V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

14. nedeľa po Sv. Trojici, Filipským 2, 14 – 15

Všetko robte bez reptania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní, Božie deti bez poškvrny uprostred zvrhlého a skazeného pokolenia. Uprostred neho žiarte ako hviezdy, ktoré osvecujú svet. (Filipským 2, 14 – 15)

My kresťania máme vidieť zmysel svojej existencie nie iba v tom, aby sme pestovali a formovali pekný život sami pre seba, ale máme aj určité poslanie pre svet. Počuli sme slová apoštola o tom, že uprostred zvrhlého a skazeného pokolenia máme žiariť ako hviezdy, ktoré osvecujú svet.
To nie je iba úloha ordinovaných farárov a neordinovaných pracovníkov cirkvi, ktorí sa zaoberajú zvesťou Božieho slova, pastorálnou a sociálnou prácou v cirkevných zboroch a cirkevných ustanovizniach, ale je to úloha každého jedného kresťana bez výnimky. Kresťanský životný štýl sa má jasne odlišovať od iných štýlov života, na ktorých nevidno vplyv viery v Pána Boha, viery v Pána Ježiša Krista. Najprv Pán Ježiš formuloval túto požiadavku známymi slovami: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ K takému jasne vyhranenému kresťanskému životu je povolaný bez výnimky každý kresťan.
My kresťania sme v skutočnosti veľmi ďaleko od opravdivého realizovania tohto poslania, tejto úlohy. V živote mnohých kresťanov je veľa prvkov starého, nekresťanského spôsobu života, až je z toho človeku veľmi smutno. Dopracovali sme sa až k takému krikľavému rozpolteniu, že vo sviatočných chvíľach dokážeme hovoriť pekné kresťanské slová, usmievať sa jeden na druhého, ale v praktickom každodennom živote neraz žijeme tak, akoby sme o kresťanstve nikdy nič neboli počuli. A pritom si neraz túto dvojkoľajnosť, túto rozpoltenosť ani neuvedomujeme.
Prečítané Božie slovo nás vedie k tomu, aby sme si na pozadí tejto smutnej rozpornej dvojkoľajnosti uvedomili, čo je našou povinnosťou v tomto svete. Keď apoštol hovorí, že máme žiariť ako hviezdy, ktoré osvecujú svet, nechce povedať, že túto svoju povinnosť máme vybaviť pár peknými kresťanskými pobožnými slovami. Naopak, celá naša existencia, bez výnimky, bez prestávky, bez dovolenky, má byť svetlom pre svet. Z toho vidno, že kresťanská existencia je omnoho ťažšia, náročnejšia záležitosť, než si myslí priemerný kresťan.
Od tohto cieľa sme veľmi ďaleko. Keď je cieľ veľmi ďaleko, môže to človeka znechutiť. Ale tým, že cieľ je ďaleko, sa nesmieme dať znechutiť, lebo neexistuje iná alternatíva skutočne kresťanského života ako tá, ktorú v prečítaných slovách opísal apoštol. Naopak, náročnosť úlohy a to, že cieľ je ešte ďaleko, by nás malo povzbudiť k veľkému úsiliu.
Apoštol zdôrazňuje niektoré postoje, ktoré sú pritom dôležité: „Všetko robte bez reptania a pochybovania.“ Všimneme si najprv pochybovanie. Pre kresťanskú existenciu je veľmi nebezpečný jeden druh pochybovania, ktorý sa dnes zmocňuje mnohých kresťanov. Ide o pochybovačné otázky tohto typu: Má to zmysel, aby som ešte bol kresťanom? Veď poznám toľkých, ktorí sa už rozišli s kresťanskou vierou a vodí sa im celkom dobre. Či celkový myšlienkový trend sveta nesmeruje k tomu, že sa náboženstvo, že sa kresťanstvo pomaly, ale nezadržateľne vytráca z ľudského vedomia, z dnešnej spoločnosti? Či to nie je fanatizmus, keď ja napriek odchodu mnohých stále ešte zostávam? Prečo sa mám usilovať o vysoký mravný a duchovný štandard, prečo mám investovať do svojej kresťanskej existencie toľko sebazapierania? Mám zostať? Mám odísť?
