V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. adventná nedeľa, Zachariáš 9, 9 - 10

Preveľmi jasaj, dcéra Sion, zvučne plesaj, dcéra Jeruzalem! Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe spravodlivý a plný spásy, pokorný, sediac na oslovi, na osliatku, na mláďati oslice. Vyničím vozy z Efrajima a kone z Jeruzalema; zničené budú vojnové luky, a bude zvestovať národom pokoj; jeho panovanie bude siahať od mora k moru, od Eufratu až po koniec zeme. (Zachariáš 9, 9 - 10)

Tieto slova prorockej knihy Zachariáš boli pravdepodobne povedané a zapísané v 3. storočí pred narodením Pána Ježiša. Celý svet bol vtedy pod dojmom nevídaného vojnového ťaženia Alexandra Macedónskeho známeho pod menom Alexander Veľký. Tento vojvodca dobyl v druhej polovici 4. storočia obrovské územie, ktoré siahalo od Grécka a od východného pobrežia Stredozemného mora až po Indiu. To je ohromný kus sveta. Ale tento impozantný vojnový čin si vyžiadal nesmierne mnoho ľudských obetí a krvi, aj vojakov, aj civilného obyvateľstva. Pri spomínaní ľudských obetí by sme nemali zabúdať na vojnové kone, ktoré sa do vojny samy nežiadajú, ale my ľudia ich vťahujeme do tohto vojnového vraždenia. Alexander náhle zomrel roku 323 a dobyté územie si rozdelili jeho nástupcovia, takzvaní diadochovia, Obrovská vojenská a politická moc Alexandra a jeho nástupcov – to bolo niečo, čo ovládalo myšlienkovú atmosféru mnohých vo vtedajšom svete.
A práve v takomto svete, preniknutom dojmami obrovskej moci, odznievajú prorocké slová, ktoré sme si vypočuli ako kázňový text z prorockej knihy Zachariáš. Pri ich počúvaní cítime, aký veľký je rozdiel medzi predstavou veľkej Alexandrovej moci, ktorou dobyl taký veľký kus sveta, a medzi tým, čo tu prorok predpovedá. Ten kontrast, ten protiklad bije priamo do očí. Na jednej strane obrovská vojenská a politická donucovacia moc, pod ktorou sa nachádzal aj malý židovský národ a pri uplatňovaní ktorej si musel vytrpieť aj nejedno ťažké príkorie, na druhej strane nadšené slová o kráľovi, ktorý ešte len má prísť a z ktorého budúcej moci zatiaľ tak mnoho nevidno. Čítame si ešte raz prorockú predpoveď: „Preveľmi jasaj, dcéra Sion, zvučne plesaj, dcéra Jeruzalem! Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe spravodlivý a plný spásy, pokorný, sediac na oslovi, na osliatku, na mláďati oslice.“ Dá sa vari moc tohto pokorného, tichého kráľa nejako porovnať s viditeľnou a každý deň citeľnou mocou Alexandra a jeho nástupcov? Môže byť vari taký tichý, zatiaľ ešte ani nie prítomný kráľ dôvodom na jasot a plesanie, na aké svoj národ vyzýva prorok?
Také isté otázky sa museli objaviť, keď na osliatku vstupoval do Jeruzalema tichý kráľ Ježiš Nazaretský. V čase Ježišovho pôsobenia bol svet pod dojmom inej veľmoci, Rímskeho impéria na čele s cisárom. Všade, aj v Palestíne, mal tento cisár svoje vojská a tie potláčali už v zárodku všetko, čo by mohlo ohroziť rímsku svetovú ríšu. Ježišov vstup do Jeruzalema v sprievode neveľkého húfu nadšených ľudí považovali rímske úrady zrejme za takú bezvýznamnú vec, že sa v evanjeliách nespomína ani nijaký mocenský zákrok. Napriek zdanlivej bezvýznamnosti tejto udalosti evanjelisti Matúš a Ján ju vysvetľujú ako splnenie slov, ktoré sme prečítali z Knihy Zachariáš. Tak sme to počuli v liturgickom biblickom texte dnešnej nedele: „Toto sa stalo, aby sa splnilo slovo prorokovo: Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza, krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice.“ Dá sa porovnať Ježišov tichý vstup do Jeruzalema s obrovským mocenským dielom takého Alexandra Veľkého a jeho diadochov? Dá sa porovnať so slávnostným nástupom rímskeho cisára na trón a s obrovským potenciálom rímskej armády?
