12. nedeľa po Sv. Trojici, Lukáš 15, 25 – 32
Milí bratia, milé sestry,
prečítaný príbeh je druhou časťou dobre známeho podobenstva o stratenom synovi.
Je nám tak dobre známy, že si ho už ani nečítame, nepremýšľame ho na základe nových súvislostí. Všetko nám je jasné.
Syna, ktorý z otcovho domu vzal čo sa dalo a pomíňal v cudzine, toho, ktorý sa v špine pri sviniach a primitívnych životných podmienkach pod úroveň spamätal a vrátil, toho otec s nadšením víta, dáva mu nové šaty, prijíma do svojho domu a stavia pred nové šance.
Príbeh tohto syna zaujíma kazateľov a poslucháčov. Je dramatický. Vzrušujúci. Dojímavý. Má dobrý koniec. Máme radi príbehy s dobrým koncom.
Príbeh strateného syna si zasluhuje našu pozornosť právom. Je úžasné, ak človek v hĺbke,
kam padol, ešte vládze pozdvihnúť oči, vie si spomenúť, kam sa môže vrátiť a odváži sa to urobiť.
Ale starší syn ostáva v tieni. Jeho život nie je vzrušujúci. Skôr fádny. Všetky dni sú rovnaké. A aj pri počúvaní celého podobenstva nám už pri jeho príbehu dochádza dych i pozornosť. Možno sme ho odsúdili ako človeka, ktorý si nevie dať rady so svojou žiarlivosťou a viac sme sa nad ním nezamýšľali. Nepátrali sme po tom, prečo sa takto prejavuje, nehľadali sme sa v ňom.
Dnes ho urobíme hlavnou postavou. Pán Ježiš ho totiž nepoužil len ako kulisu. Aj on totiž prežíva s otcom jednu dôležitú kapitolu. Aj on je postavený pred rozhodnutie.
Aj starší syn je hoden otcovej individuálnej starostlivosti. Aj našej – ešte o to viac, že reprezentuje ľudí, ktorí neutekajú za radovánkami sveta. Ostávajú v otcovom dome. Neodvrávajú. Slúžia. Pracujú. Obetujú sa.
Tento syn má problém. Žiadajú od neho, aby sa zúčastnil radosti z návratu skrachovaného brata. Nechce tam ísť. Je to slabý dôvod radovať sa, pretože sa tešia všetci.
On by sa musel pretvarovať. Nemá dôvod tešiť sa. To, koľko rozruchu sa okolo návratu deje, sa mu zdá prehnané. Neférové.
Tamten sa vyžil, pomíňal všetky otcove peniaze, prišiel ako žobrák a na jeho celú úbohú minulosť sa zabudlo. No to je vrchol.
Z tohto sa má radovať? S tým drzým sebcom sa nebude ani baviť. Nechce s ním mať nič spoločné.
Zatiaľ čo si ten užíval, on videl okolo seba stále tie isté tváre. Unavené, ustarané.
Všetko tu treba zabezpečovať. Veď treba žiť. Majetok treba zveľaďovať, hospodáriť. Treba premýšľať, riskovať, nad všeličím bdieť. To všetko treba... ale kto to bude robiť?
Milí bratia, milé sestry,
Je mi tohoto syna ľúto. JE smutný. Frustrovaný. ZA prácu, ktorý koná iste v plnom nasadení a vytrvalo, nenachádza adekvátne ocenenie. Nik mu nedopraje uznanie. Prečo?
Ocitli ste sa už na takomto mieste?
Kto z nás by nebol sklamaný, zahorknutý?
Nechce sa nám podieľať na radosti, ktorá sa nám zdá byť postavená na absurdných základoch, v prevrátených súvislostiach. Starší syn žiarli, lebo nerozumie. Potrebuje vysvetlenie.
Ale žiada si ho, stojí oň, bratia a sestry a to je dôležité rovnako ako rozhodnutie mladšieho syna, že sa vráti. Starší syn si nechá vysvetliť. Nezuteká. Netresne dverami aj on. Nesťažuje sa spolusluhom a neostane pri ňom. JE ma otcove argumenty zvedavý.
Ak ste sa ocitli na mieste nedoceneného, čo ste chceli počuť? Stačilo vám vyplakávanie, sťažnosti? Asi nie.
Čo v takýchto chvíľach túžime počuť?
Možno celkom jednoduché, malé veci. Túžime, aby nám niekto povedal: Vidím tvoju námahu. Viem, máš toho naozaj veľa. Robíš užitočnú prácu. Prináša požehnanie mnohým ľuďom. Ale dopraj si odpočinok. Mysli trochu na seba. Neopotrebuj sa. Oddýchni si. Urob si radosť. Dopraj si radosť. Urob ju niekomu inému. S inými nemusíš len pracovať. Môžeš sa s nimi aj tešiť!
Máme bratia a sestry úžasného Boha. Jedna desatina Jeho prikázaní sa venuje odporúčaniu, aby sme si oddýchli. Prepracovaný človek je nervózny a agresívny. Prepracovaný človek nemá chuť vôbec na nič. To, čo nadobudol, si nevie užiť, vychutnať. A často nemá s kým. Pri pracovnom zaťažení nevníma okolo seba ľudí – ani tých, ktorí mu môžu pomôcť, ani tých, ktorým môže pomôcť on.
To, že sa starší syn správa tak, ako to čítame, je pre nás normálne. Ľudské.
Tá Otcova reakcia je pre nás nenormálna. Nepatrí do tohto sveta. Preto potrebujeme
toľko vysvetlení. Preto potrebujeme zažiť jeho milosť, potrebujeme, aby sa nám venoval. Potrebujeme osobne zažiť priazeň. Až potom sme schopní tešiť sa.