Kto pridlho zotrváva pri pochybnostiach tohto typu, nemôže byť tým svetlom pre svet, akým má byť podľa vôle Pána Ježiša. Lebo ak takéto pochybnosti hlodajú v našej duši príliš dlho, berú nám všetko nadšenie. Možno sme už aj my pocítili zhubný účinok takýchto pochybností.
Za určitých okolností môžu mať takéto pochybnosti kladný význam: ak sa stanú pre nás východiskom, takpovediac bičom, ktorý nás bude poháňať k tomu, aby sme premysleli omnoho dôkladnejšie ako doteraz, prečo to má zmysel a aký to má zmysel byť kresťanom a žiť ako kresťan, a to intenzívnym spôsobom. Ak sa pod tlakom tohto biča dostaneme na vyššiu úroveň kresťanského presvedčenia, kresťanskej istoty, stávajú sa aj tieto pochybnosti nástrojom v Božej ruke – v tej ruke, ktorá vie aj zlo využívať na dobro podľa slov apoštola: „Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha.“
Keď chodíme po okraji tejto priepasti pochybností, záchranou nám môže byť jedine modlitba, modlitba, aby nás Pán Boh zachytil, aby nás držal a aby použil naše pochybnosti na tento dôležitý výchovný cieľ.
Ďalej sa tu spomína reptanie: všetko máme robiť bez reptania. Klasickou ilustráciou toho, čo je reptanie, je nespokojnosť Izraelitov, ktorí putovali z Egypta do zasľúbenej zeme. Mali pred sebou krásny cieľ: život v slobode, do ktorého sa mali dostať po dlhoročnom otroctve. Cieľ bol krásny, ale cena, ktorú museli zaň platiť, sa im zdala privysoká. Museli prejsť cez obdobie ťažkého putovania púšťou, cez obdobie strádania, hladu, smädu. Vtedy reptali a hovorili, že radšej mali zostať v Egypte, síce v otroctve, ale predsa pri akej-takej zaistenej existencii. Toto reptanie bolo ťažkým hriechom, lebo to znamenalo vlastne pohrdnutie veľkým Božím darom slobody, života v slobode. To znamenalo, že dávali prednosť momentálnemu, hoci len relatívne pohodlnému životu pred ďalekým cieľom slobody.
Ľahko nám padne kritizovať ich. Ale či sa aj my často nedopúšťame toho istého hriechu? Či aj my nereptáme podobným spôsobom? Či nepovieme neraz, že tie investície, ktoré musíme vložiť do svojej kresťanskej existencie, investície, ktoré spočívajú v nesebeckom, kresťansky disciplinovanom živote, sú príliš vysoké a veľmi nepríjemné? A že ten cieľ, ktorý nám Pán Boh sľubuje, je príliš ďaleko? Či netúžime neraz spolu s Izraelitmi vrátiť sa do primitívnejšej síce, ale predsa zaistenej existencie? Takéto reptanie je aj medzi kresťanmi rozšírené, a mali by sme preskúmať, koľko ho je v našom vlastnom srdci. A pri každom objavenom reptaní si musíme vypočuť krátke, ale veľmi vážne, veľmi prísne apoštolove slová: Všetko robte bez reptania. To znamená, že sa nám treba odučiť reptať. Mali by sme sa pravidelne zoznamovať s tým veľkým cieľom, ku ktorému nás Pán Boh vedie, poznávať ho stále hlbšie, podrobnejšie, uvedomovať si vždy jasnejšie, že je to tá najvyššia hodnota, ktorá prichádza pre nás do úvahy. Keby sa takto poznaný cieľ zmocnil nášho srdca, dokázali by sme v jeho záujme, v záujme jeho dosiahnutia priniesť aj veľké obete. A to by bola dôležitá príprava aj na to, aby sme v tomto svete žiarili ako hviezdy, ktoré osvecujú svet.
