11. nedeľa po Sv. Trojici, Matúš 21, 28 - 32
„Čo myslíte? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal: Syn môj, choď dnes pracovať na vinicu. Ale ten mu odpovedal: Nechce sa mi. Neskôr to však oľutoval a šiel. Prišiel teda k druhému a povedal to isté. Ten síce odpovedal: Idem, pane, ale nešiel. Kto z tých dvoch splnil otcovi vôľu? Povedali: Prvý. Ježiš im odvetil: Amen, hovorím vám, že colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo Ján k vám prišiel cestou spravodlivosti, no neuverili ste mu, ale colníci a neviestky mu uverili. Vy ste to videli, ale ani potom ste neprejavili ľútosť a neuverili ste mu.“ (Matúš 21, 28 - 32)
Milí bratia, milé sestry,
pravidelní návštevníci služieb Božích sú často apriori označovaní ako pokrytci, ktorí jedno vyznávajú a druhé robia.
Kritika vychádza obyčajne zo skúsenosti, z poznania jedného super-zbožného, ktorý síce každú nedeľu počúva o láske k Pánu Bohu a k blížnemu, no v bežnom dni zaobchádza s ľuďmi naozaj zle. Z toho ľahko vyplynie úsudok, že je lepšie nechať zbožné reči tak – dobré jednoducho konať, lásku k blížnemu žiť. To sa totiž dá aj bez kostola a Služieb Božích. Zdá sa, že dokonca aj dnešný kázňový text dáva takémuto uvažovaniu za pravdu.
Čo myslíte? To je pre Ježiša typické - táto otázka... Ak niekto chce od Neho niečo vedieť, nedostáva naservírovanú jasnú odpoveď. Má premýšľať.
Veľkňazi a starší ľudu sa ho podľa evanjelistu krátko predtým, ako vyslovil podobenstvo pýtajú, akou mocou robí to, čo robí. Kto mu dal takúto moc?
No Ježiš stavia protiotázku: Bol Jánov krst z neba alebo od ľudí? Na to si zbožní učenci netrúfajú odpovedať. A kalkulujú. Vedia, že ak povedia „z neba“, opýta sa ich Ježiš: „tak prečo ste mu neuverili?“ Ak odpovedia – „od ľudí“ budú mať proti sebe mnohých, ktorí sa dali Jánovi pokrstiť.
Ich odpoveď teda znie: „Nevieme.“ Ježiš to ale nenecháva tak: Keď toto neviete, čo mienite o tomto? Pýta sa ďalej, rozpráva príbeh o dvoch synoch. Čo myslíte? Kto z týchto dvoch synov splnil vôľu otcovu?
Odpoveď je predsa nad slnko jasnejšia. Samozrejme, že ten, ktorý ROBÍ, čo otec povie. Každý zbožný Žid pozná zásadu: Spravodliví veľa nehovoria, ale robia. Bezbožní hovoria veľa a nerobia nič.
Samozrejme, bolo by najlepšie, keby syn povedal ÁNO a potom by v súlade s tým aj konal. Ale tento typ syna v Ježišovom podobenstve neexistuje.
Je tu len ten, ktorý hovorí NIE, ale potom to zváži, rozhodne sa inak a predsa urobí, o čo ho poprosili / a ešte iný, ktorý povie ÁNO, tiež si to rozmyslí, rozhodne sa inak a neurobí NIČ.
Zaujímavé, že tu tiež nie je syn, ktorý by otcovi povedal nie a nič by ani neurobil. To, čo je dnes celkom bežná prax, bolo zrejme predtým nemysliteľné, no možno lepšie
ako keď syn hrá najprv poslušného a potom
neurobí nič.
Odpoveď na Ježišovu otázku je teda jasná. Je v súlade s tým, čo Ježiš hovorí v kázni na hore: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, čo plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach.“ Mt 7.21 Konečne sa teda Ježiš zhodne so židovskými učencami.
O to prekvapujúcejšie je nasledujúce rozuzlenie, vysvetlenie podobenstva. Ježiš hovorí: „Colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“
Ako môže povedať niečo také!
Ako môže Ježiš tým, čo robia zle, sľúbiť Božie kráľovstvo a dokonca im dať prednosť pred zbožnými, ktorí Božiu vôľu dosvedčujú a robia?
Ľudia, ktorí s Ježišom diskutujú, sa necítia byť ani jedným zo spomínaných synov. Oni nie sú tí, ktorí hovoria nie, potom to oľutujú a vedia, že sa musia rozhodnúť inak. A snáď si Ježiš nemyslí, že by boli pokrytcami, ktorí Áno hovoria, ale celkom inak konajú... Im sú Božie prikázania, ustanovenia predsa jasné!
Oni neklesli ako colníci, ktorí na príkaz Rimanov vykorisťujú vlastný národ, ani ako neviestky, ktoré núkajú sex za peniaze - bez lásky.
Kam teda Ježiš mieri? Čo tým chce povedať?
Ale pýta sa Ježiš: Čo myslíte?
Čo si o tom myslíme my, bratia a sestry?
Že to zase raz Ježiš zbožným pokrytcom ukázal? Že znova uprednostňuje tých, ktorými sa nikto nezaoberá, aby zbožným dokázal, že ničomu nerozumejú? Myslíme si to?
Ježiš však ľudí nezatrieďuje do kategórií. Neschvaľuje spôsob života colníkov ani neviestok – a neodsudzuje paušálne ani zbožnosť. Ak by to tak bolo, mali by pravdu všetci kritici, keby zjednodušenene označili všetkých, ktorí chodia do kostola, ako pokrytcov, ktorí vyznávajú jedno a zákonite potom vo všednom dni robia iné?
