14. nedeľa po Sv. Trojici, Matúš 12, 33 – 37
Alebo vypestujte dobrý strom, i jeho ovocie bude dobré; alebo vypestujte planý strom, i jeho ovocie bude plané; lebo strom poznať po ovocí. Vreteničie plemeno, ako môžete hovoriť dobré, keď sami ste zlí? Lebo z plnosti srdca hovoria ústa. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu a zlý vynáša zlé zo zlého pokladu. Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň. Lebo pre svoje slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený. (Matúš 12, 33 – 37)
Je pozoruhodné, akú veľkú dôležitosť pripisoval Pán Ježiš obsahu myslenia a cítenia jednotlivých ľudí. Vidno to napríklad v blahoslavenstve: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia.“ Vyplýva to ďalej z jeho slov, že nie to poškvrňuje človeka, čo ako jedlo vchádza do neho, ale to, čo ako zlé zámery a úmysly vychádza z jeho srdca. Názorne to ukazuje aj práve prečítaný kázňový text z Evanjelia podľa Matúša, kde je vnútorná podstata človeka prirovnaná ku kvalite stromu a vonkajšie činy, slová a ostatné prejavy sú prirovnané k ovociu príslušného stromu. Slová: „Z plnosti srdca hovoria ústa“ by sa dali presnejšie preložiť takto: Z toho, čím je srdce naplnené, z náplne srdca, hovoria ústa.“
Prečo tak veľmi prízvukoval dôležitosť srdca, teda myšlienok, myšlienkových a etických hodnôt a toho, na čo sa človek najviac citovo viaže? Jednak preto, že táto vnútorná výbava je najbližšie k podstate človeka, a na podstate človeka, jeho bytosti, osobnosti, Ježišovi najviac záležalo a záleží. Svoje poslanie videl v tom, aby dopomohol ľuďom k obnove toho podstatného v nich, toho, čo má večnú platnosť. Mnohé vonkajšie, viditeľné znaky života človeka sa menia podľa okolností, podľa meniacej sa situácie, a okrem toho sú pominuteľné, ale rozhodujúce je to, čo zostáva natrvalo, čo tvorí trvalú identitu človeka. Preto venoval takú pozornosť vnútornému obsahu srdca.
Druhý dôvod Ježišovho dôrazu na obsah, náplň srdca nám treba vidieť v tom, že z toho, čím je naplnené vnútro človeka, vyrastá jeho vonkajšie správanie, jeho vzťah k druhým ľuďom, k veciam, udalostiam. Len tam, kde je srdce naplnené dobrými, pozitívnymi, tvorivými myšlienkovými hodnotami, len tam možno čakať aj navonok dobré, tvorivé, život napomáhajúce správanie. Mnohí ľudia sa síce vedia aj pretvarovať, a ak to pokladajú za účelné a pre nich výhodné, vedia sa navonok správať pekne a dobre, hoci to nie je v súlade s ich vnútrom. Ale takéto pokrytectvo nemôže trvať donekonečna; skôr alebo neskôr sa aj navonok prejaví, čo je v skutočnosti v človeku. Takéto pokrytectvo odhaľoval Pán Ježiš napríklad keď farizejov prirovnal k nádobám, ktoré sú zvonku pekne vyčistené a vyleštené, ale vnútri sú plné nečistoty. Ak odhliadneme od takýchto príkladov pretvárky a pokrytectva, tak potom platia Ježišove slová, že ovocie stromu zodpovedá kvalite stromu: „Dobrý strom prináša dobré ovocie, planý strom prináša zlé ovocie.“
Dôležité je, aby obsah ľudského srdca, jeho myšlienky, túžby, zámery, hodnoty boli dobré, pozitívne. Aká je skutočnosť? Na základe skúsenosti a pozorovania odpovedá sám Pán Ježiš: „Zo srdca pochádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhania.“ Dalo by sa uviesť mnoho ďalších bodov zlej, deštruktívnej náplne srdca. V ľudských srdciach sa nájdu aj dobré myšlienky, ktoré sa potom premieňajú na dobré činy. Ale u mnohých ľudí sa Pán Ježiš stretával práve s takými zlými myšlienkami, aké uvádza v citovaných slovách. A aj v srdciach ľudí, ktorých by sme mohli hodnotiť pozitívne, sa občas alebo aj častejšie nájde nejedna z týchto zlých vecí. Veď sami dobre vieme, ako musíme zápasiť proti zlým, pokušiteľským nápadom, ktoré sa objavia v našom srdci. Cieľom Ježišovho pôsobenia je, aby srdce človeka bolo dobré, naplnené čím bohatším, čistým obsahom.
