V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

13. nedeľa po Sv. Trojici, Rím 13, 10 a 1.Kor 13, 7

„Láska blížnemu zle nerobí. // Láska všetkému verí, všetkého sa nádeje a všetko pretrpí.“ (Rím 13, 10 a 1.Kor 13, 7)

Bratia a sestry,
to, čo ľudí najviac odrádza od dôvery v Pána Boha, nie je nedostatok pokory. Nie je to ani neschopnosť uvedomiť si vlastné hranice, či prílišné sebavedomie. Je to nedostatok lásky, ktorú cítia v prostredí, kde chodia ľudia hľadať, vzývať Boha.
Ak sa hľadajúci človek odhodlá a príde tam, kde sa o duchovných veciach hovorí, často sa, žiaľ, sklame. Očakáva prijatie, dobré slovo, no často sa stretne len s dištancujúcimi sa pohľadmi, odmeranými výrazmi tváre. Počuje, že sa hovorí o láske a službe, no nachádza len jednotlivcov, ponorených do samých seba – bez skutočného záujmu o okolie. Očakáva radosť, veľkorysosť, no nachádza moralizovanie a predsudky.
Je normálne, že sa nad tým pozastavuje, premýšľa, prečo je to tak. Je možné, že naozaj priveľa očakáva. Ale možné a pravdepodobné je aj to, že sú naše spoločenstvá uzavreté a ľudia v nich ukrytí v anonymite, v ktorej je potom možné, že jedno vyznávajú a druhí robia.
Ak je naše stretávanie len o tom, aby sme jeden vedľa druhého prijali to, čo potrebujeme sami – ak máme pocit, že tu v kostole máme prijať potvrdenie, ubezpečenie, že sme milovaní, aby sme potom vo všednom dni mali silu uskutočňovať svoje plány a predstavy, ak sa stretávame kvôli tomu, neporozumeli sme základným myšlienkam Božieho slova.
Ak na záujem o to, ako sa majú ľudia okolo nás, už nemáme čas ani chuť, je naše vzývanie Pána Boha prázdne. Nič z neho neplynie.
Láska, ktorú prejavuje Pán Boh nám, sa vždy spája s dôverou. Dostávame ju preto, aby sme sa Ho napodobňovali, aby sme si vedeli dôverovať, aby sme jej druhému vedeli dobré dožičiť.
Naše pekné vyznania a predsavzatia často troskotajú na nedôvere a neprajnosti.
Čakáme, že to dobré do našich vzťahov, do našich spoločenstiev príde zhora, od Boha.
No náš Boh sa stal človekom. Rozhodol sa podniknúť cestu do nášho sveta. Urobil to
preto, aby zdvihol aj náš pohľad od zatrpknutého odsudzovania, uboleného neprajníctva K LÁSKE. Takej, ktorá všetkému verí, všetkého sa nádeje a všetko pretrpí.
1. Prvým z toho, čo iným odopierame, je potreba uznania, pochvaly ako motivácie.
Na mnohých miestach sa ľudia o veľmi dobré snažia, no nemá ich kto podporiť.
Ak sa rozhodneme robiť niečo, čo naozaj stojí za to, žiada si to nielen veľa nasadenia, ale aj trpezlivosti. Stáva sa, že zapochybujeme, či má to, o čo sa snažíme, vôbec zmysel, / či sa netrápime márne.
A všetci máme skúsenosť s tým, že skôr sa nájdu ľudia, ktorí znepokoja, a spochybnia dobrý zámer – ako by ho podporili.
„Aké vzácne je pravé slovo v pravý čas“ – hovorí Šalamún v knihe prísloví. Áno, aj to je služba lásky, ak sa pokúsim rozhliadnuť okolo seba, aby som dal najavo záujem o to, komu o čo ide, aby som spoznal, čo kto tvorí, o čo zápasí.
Od takéhoto záujmu nás odrádzajú obavy, že nesplníme očakávania ľudí, že nemáme na to, aby sme im pomohli. JE však dosť možné, že by im stačilo slovo obyčajného uznania, prejavu porozumenia.
Sú ľudia, ktorí sa roky starajú o rodinu, o domácnosť, o imobilných najbližších, roky napriek svojim skromným príjmom podporujú ešte biednejších ako sú oni sami. Sú ľudia, ktorí sa dávajú bez toho, aby čakali na uznanie. Ak ho však dostanú, znásobí sa ich sila a chuť robiť, priniesť, obetovať ešte viac.
Láska blížnemu zle nerobí. Neodopierajme si jej prejavy. Nikomu z nás nezaškodí, ak nájde vo svojej blízkosti jedného človeka, o ktorého
prejaví viac záujmu, koho podporí.
To nás to učí podobenstvo o Samaritánovi, tak nás k tomu vedie Ježiš sám každým svojím gestom a slovom.
„Choď a rob podobne“, to nám Ježiš kladie na srdce – keď sú na našej ceste ľudia, ku ktorým sa máme skloniť.
Nie sú tam davy. JE tam možno len jeden človek, ktorého nám, ktorého mne – alebo Tebe, brat, sestra, kladie Pán Boh na srdce. Ten človek nekričí, neupútava pozornosť. Iba čaká.
2. To ďalšie, čo si nie sme ochotní dopriať, je potreba skúmať. Nie každý človek dokáže dôverovať bez toho, aby mal s človekom, situáciou osobnú skúsenosť.
Pán Ježiš zvedavého, preverujúceho, pýtajúceho sa Tomáša / z kruhu učeníkov nevykázal. Neumlčal jeho otázky, jeho pochybnosti. Venoval sa Mu.
Sú ľudia, ktorí potrebujú objavovať, rásť, skúmať inak ako my. Dovoľme im to.

