V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

22. nedeľa po Sv. Trojici, List Židom 10, 25, Pamiatka posv. Nového kostola

Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň. (List Židom 10, 25)

Novembrové zamračené počasie nám pripomína, že príroda sa chystá na zimný spánok. Blížiaci sa koniec cirkevného roku nám pripomína, že náš ľudský život má nielen začiatok, ale aj koniec. Neprestajne a nezadržateľne sa míňa čas nášho života a nenávratnou minulosťou sa stáva to, čo máme a čo prežívame. Mnoho z toho by sme si chceli natrvalo podržať, ale nejde to. Pominuteľnosť pôsobí ako železná zákonitosť.
Táto situácia nám nanucuje otázku o trvalých hodnotách. Pýtame sa: Existuje niečo, čo si napriek pominuteľnosti zachováva trvalú platnosť? Nie každého znepokojuje táto otázka. Sú ľudia, ktorí sú tak hlboko ponorení do pracovných povinností, do všedných starostí, do pôžitkárskeho života, že im táto otázka ani len nepríde na myseľ. Napriek tomu musíme povedať, že otázka po hodnotách trvalej platnosti patrí k plnému ľudskému životu a že ak si človek nekladie túto otázku, chýba mu niečo podstatne ľudské. Preto pokladáme za potrebné veľmi vážne sa zaoberať otázkou: Existuje niečo, čo si napriek pominuteľnosti zachováva trvalú platnosť?
Dnes, keď si pripomíname 76. výročie posvätenia Nového kostola, dávame túto otázku do súvislosti s chrámom Božím a s pravidelnou účasťou na službách Božích. Vychádzame z presvedčenia, že chrámy a služby Božie v nich konané sú tu okrem iného na to, aby nám pomáhali objavovať, nachádzať a osvojovať si hodnoty, ktoré si zachovávajú trvalú, večnú platnosť. Túto súvislosť medzi pravidelnou účasťou na službách Božích a hľadaním trvalých hodnôt nepriamo naznačuje aj náš text z Listu Židom: „Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.“
„Približuje sa ten deň“ – rozumie sa deň Pánovho príchodu. Prví kresťania čakali Pánov príchod ešte vo svojej generácii. I keď sa tak nestalo, tieto slová dodnes nestratili platnosť, a i ak sa my nedožijeme toho dňa Pánovho príchodu, tak pre nás „ten deň“ znamená deň našej smrti, deň stretnutia s Pánom. Smrť, ku ktorej sa každodenne približujeme, nás upozorňuje na vyvrcholenie pominuteľnosti všetkého, čo je časné, čo patrí len do tohto časného sveta, a tak nás nepriamo vyzýva, aby sme hľadali to, čo je večné. A to všetko je vyrieknuté v tej istej vete, v ktorej autor textu zdôrazňuje, aká dôležitá je pravidelná účasť na službách Božích a varuje pred zlozvykom zanedbávať tieto bohoslužobné zhromaždenia.
Teraz by sme sa chceli sústrediť na otázku, ako nám služby Božie môžu pomôcť hľadať trvalé hodnoty. Vyčerpávajúca odpoveď by bola veľmi dlhá, preto si všimneme to, čo je mimoriadne dôležité. Služby Božie nám pripomínajú prítomnosť Pána Boha, Božiu všadeprítomnosť. Samotná existencia chrámov, už aj keď na ne pozeráme zvonku, by nás mala upozorňovať na stálu Božiu prítomnosť. My ľudia si ako prítomné uvedomujeme hlavne to, čo vidíme a čo vnímame ostatnými zmyslami. Ale Pán Boh je taký vznešený, že ho nemôžeme vnímať svojimi zmyslami. Písmo sväté hovorí: „Boha nikto nikdy nevidel“. Keby Pán Boh bol chcel, nemusel nám o sebe dať vôbec nič vedieť. Ale on dal o sebe vedieť, a to v starozmluvných prorokoch a hlavne v Pánu Ježišovi Kristovi. A keďže dal o sebe vedieť, chce, aby sme si jeho prítomnosť stále uvedomovali. Ale my často na neho zabúdame.