Nemali by sme potom celý svet rozdeliť na tých, ktorí hovoria Bohu hovoria áno a nič potom nenasleduje – a tých, ktorí hovoria NIE ale sú aktivisti? Malo by sa stať to rebelské NIE, po ktorom predsa len niečo pozitívne nasleduje, sympatickým príkladom, ktorý je hodný nasledovania?
Je táto klasifikácia, takéto rozdelenie ľudí naozaj v zmysle Ježišovom?
Ide Mu o konanie dobrého, aj o to, aby dal najavo, že zbožné reči nestačia ani Bohu, ani človeku.
Ježiš však nefixuje nikoho do identity, ktorá je nemenná – teda: ak si niekoho okradol, oklamal, podviedol, to znamená, že stále okrádaš, klameš a podvádzaš a iný už nebudeš. Ak si teraz skromný, čestný, úprimný a zbožný, dosiahol si pred Bohom, čo chce – a musíš sa už starať len o to, aby si ťa každý všimol.
To nie je Ježišov štýl. On človeka naozaj pozná. Nerobí si obraz podľa toho, ako kto zapôsobí.
Celým svojím životom, každým príbehom dáva najavo, že každý človek má šancu. Zmena je možná.
A tu niekde je cesta k porozumeniu – my nemáme na to, aby sme ľudí triedili do kategórií. Nevieme jednoznačne povedať, kto a kde sú tí dobrí a tí zlí.
Dodnes sú podľa Ježišových slov medzi nami ľudia, ktorí vedia, že chcú a musia zmeniť svoj život, že ich myslenie a konanie potrebuje nový smer, iný zmysel.
Samozrejme, že sú aj iní – ktorí majú sami o sebe obraz zbožných, poslušných. Najradšej by chceli, aby ostalo všetko tak ako je, aby mohli riešiť životy iných a ten svoj nechať taký aký je.
A aj medzi kritikmi sú typy, ktoré potrebujú poukazovať na zbožných pokrytcov len preto,
aby mohli ospravedlniť svoj vlastný život, svoje konanie. Toto myslenie je však obmedzené, aj keď sa s ním dá na prvý pohľad stotožniť.
Ježišovi ide o viac ako kritiku.
Chce povedať, že nikto nemusí ostať taký, aký je. Volá k pokániu, premene myslenia, otvorenosti. Pozýva k slobode a uvoľneniu obmedzeného pohľadu na svet – aj na seba.
Každý si nesieme svoju vinu – svoje životné lži a úspešne či menej úspešne ich retušujeme.
To však nie je cesta. Len Ježiš môže náš život upriamiť na správny smer, správne nás motivovať a zmieriť s Pánom Bohom, so sebou aj s druhými. Väzby na sklamania, zranenia, krivdy a ukrátenia v nás produkujú hnev alebo prázdnotu.
Každý má možnosť zmeniť sa. Aj tí, ktorí vyzerajú na to, že tú zmenu / vôbec nepotrebujú. Ježiš nám predstavuje Pána Boha ako Toho, ktorý voči nám stále hovorí ÁNO. Od nášho krstu. My sme tí, ktorí odmietajú, vzdorujú, predbiehajú sa a zápasia.
No Pán Boh nepozná beznádejné prípady. Verí tomu, že sa ľudia môžu zmeniť. Robí všetko preto, aby sme na to prišli – každý sám.
Odpoveď na Ježišovu otázku nie je celkom jednoduchá. Neviem, či by sme sami seba vedeli definovať, ktorým synom vlastne sme. Sme veľmi pravdepodobne oboje – niekedy tak, niekedy inak.
V situáciách, kedy hovoríme Nie, ešte nemusíme zúfať, a v tých, ktorých hovoríme áno, by sme ešte nemali byť pyšní.
Z toho, že Božie slovo chodíme počúvať, že ho poznáme, by však malo do našich vzťahov čosi plynúť. My by sme mali byť tí, ktorí dávajú ľuďom okolo seba najavo: „Nemusíš byť tým, kým si dnes natrvalo. Nemusíš mať stále pravdu. Nemusíš zlyhávať. Nemusíš byť zbabelý. Môžeš žiť, rozmýšľať, tvoriť inak. AKO, to Ti nik nenadiktuje. Ale prídeš na to sám. Boh Ťa hľadá, ide Ti v ústrety tak, aby ste sa neminuli. Ak budeš chcieť, stretneš Ho.“
A Boh v Ježišovi je stále nablízku, aby nám pripomínal, že sa nám ÁNO Jemu, sebe, ľuďom i svetu bude dariť nielen hovoriť, ale s Jeho pomocou aj žiť. Amen.
Všemohúci Bože,
ďakujeme Ti, že si nám stále blízko, že sa neviažeš na miesta, časy ani formy, ale si v duchu všadeprítomný a smieme k Tebe volať. Ďakujeme Ti, že nás chceš premieňať, že v nás chceš tvoriť pohyb, podnecovať nové myslenie a túžbu konať pre úžitok a požehnanie seba a ľudí. Vidíš, že to vôbec nie je ľahké, spoliehame sa len sami na seba, lebo vidíme, že to platí.
Odpusť, Pane, že Ťa prepočúvame, že unikáme aj sami sebe. Odpusť, že si niekedy namýšľame, že sme lepší, že náš život má kvality od Teba – no tie žiaľ len vyznávame – ale nedokážeme ich preniesť do praxe, do života.
Prosíme, daruj nám svojho Ducha, nadchni nás, aby sme nestvrdli pod bremenom starých zvyklostí.
Pomôž nám, aby sme sebe aj iným ľuďom okolo nás vedeli dať šancu objaviť nový, tvorivý spôsob myslenia a konania. Amen
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