Neodpíšme ľudí ako neveriacich len preto, že si hodnovernosť Božieho slova, hodnovernosť nášho spoločenstva chcú najprv overiť.
Vo svete, ktorý sa rýchlo mení a núka toľko všelijakých vecí – sa nemôžeme čudovať, ak chce mať človek priestor na to, aby skúmal, skúšal to, o čo sa naozaj môže oprieť. Doprajme mu čas. Doprajme mu možnosť pýtať sa.
Dieťa uráža, ak mu na otázku odpoviete, že odpovedi aj tak ešte nemôže rozumieť. Ono chce, aby ste si dali námahu a prijateľnou
formou mu vysvetlili, čomu ešte naozaj samo porozumieť nemôže. Skôr príjme Vašu nevedomosť, rozpačitosť ako keď mu ukážete, na čo všetko ešte jednoducho nemá.
Pán Boh by nám vždy pri hraniciach nášho poznania mohol povedať: Poslúchaj, lebo tomu aj tak nikdy nemôžeš rozumieť. Z takéhoto Boha by sme mohli mať len strach. Takémuto Bohu by
sme nemohli dôverovať, nemohli by sme Ho milovať, nemohli by sme sa na Neho spoľahnúť.
Apoštol Pavel nám však odporúča: Všetko skúmajte, dobrého sa držte. On má s horlivým pátraním po pravde skúsenosti. Má skúsenosť s tým, že dôvera v moc, ktorá ma vedie, ktorá ma presahuje, je základ stability, ktorú síce neviem nikdy dosť dobre vysvetliť, ale viem, že z nej sa dá žiť.
Ak sa k tomu odhodlám, spôsobím, že sa ľudia o moje princípy, o moju vieru budú zaujímať aj sami.
Dôverujme Bohu. Všetko má pod kontrolou. Nič sa Mu nevymkne z rúk. Pozná čas, v ktorom sa prejaví.
Jeho LÁSKA sa všetkého nádeje. Láska inému dovolí hľadať. Láska rodiča ide za dieťaťom aj tam, kde je dieťa zanovité, svojrázne. Láska rodiča mu aj vtedy dáva pocítiť, že mu verí. To je nádej lásky, ktorá nestojí na pocitoch. Je to láska, ktorá stojí na Božích pilieroch obete, oddanosti a milosti. Takáto láska sa nádeje
nikdy nevzdá. Dáva možnosť voľby, dáva slobodu rozhodnutia.
Kráľ Šalamún zapísal do Prísloví múdrosť odpozorovanú zo života: Cennejšia je múdrosť ako korále, nevyrovnajú sa jej nijaké vzácnosti. Ja, múdrosť, bývam pri opatrnosti, nachádzam rozvážne poznanie. U mňa je rada i rozvaha, ja som rozumnosť, ja mám silu.
Tretie, čo si navzájom upierame, je nutnosť mýliť sa. Každý, kto ničo robí, robí aj chyby. Nemá zmysel popierať vlastné zlyhania a vysvetľovať, odôvodňovať ich dobrými úmyslami. Nemá zmysel zakrývať vinu, aj tak vždy vyjde najavo. Pán Boh má však riešenie naozaj na všetko. Aj na to, čo sme precenili, podcenili, čím sme Jemu aj sebe navzájom ublížili.