Ak by meradlom porovnávania mala byť vojenská a politická moc, tak by porovnanie dopadlo pre kráľa Ježiša veľmi nepriaznivo. Kráľ Ježiš nemá za sebou vojsko, armádu. Nie preto, žeby nebol mohol mať k dispozícii veľkú vojenskú moc. Mohol ju mať, ale pôsobenie vojenskou donucovacou mocou – to nie je jeho metóda. Naznačil to pri zatýkaní v Getsemanskej záhrade, keď povedal Petrovi: „Či sa nazdáš, že by som nemohol prosiť Otca, a postavil by mi hneď viac ako dvanásť plukov anjelov?“ Naznačil to v rozhovore s Pilátom slovami: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci bili by sa za mňa, aby som nebol vydaný Židom. Ale moje kráľovstvo nie je odtiaľto.“ Vojenské donucovacie metódy, ktoré používajú zemskí mocnári, Ježiš odmieta používať. Takže tento rozdiel nie je spôsobený nejakou slabosťou či nedostatočnosťou na Ježišovej strana, ale tým, že Ježiš chápe kraľovanie, teda vedenie ľudí, úplne inak, než ako to chápu zemskí mocnári. Pri porovnávaní si treba všimnúť nielen to, čo v porovnaní so zemskými mocnármi Ježiš nemá, pretože to nechce mať a nechce používať, ale treba si všimnúť aj to, čo Ježiš má, čo je osobitné, špecifické pre neho, a čo tí zemskí vladári nemajú.
Keď si dnes, na začiatku nového cirkevného roku, v prvú adventnú nedeľu opäť pripomíname Ježišov príchod do nášho pozemského sveta ľudí, kladieme si otázku, čo je to osobitné, špecifické pre Mesiáša Ježiša, pre Kráľa Ježiša. Úvodom pri hľadaní odpovede nám môže byť druhá polovica nášho textu: „Vyničím vozy z Efrajima a kone z Jeruzalema; zničené budú vojnové luky, a bude zvestovať národom pokoj; jeho panovanie bude siahať od mora k moru, od Eufratu až po koniec zeme.“ Tu sa hovorí o totálnom odzbrojení. Spomína sa tu zničenie vojnových vozov a lukov, ako aj to, že kone už nebudú zneužívané ako vojnové kone. Dnes by sme tento sľub doplnili v tom zmysle, že zničené budú tanky, delá, bombardéry, rakety, atómové zbrane a všetok ostatný arzenál určený na zabíjanie a kaličenie ľudí a ničenie hmotných a kultúrnych hodnôt, a že všetky doteraz zneužívané suroviny, t. j. Božie dary v prírode a všetka zneužívaná Bohom darovaná mozgová kapacita, že sa to všetko bude používať na mierové účely.
Náš text zo Zachariáša nie je jediné miesto, ktoré o tom hovorí. Na viacerých iných miestach Starej zmluvy je sľub pokoja opísaný podobne krásnymi radikálnymi slovami. Hebrejské slovo šálóm, pokoj, ktoré sa tu používa, opisuje nielen stav bez vojny, ale hovorí aj pozitívne o tom, že doba pokoja je naplnená bohatým obsahom, a to aj blahobytom v rozumnej miere, aj duchovnými hodnotami, a cestou smerujúcou k večnému spaseniu.
Tento program totálneho odzbrojenia a pokoja, ktorý sa nerozlučne spája so starozmluvnými zasľúbeniami mesiáša – to by nebolo nič pre takého Alexandra Veľkého ani pre iných roznecovateľov strašných vojen v dávnejšej i v nedávnej minulosti. Keď si toto uvedomíme, môžeme ešte lepšie vidieť ten ohromný rozdiel medzi vojnovými takzvanými „velikánmi“ a medzi spravodlivým a tichým mesiášom, ktorého program sa dá vyjadriť jedným bohatým slovom šálóm“.
Krásna budúcnosť je tu prisľúbená, ale nie je to číra utópia, ktorú si síce môžeme vysnívať, ale ktorá je veľmi vzdialená od uskutočnenia? Kráľ Ježiš, ako sme si všimli, nepoužíva donucovacie prostriedky. Pokušiteľ na púšti ho síce chcel nalákať na používanie takýchto prostriedkov, keď mu povedal: Ak sa mi pokloníš, budú ti patriť všetky kráľovstvá zeme a ich sláva. Ježiš kategoricky odmietol. Vedel síce, že násilím sa dá všeličo dosiahnuť, a to pomerne rýchlo. Ale okrem toho vedel aj to, čo nevedia používatelia násilia, že totiž nič, čo sa dosiahne násilím, nie je opravdivé a nie je trvalé a že to trvá akurát dovtedy, kým trvá tlak násilia a zastrašovania. A okrem toho násilím a zastrašovaním deformujú ľudské bytosti. Možno tí ľudia majú z toho radosť, ale to je démonská radosť. Múdry Ježiš nemal nič spoločné s takýmto primitivizmom.