Len po tú mieru, po ktorú sa skutočne zmenia ľudské srdcia k lepšiemu, možno očakávať skutočnú zmenu v správaní a vzťahoch medzi ľuďmi v malých i veľkých spoločenstvách. Politické, spoločenské zmeny, ako ukazuje skúsenosť, nemenia vzťahy ľudí podstatným a trvalým spôsobom. Justícia a polícia síce bráni tomu najhoršiemu, a v tom spočíva veľký význam týchto ustanovizní, ale až obnova srdca mnohých jednotlivcov môže viesť k skutočnej a trvalejšej obnove vzťahov medzi ľuďmi.
Aký musí byť, obrazne povedané, ten dobrý strom, z ktorého bude potom vyrastať dobré ovocie? Ako má vyzerať ľudské srdce ako zdroj nového osobného života a prameň nového správania? Odpoveď nám treba hľadať v tom, ako sa usiloval Pán Ježiš Kristus tvoriť nové srdce u ľudí, kvôli ktorým prišiel, teda aj u tých, s ktorými sa osobne stretal, ale aj u nás všetkých, lebo kvôli nám všetkým prišiel a vykonal svoje veľké dielo.
Stretal sa s hriešnymi ľuďmi, ktorí kradli, zneužívajúc svoje postavenie verejného činiteľa, ako to bolo napríklad u takzvaných publikánov, vyberačov daní. Stretal sa s nemravnými ľuďmi, mužmi i ženami. Stretal sa s pobožnými ľuďmi, ktorí si síce mysleli, že s nimi je všetko v najlepšom poriadku, ale u ktorých odhalil odporné pokrytectvo, náboženskú povrchnosť a opovrhovanie inými. Stretal sa aj s ľuďmi, u ktorých videl dobré srdce. Všetkým, najmä tým problematickým, dal najavo, že nikoho z nich, nech by boli klesli aj veľmi hlboko, definitívne neodsudzuje. Evanjelista Matúš to vyjadril pekným citátom zo Starej zmluvy: „Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí.“ Tým, ktorí boli vo svojom hriechu nešťastní a bezmocní, dával najavo: aj pre teba existuje ešte možnosť nového začiatku a novej budúcnosti. Tých, ktorí sa pre svoj hriech cítili Bohom zavrhnutí, uisťoval, že ich Boh napriek všetkému má rád a ráta s nimi a že v nebi bude veľká radosť z obnovy ich života. Tých, ktorí sa vo svojej duchovnej namyslenosti domnievali, že sú omnoho lepší ako druhí, privádzal na zem z ich domnelého piedestálu, odhaľoval im ich hriechy, aby aj oni mohli zatúžiť po obnove srdca a života.
Všetci títo, ako aj my všetci, sa museli a musíme nejako vyrovnávať s hriešnym bremenom svojej minulosti. On im, on nám priniesol veľké odpustenie – ak budeme robiť opravdivé pokánie: ak úprimne oľutujeme svoje hriechy a rozhodneme sa s pomocou Božou začať nový život. Vieme, že existujú ľudia, ktorí pochybujú o Božom odpustení. Tým, ako aj všetkým ostatným, sa prihovára symbol kríža, na ktorom jasne vidno, ako Boh nenávidí hriech a súčasne miluje hriešnika, miluje svojou zachraňujúcou láskou. Kríž nie je iba zaužívaný znak kresťanskej cirkvi, ale je to vrcholné symbolické vyjadrenie obsahu radostného posolstva, evanjelia. Pohľad na symbol kríža sa pre vnímavého človeka môže stať účinným skratkovitým, ale veľmi obsažným posolstvom o nekonečnej Božej láske. Mali by sme sa takto, s plnou účasťou a vnímaním, naučiť pozerať na symbol kríža a vyčítať z neho jeho posolstvo pre seba: Boh ťa miluje, Boh s tebou ráta, Boh ti odpúšťa. Celé toto posolstvo o zachraňujúcej, tvorivej Božej láske je dôležitý predpoklad toho, aby sa proces obnovy srdca vôbec mohol dať do pohybu.
Pán Ježiš nám celým svojím životom, svojím správaním, rozhodovaním, obsahom svojho myslenia, zanechal jedinečný vzor, ako by malo vyzerať naše správanie, rozhodovanie, a teda aj naše srdce. Z rozhovorov a rozličných odpovedí Ježišových, ktorých je v evanjeliách veľmi mnoho, sa môžeme vo veľkej miere dozvedieť, aké myšlienky sa pohybovali v Ježišovom srdci. Mať takýto vzor pred očami, sýtiť sa bohatstvom jeho čistých myšlienok, to nám veľmi pomáha, aby sme vedeli zaujať kritický postoj voči obsahu svojho vlastného srdca, a aby sme si z Ježišovho vnútorného bohatstva čím viac osvojovali pre seba. On sám nás nabáda, aby sme ho pokladali za svojho osobného učiteľa a aby sme pravidelne chodili do jeho školy. Toto sú jeho vlastné slová: „Učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše“.
