.
Je dôležité, aby sme vedeli: Neprávosť medzi nami sa Boha dotýka – kto ponižuje, ničí, likviduje ľudí, ten dráždi, hnevá, provokuje Pána Boha.
On nenechá páchať neprávosť donekonečna, a neprehliada ju ani vtedy, keď ide o vyvoleného, pripravovaného, pomazaného kráľa.
Dalo by sa povedať, že príbeh poškodil Dávidovu dobrú povesť. No Boh zápasí o všetkých – aj o tých, ktorí o svoje meno, o povesť prišli. Len preto, že mu na nich záleží, k nim posiela svojich poslov, aby otvárali oči preto, čo sa naozaj stalo.
Dávid / Nátanovmu podobenstvu najprv vôbec neporozumel. Nevztiahol ho na seba, lebo nepočítal s Bohom, dúfal, že mu unikne, že sa to nejako zahladí. Ale Boh s Dávidom počíta.
Preto sa dozvedáme celý príbeh. Od škandálu, cez prekvapujúcu návštevu Božieho posla a Dávidovo pokánie – až po dôsledky.
Pán Boh neodpúšťa len tak lacno.
Dávid vyjde s celej situácie veľmi dobre.
Ostáva kráľom, Batšeba sa dokonca stáva jeho ženou. Ale spoločné dieťa musí zomrieť.
A to je pre nás veľmi ťažké prijať – hlavne z pozície pozorovateľa. Nijako to neladí s našimi očakávaniami, že zlí sa pominú a dobrí prežijú. Mnohé Božie výzvy takéto naše rozmýšľanie rušia.
Boh si žiada, aby sa odhalila každá vina. Učí nás, aby sme si ju nedovolili zamlčať, lebo to smeruje k odmietaniu Jeho života, Jeho zásad, ku vzdoru voči Nemu samému. Pán Boh nás vždy – skôr či neskôr privedie do situácií, aby sme si svoje zlyhanie vedeli priznať a žiadali o odpustenie. Len tak je možné preniknúť k životu.
Ak by sa Boh k vine, k hriechu staval inak, museli by sme si zúfať, lebo by nás nespravodlivosť, neprávosť ovládla a zničila.
To, že Boh hriech trestá, je prejav Jeho moci, ale aj milosti. Voči silným i slabým.
Urobí všetko preto, aby sme pochopili, že hriech, vina náš život likviduje.
Dávid to spoznáva a vyzná: Zhrešil som proti Bohu.
To je, bratia a sestry, začiatok nového života. To je dôkaz, že sa v Dávidovi, ale aj vo
mne a v Tebe môže odohrať obrat – úplná zmena hodnotenia a myslenia.
Pán Boh nám túto možnosť zmeny ponúka. Túži, aby sme sa stávali novým človekom.
Božie odpustenie nám túto šancu ponúka každý deň. Neunikajme Božím pohľadom.
Neuhýbajme sami pred sebou – ale v poctivej, pravdivej sebareflexii skúmajme svoje motívy, skúmajme prostriedky, ktorými uskutočňujeme svoje presvedčenia. Čo všetko je v pozadí našich dobrých snáh, vykonávania našich každodenných úloh?
Aj tie biblické príbehy, ktoré nás mierne šokujú, vyjavujú Božie zámery.
Dávid svoje konanie nemôže vziať späť. Nemôže ho nijako odčiniť. Ale stojí pred Bohom a prosí o odpustenie. Boh ho omilostí a znovu príjme – napriek tomu, čo urobil.
Odpustenie je sa stáva príležitosťou pre úplne novú dôveru Boha pre život. Dávidov, môj aj Tvoj, brat, sestra.
Nikomu z nás nestačí, ak vkladá dôveru do seba, alebo do ľudí. V rozhodujúcich okamihoch vidíme, aká je dôvera v Pána Boha dôležitá. Iba ona nám totiž môže darovať základ nového spôsobu komunikácie, nového spôsobu siahania po uspokojení seba a potom aj ľudí okolo nás.
Prorok Jeremiáš píše: Takto vraví Hospodin: Nechváľ sa, múdry, svojou múdrosťou! Nechváľ sa, silák svojou silou! Nechváľ sa boháč, svojím bohatstvom! Ale kto sa chváli, nech sa chváli tým, že je rozumný a že mňa pozná, že ja, Hospodin, preukazujem milosť, právo a spravodlivosť na zemi, lebo v týchto veciach mám záľubu – znie výrok Hospodinov. (Jer 9,22.23)
To, že sa môžeme na Božie odpustenie spoľahnúť, nám zaručil Pán Ježiš Kristus.
V Jeho pôsobení, Jeho prístupe k ľuďom je zreteľné, akú veľkú moc má spojenie s Bohom – úplná bezhraničná dôvera. Len v nej je človek slobodný realizovať prikázanie lásky – bez strachu o seba, bez vypočítavosti, čo z toho budem mať, keď sa prispôsobím, bez akýchkoľvek bočných úmyslov.
Sú – alebo boli medzi nami ľudia, ktorí vedeli Ježiša Krista nasledovať, ktorí nám Jeho milosť vedeli / jednoducho darovať. Bez toho, aby sme im to museli odplatiť. Je dar – a dnes aj zázrak mať pri sebe takéhoto človeka. Je požehnanie vidieť ho, všimnúť si ho – nenechať sa pokriviť ľuďmi, ktorí vedia zapôsobiť - uchvátiť, nepodliehať manipulatívnym vplyvom ľudí, ktorí nás v konečnom dôsledku len využijú.
Máme byť Ježišovými nasledovníkmi. Nielen v slovách – ale v skutkoch, v napodobňovaní Ježišovho prístupu. Ten nás vedie k tomu, aby sme dávali najavo úctu a rešpekt pred človekom ako dieťaťom Božím.
Každý človek – aj ten, čo zlyhal, má právo na život – aj na celkom NOVÝ život.
Niekedy nás to stojí odvahu, kým mu ho doprajeme, niekedy si to žiada pokoru a dôveru prijať, že súd je vždy v Božích rukách. A tak je to dobré.
Máme pred sebou, za sebou i nad sebou Boha, ktorý dal za nás život, aby sme k Nemu mohli kedykoľvek prísť. Nepohŕdajme Jeho obeťou. Netrestajme jedni druhých, ani sami seba.
Ježišova obeť Bohu stačila. Našou úlohou je len to, aby sme ju vedeli prijať, aby sme z nej vedeli žiť. Smeruje k našej záchrane, nášmu vykúpeniu. Nie po smrti. Už teraz. Dnes.
Amen.
Pane Ježiši Kriste,
k Tebe prichádzame so všetkou neistotou, s nedôverou, so strachom, ktorý v sebe nesieme.
Táto neistota nás núti dokazovať sa, robiť rozhodnutia, veci, ktoré iných zraňujú, poškodzujú.
Prosíme, odpusť nám, ak sme zaslepení a samoľúbi, ak nás premáha vidina moci a vplyvu natoľko, že strácame cit pre potreby ľudí okolo – a aj pocit zodpovednosti pred Tebou.
Prosíme, osloboď nás k novej dôvere – k pokoju a spokojnosti, lebo len tak môžeme napĺňať Tvoje predstavy o tom, ako by náš svet mal vyzerať.
Prosíme o múdrosť s odvahu opustiť predstavu, že sme dosť spravodliví, zbožní a féroví. Prosíme, nedopusť, aby nás pýcha a samoľúbosť viedla k moralizovaniu a urážkam. Prosíme, nauč nás napomínať sa navzájom s láskou a taktom. Amen
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