V súvislosti slov o pokoji nám treba s uznaním a vďačnosťou myslieť na diplomatické úsilie, ktoré chce zabrániť vzniku vojnových konfliktov, riešiť existujúce konflikty a napätia a hľadať podmienky trvalého mieru. Vždy, keď sa im podarí zabrániť najhoršiemu, alebo zaistiť stav trvalejšieho mieru, vždy vtedy si môže svet uvedomiť, že ich úsilie je zmysluplné. Na ľudí, ktorí túto činnosť robia s čistými úmyslami a vysokým vedomím zodpovednosti, môžeme určite vztiahnuť Ježišove slová: „Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj.“
Ale všimnime si bližšie Ježišovu metódu tvorby mesiášskeho pokoja. On začínal zvnútra, z ľudského srdca. Vedel, že len človek, ktorý nosí pokoj vo svojom srdci, môže byť tvorcom pokoja. Kto vo svojom srdci nenosí pokoj, je zdrojom nepokoja vo svojom užšom i širšom okolí. Dá sa to ukázať už v najmenších spoločenstvách: v manželstvách a rodinách. Napätia a rozpady v týchto spoločenstvách môžu mať aj objektívne, vonkajšie príčiny, ale rozhodujúce je, aké myšlienky, aké etické zásady nosia členovia rodiny vo svojich srdciach. Preto sa Mesiáš Ježiš usiluje vniesť pokoj do ľudských sŕdc.
Vo svojej božskej múdrosti vie, že hlboké narušenie vzťahu človeka k Pánu Bohu je zdrojom vnútorného nepokoja. Preto lieči túto duchovnú chorobu v samom jej jadre. Lieči ju tak, že svojou vykupiteľskou smrťou získava človeku ospravedlnenie. Ospravedlnený človek je človek, ktorého Pán Boh akceptuje napriek jeho hriešnosti. Rovnako ako bol akceptovaný márnotratný syn, keď sa po dlhom nezmyselnom blúdení vrátil k otcovi. Pocit, že sme Pánom Bohom akceptovaní – ak si ho uvedomujeme – je zdrojom hlbokej úľavy, vydýchnutia. Len na tomto základe môže človek prijať do svojho srdca Ježišovu ponuku Božieho pokoja. Boží pokoj v srdci človeka – to nie je iba cit, iba emócia. Boží pokoj je vnútorný súhlas s tým obrazom, na ktorý nás Pán Boh stvoril. Boží pokoj je vnútorné, a to radostné prijatie Božieho programu pre náš osobný život. To znamená radosť zo života, radosť zo život svojho, radosť zo života blížnych. To znamená radikálne oslobodenie sa od svojho egoizmu a egocentrizmu. Človek s takto obnoveným srdcom sa stáva schopný tvoriť okolo seba pokoj. Keby sa všetci ľudia sveta takto zmenili, nastala by mesiášska ríša pokoja. Mesiáš Ježiš prišiel, aby uviedol ľudstvo na cestu takejto premeny. Skeptik povie: to sa nikdy neuskutoční. Realista vyškolený Ježišom musí povedať: Niet inej cesty.
Načo je na svete Kristova cirkev vo všetkých konfesiách? Aby sa jej členovia, aby sme sa my všetci takto zmenili pod vplyvom pokoja, ktorý nám prišiel darovať mesiáš Ježiš. Ak nosíme v srdci nepokoj a sme zdrojom šírenia nepokoja, prečo sa ešte nazývame kresťanmi? V novom cirkevnom roku nám opäť bude znieť ponuka Kristovho pokoja. Keď sa tento cirkevný rok skončí, akí budeme? Takí istí, ako do neho vstupujeme? Alebo bude vidno, že sme dovolili, aby Mesiáš Ježiš podstatne zasiahol do nášho srdca a urobil z nás tvorcov pokoja v tých spoločenstvách, v ktorých žijeme? Keby sa tak stalo, mali by sme všetky dôvody na radosť, na ktorú nás vyzývajú prorocké slová: „Preveľmi jasaj, dcéra Sion, zvučne plesaj, dcéra Jeruzalem! Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe spravodlivý a plný spásy.“

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.