Čisté srdce, po ktorom by sme mali túžiť, je srdce, ktoré je veľmi blízko k pôvodnému, bezprostrednému vzťahu k Pánu Bohu. Tento vzťah je veľmi obsažne vyjadrený prvou časťou sumy zákona, ktorá je totožná so židovským starozmluvným vyznaním, takzvaným Šemá Jisráél: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou, celou silou a celou mysľou.“ Čisté srdce v Ježišovom zmysle je srdce totálne orientované na Pána Boha. To nie je iba totálna bázeň a poslušnosť voči Pánu Bohu, ale to je predovšetkým totálna radosť z Pána Boha, radosť z toho, že On je a že máme miesto v Jeho otcovskom srdci. Táto radosť z Boha je krásne a myšlienkovo veľmi obsažne vyspievaná v jednej piesni nášho Evanjelického spevníka: „V Bohu, srdce, teš sa vždy“ – číslo 539. Oddá sa vracať sa k nej častejšie, spievať alebo čítať si ju; môže sa stať pre nás jedným krokom na ceste pestovania a kultivovania čistého srdca.
S vyznaním Šemá Jisráél spojil Pán Ježiš prikázanie, o ktorom povedal, že je podobné tomu prvému: „Milovať budeš blížneho ako seba samého.“ Z totálnej lásky k Pánu Bohu vyplýva čistá, nesebecká, nepokrytecká láska k druhým ľuďom. Lebo kto miluje Boha celou svojou bytosťou, tomu musí byť jasné, že tento Boh nie je vyhradený iba pre neho samého, ale je Bohom a Otcom aj všetkých ostatných ľudí, ktorí sú v dôsledku toho našimi bratmi a sestrami. Či je už láska k druhým vyjadrená citovanými, hádam každému známymi slovami, alebo inou známou vetou: „Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy“ – vždy ide o nový, čistý vzťah k druhým ľuďom, vzťah, aký od nás žiada Pán Boh, vzťah, ktorý je súčasne dôležitý predpoklad očistenia vzťahov v spoločnosti. Vidíme, že čistý vzťah k Bohu nie je útek z reality, ale že môže a má slúžiť na pekné, čisté formovanie reality tu na zemi. Čím viac kresťanov si dá Spasiteľovi preformovať a očistiť svoje srdce, tým väčší bude podiel, ktorým cirkev prispeje k obnove nielen cirkevnej, ale aj takzvanej sekulárnej spoločnosti.
Na jeden druh ovocia čistého srdca upozorňuje Pán Ježiš v našom texte osobitne: na používanie jazyka. Dar jazyka je taký veľký, že si to dostatočne ani nedokážeme uvedomiť. Predstavme si, že by sme hoci len jeden deň nemohli hovoriť a artikulovať svoje myšlienky ani ústne, ani písomne. Pravdepodobne nám ani fantázia nestačí, aby sme si predstavili, čo by to znamenalo. Určite by sme si uvedomili, akým veľkým je dar jazyka, o ktorom sme my veriaci ľudia presvedčení, že je to dar Boží. Dar Boží, ktorý sa dá požehnane používať, dar Boží, ktorý sa dá katastrofálne zneužívať. K čistému srdcu patria len čisté slová. Nízke, vulgárne slová svedčia o nečistom, vulgárnom srdci. Dnes sa, žiaľ, s vulgárnymi výrazmi stretáme často, neraz aj u ľudí, ktorí navonok pôsobia pekným, elegantným dojmom. Dar jazyka sa dá zneužívať veľkým množstvom ďalších spôsobov. Na druhej strane sa jazyk dá používať veľkým množstvom dobrých, pekných, tvorivých spôsobov. Dôležitým znakom čistého srdca je, že z neho budú vychádzať len takéto pekné, čisté, pravdivé, tvorivé, pomáhajúce, budujúce slová. O celej tejto veci by sa oddalo povedať samostatnú prednášku. Teraz si uvedomujeme len Ježišov dôraz: Za používanie jazyka je človek zodpovedný, a to pred Stvoriteľom, od ktorého tento dar máme. Zodpovednosť je taká veľká, že aj podľa používania jazyka sa bude na poslednom súde hodnotiť celý život človeka. Všetci by sme mali z tejto skutočnosti odvodiť praktické dôsledky.
Toto všetko, čo hovoríme o čistom srdci, je veľká Božia ponuka pre každého jedného z nás. Aj za túto ponuku sme zodpovední. Je našou úlohou robiť v tejto veci všetko, čo je v našich silách. Ale vedieť nám treba, že bez Božej stálej pomoci by sme sa ďaleko nedostali. Preto by nás mala stále sprevádzať prosba, ktorú čítame v kajúcom žalme číslo 51: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného! Od svojej tváre nezavrhni ma a svojho svätého Ducha mi neodnímaj!“
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