No Jeho láska všetko pretrpí.
Pán Boh vie, čo od nás môže čakať. Dávno mohol rezignovať a povedať si, že z nás nikdy nič nebude.
Neurobil to, čo si my bežne robíme navzájom a síce - ak sa sklameme, nedáme si ďalšiu šancu.
Problém, naše odcudzenie nie je v tom, že sa mýlime, ale že si nechceme dopriať šancu vstať. Nechceme si odpustiť.
Ježiš povedal niekoľko podobenstiev ako podnetov, aby sme uvažovali, aby sme neizolovali poznanie Boha a poznanie človeka! Hovoril o nemilosrdnom sluhovi. Hovoril o nespravodlivom sudcovi. V modlitbe Pánovej vyjadruje vzťah viny, ktorú tvoríme a viny, ktorú znášame.
Ešte stále sme dosť nepochopili. Ešte vždy tlačíme jedni druhých k výčitkám, trváme na treste. Ešte vždy nerozumieme, že Ježiš zomrel za všetku vinu sveta. Moju, Tvoju, našu. Jeho Láska je tá, ktorá všetko pretrpí.
Ak si Krista vieme predstaviť na kríži, ak uznáme, že tam niesol Boží trest za nás, musíme
chcieť stíchnuť vo všetkých svojich výčitkách ľuďom.
Láska, ktorá odpúšťa a nechá si odpustiť, stále žije – vždy, keď sa jej odvážime dať podobu. Stále nachádza dôvod na chválu
a vďačnosť. Pred biedou sveta si nezakrýva oči. Spolu s Bohom i človekom hľadá cesty, ako ju zmierniť.
Nezabúdajme na ňu – lebo je našou úlohou, naším poslaním – na to sme boli stvorení, aby sme lásku od Boha i ľudí vedeli prijať a aby sme ju plnú a bezpodmienečnú vedeli čo najzrozumiteľnejšie dopriať jeden druhému.

Amen.


Pane Ježiši Kriste,
Ty si svetlom sveta, Ty si naším Záchrancom. Očakávame na Tvoje vedenie vo chvíľach sklamania, nepokoja, strachu a hnevu.
Prosíme, aby sme svoj nepokoj neprenášali na ľudí, s ktorými sa stretávame. Prosíme o silu, aby sme sa nenechali stiahnuť k pesimizmu ľuďmi, ktorí nie sú ochotní alebo nevedia dúfať v nové začiatky.
Odpusť nám našu neveru – v Teba i v milosť, ktorú nám dávaš najavo cez ľudí.
Prosíme, aby sme sa zmierili, uspokojili s tým, že sme ľudia, ktorí majú svoje silné, ale aj slabé stránky, nádeje, ale aj obavy.
Prosíme, aby v nás naše slabosti neprodukovali trpkosť a obvinenia.
Odpusť nám, prosíme, že sme takí netrpezliví, že nevieme očakávať na ovocie, ktoré vyrastie z Tvojej milosti v nás i v iných. Prosíme, aby sme mali pokoru a odvahu dopriať si navzájom viac dobrej vôle, viac dôvery.
Prosíme, daruj nám schopnosť tešiť sa z toho, že jeden druhého potrebujeme.

Amen

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.