Ak máme byť svetlom pre svet, musíme byť bezúhonní a úprimní. Toto druhé slovo označuje v gréckej reči okrem iného čisté, nemiešané, nefalšované víno, čisté, nemiešané, nefalšované zlato. Keď toto slovo vztiahneme na človeka, ako je to v našom texte, vzniká z toho veľmi dôležitý obraz: Kresťanská existencia má byť zložená iba z prvkov nového života, nemajú byť v nej namiešané prvky pohanského života. My sme, žiaľ, miešané bytosti. Máme v sebe aj prvky kresťanského života, máme v seba aj mnoho prvkov pohanského života. Mali by sme raz urobiť dôkladnú inventúru zložiek, z ktorých sa skladá naša bytosť, z ktorých sa skladá náš každodenný život. Mali by sme jasne spoznať, čo je v nás kresťanské a jasne spoznať, čo je v nás pohanské. Pokrytectvom a falošným prikrášľovaním by sme nič nedosiahli. Čistá pravda môže byť veľmi nepríjemná, ale jedine tá sa môže stať bodom zvratu. Bez poznania čistej, tvrdej, bolestnej pravdy o sebe by sme sa nedostali dopredu. Preto by sme dnes a v najbližších dňoch mali hlboko uvažovať o sebe. A potom do takéhoto poznania by sme mali počuť apoštolov hlas: Odstráňte zo seba všetky pohanské prvky, odstráňte zo seba všetok starý kvas. Len po tú mieru, po ktorú sa nám to podarí, môžeme byť svetlom pre svet.
Dalo by sa namietnuť: Ale veď takúto výšku nikto nedosiahne, veď v tomto svete sa hriechu v plnom rozsahu nemôžeme zbaviť. To je síce pravda, ale na druhej strane je táto námietka veľmi riskantná, lebo sa veľmi ľahko môže stať výhovorkou pre človeka, ktorý sa nechce púšťať do mravného zápasu, do ťažkej práce na sebe. I keď zápas s hriechom, zápas s tými pohanskými prvkami v našej bytosti je náš celoživotný údel, nesmieme sa tým dať znechutiť, nesmieme v dôsledku toho upadnúť do nečinnosti, naopak, našou povinnosťou je, aby sme do tohto zápasu vložili svoje najlepšie sily.
Druhé nebezpečenstvo, pred ktorým sa musíme mať na pozore, je nebezpečenstvo farizejstva. Kto dosiahne určitú výšku kresťanskej existencie, môže sa okamžite dostať do pokušenia, že sa bude veľmi povyšovať, súc si vedomý toho, že je svetlom pre svet. Keby taký kresťan do tohto pokušenia skutočne upadol, skazil by všetko pekné, čo sa na ňom nachádza. A tak okrem celoživotného boja proti hriechu, proti pohanským prvkom patrí ku kresťanskej existencii celoživotný boj proti farizejskému sebavyvyšovaniu. Sme teda stále na pochode. Kráčame po úzkej ceste. Na jej jednej strane je priepasť pochybovania, reptania, ľahostajnosti, na druhej strane je priepasť farizejského vyvyšovania sa. Dajme pozor, aby sme nespadli ani do jednej z nich.
Formulovali sme dôležité a náročné úlohy kresťanského života. Kresťanský životný štýl – to je dôležitá hodnota, ktorou máme svietiť vo svete, vo svete, v ktorom sa žije celkom iným spôsobom. Ale kto je skutočným tvorcom týchto vysoko pozitívnych hodnôt? Nie sme to my. Ak máme svietiť a žiariť, tak len v tom zmysle, že odovzdávame ďalej, čo sme sami prijali. Že najprv prijímame a až potom môžeme dávať, je naznačené slovami, že sme Božie deti. Toto označenie vyjadruje, že všetko pekné a dobré čo máme, máme od Pána Boha. Za všetky Božie hodnoty, ktoré sa realizovali v našom osobnom živote, by sme mali byť veľmi vďační. Pán Boh nám tieto hodnoty dáva síce na jednej strane pre nás, aby sme podľa nich žili, ale zároveň nám ich dáva ako zverené hodnoty, za ktoré sme zodpovední, zodpovední v tom zmysle, že ich máme odovzdávať ďalej, a to práve v tom prostredí, v ktorom sa nachádzame. Ak v súlade so slovami prečítaného textu budeme tak robiť, spoznáme sami, že v tom sa spĺňa veľká časť zmyslu nášho života.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.