Dnešná nedeľa je o chlebe života. JE o tom, že ani nevieme, čím sa môžeme nasýtiť, ako si to nadobudnúť, aby sme boli v živote naozaj šťastní. Ani nevieme, po čom máme túžiť. Skúmame, kto nám to povie.
Je skvelé, ak si nás Otec nájde.
Starší syn nemá chuť ísť hľadať otca. Ale Otec príde za ním. Aj na tomto synovi mu záleží. Aj jeho miluje. Musí mu pripomenúť, že všetko v dome je jeho. Musí mu povedať, že si kľudne môže zavolať priateľov a veseliť sa s nimi. Nemusí si odriekať. Otcov dom nie je pracovný tábor. Je to chránené bývanie. Je to priestor, v ktorom človek nájde uplatnenie, miesto, prijatie i radosť z práce, šťastie z prijatia, pokoj.
Celé Božie slovo nás vedie k tomu, aby sme otcov dom spoznávali, aby sme sa v ňom vedeli orientovať. Božie slovo nás učí, aby sme vedeli, kam sa vždy môžeme vrátiť. Učí nás, pred kým si máme vyliať srdce, kto znesie aj naše výčitky, strach, že obídeme nakrátko.
Nik z nás nemusí na toto všetko hľadať odpovede sám. Pán Boh nás povoláva do spoločenstva. V prvej cirkvi boli hody lásky a zdieľanie veľmi dôležitým momentom, ktorý upútaval pozornosť. Mnohí sa k spoločenstvu pridávali. PÁN pridával tých, ktorí boli zachránení.
Príbeh staršieho brata z podobenstva je príbeh s otvoreným koncom. My by sme happy end prijali skôr. Tento príbeh necháva koniec otvorený. Vieme, však, že starší syn sa dozvedel, že ho otec chce mať v dome radosti rovnako ako toho, ktorý sa vrátil. Ale rozhodnúť sa musí sám. Možno nebude stačiť jedno rozhodnutie. Možno si dôvody, prečo pri otcovi ostáva, bude musieť uvedomovať a prehodnocovať častejšie. Možno bude ešte s takýmito situáciami konfrontovaný, možno raz vojde do domu radosti a uvidí, že tu sa pretvarovať nemusí, že radosť z návratu strateného je nádherná a jedinečná, nesmie sa zmeškať. Možno sa po zvítaní s bratom dozvie, koľkého nešťastia, zúfalstva ostal v otcovom dome uchránený. Možno.
Je to príbeh, ktorý Ty, brat, sestra, musíš dožiť. Tvoj príbeh je otvorený do tvojej smrti. Boh ťa čaká. Neomrzelo ho dávať Ti šance.
A vedz: vyjde za Tebou kam treba. Bude pracovať na tom, aby si bol šťastný, aby si mal pocit, že v otcovom dome nehrdlačíš na cudzom, ale na svojom. Ide o tvoje šťastie. Dnes stratení synovia nekončia pri sviniach. Končia pri alkohole, drogách, sexe bez lásky, psychickom vydieraní. Končia s ranami odcudzení a zúfalstve. Ale ty môžeš byť pri otcovi. Tu dostávaš usmernenia preto, aby si nemusel končiť doráňaný, ponížený ako tí, ktorých vidíš len prichádzať. Ver, nechcel by si hĺbku spodinu zažiť. Buď rád, že ti o nej len porozprávajú.
A sú veci, ktoré si nemôžeš odpracovať. V otcovom dome sa nemusíš dokazovať, blysnúť, aby ťa akceptovali. Tu obstojíš taký, aký si.
Sú veci, ktoré musíš len vedieť prijať – aj ty - tak isto ako tvoj brat.
Potrebuješ zažiť milosť, aby si vedel, kde, ako a koľko máš pracovať. Nikde inde ti ju nedoprajú. Milosť, lásku bez podmienok ti dopraje len tvoj otec. Poď si ju vziať. Položí tvoj život na celkom novú úroveň. Naučí ťa v nej žiť a naučí ťa túto novú úroveň tvoriť pre iných ľudí. Najprv pre tvojich najbližších.
JE dôležité, že pri otcovi ostávaš. Nikto ťa nemôže nahradiť. Tu získavaš energetické zdroje preto, aby si vládal žiť podľa otcových zásad. Ľudia okolo ti nebudú rozumieť.
Ale ty sa s Otcovou podporou môžeš podieľať na rozdávaní milosti. Tým, ktorí si ju vôbec nezaslúžia. Tým, ktorí ti ublížili, spôsobili
bolesť. Tým, ktorí si fandia, že majú nad tebou prevahu.
Dovoľ, aby ťa tvoj Boh mohol obdarovávať.
Až vtedy budeš mať čo dávať ďalej. Nezmeškaj ani jednu príležitosť tešiť sa. V Otcovej blízkosti je táto radosť bezpečná. A je žiadúca.
Všetci unavení, ubolení ju túžia vidieť. Budú ju najprv pozorovať, ale príde čas, kedy sa jej budú chcieť naživo zúčastniť.
A Ty na tom smieš pracovať. To nie je únavné. JE to vzrušujúce. Dramatické. Tvoj príbeh má otvorený koniec. Pri otcovi získaš fantáziu, ako ho dotiahnuť k dobrému, šťastnému koncu. Rozhodni sa a choď. Všetko Mu povedz. Možno tvoje rozhodnutie pozná, ale túži, aby si mu ho povedal celkom sám.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