Podstatným charakteristickým znakom účasti na službách Božích má byť vedomé prežívanie Božej prítomnosti. V chráme na službách Božích si uvedomujeme a prežívame to, čo hovorí pieseň: „Pán Boh je prítomný, jeho zvelebujme, s úctou pred neho vstupujme.“ Neraz nám stálu Božiu prítomnosť v našom živote môže pripomenúť jedno slovo, jedna myšlienka, veta z Božieho slova, piesne, liturgie, kázne, myšlienka, ktorá sa nás osobitne dotkne, a my cítime, že sa ňou Pán Boh prihovára práve nám. Takéto myšlienky by sme si mohli aj zapísať, aby sme sa mohli k nim častejšie vracať.
Rodičia nás od malička učili, aby sme sa v chráme Božom správali veľmi úctivo. Pestovali tak v nás bázeň pred Pánom Bohom, ktorý je prítomný. Bohoslužobný priestor má v sebe niečo posvätného a nikdy sa nesmie stať obyčajnou spoločenskou miestnosťou. Čítané a zvestované slovo Božie by malo byť hovorené ako slovo živého, prítomného Boha, a tak by sme ho mali aj vnímať. Modlitby a piesne by sme mali hovoriť a spievať s bázňou a úctou, keďže sa nimi obraciame k živému, prítomnému Pánu Bohu. Aj na službách Božích, aj pri ďalších nedeľných úvahách by sme sa mali so živým vedomím Božej prítomnosti pozrieť na uplynulý týždeň a na to, čo sme v ňom robili a ako sme sa správali a mali by sme to hodnotiť, majúc na vedomí, že Pán Boh je prítomný. Živé vedomie a prežívanie Božej prítomnosti by sme si mali zo služieb Božích odniesť do všedných dní nasledujúceho týždňa.
Vedomé, živé prežívanie Božej prítomnosti je trvalá hodnota aj pre časné dni aj pre večnosť. Všetky chvíle a obdobia, v ktorých vedome a živo prežívame Božiu prítomnosť, sú uprostred pominuteľnej časnosti chvíľami a obdobiami večnosti. Živé vedomie Božej prítomnosti má pre nás dôležitú ochrannú funkciu. Naučí nás na všetko, s čím sa stretávame, pozerať novým spôsobom. Ak si v srdci budeme opakovať veľkú pravdu: „Pán Boh je prítomný“, budeme odolní voči pokušeniam, ktoré by chceli naše srdce získať pre náboženské uctievanie mamony, rozkoše a iných pominuteľných vecí. Ak nám v srdci bude neprestajne znieť: „Pán Boh je prítomný“, zvládneme novým spôsobom aj nepríjemnosti, ťažkosti, utrpenie, ktoré príde do nášho života a ochráni nás to pred upadnutím do zúfalstva. Živo prežívané vedomie Božej prítomnosti nás urobí slobodnými voči mnohým lákadlám, ktoré by nás chceli dostať do svojej pasce.
A uvedomme si tiež, akú nesmiernu cenu bude mať živé vedomie Božej prítomnosti, keď sa priblíži naša posledná hodina. To bude situácia, keď nám už nebude môcť pomôcť nijaká zemská, pominuteľná hodnota. Akí šťastní vtedy budeme, keď budeme môcť z tohto sveta odchádzať so slovami ukrižovaného Pána Ježiša: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ alebo so slovami kameňovaného Štefana: „Pane Ježiši, prijmi môjho ducha“ alebo so slovami zomierajúceho lotra na kríži: „Pane Ježiši, rozpomeň sa na mňa...“ a keď počujeme Ježišovu odpoveď: „Amen, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Kto prežíva svoj život so stálym vedomím Božej prítomnosti, ten sa v hodine smrti rýchlo prepracuje k takýmto modlitebným vzdychom.
Toto všetko a mnoho ďalšej pomoci získame, ak budeme v srdci stále nosiť vedomie Božej prítomnosti. Je to veľmi veľká pomoc na pekné zvládnutie nášho života. A práve v chráme, na službách Božích, môžeme prijímať a vypestovať si toto vedomie Božej prítomnosti. Ak toto máme na mysli, pochopíme ľahko, prečo slovo Božie tak naliehavo napomína: „Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.“
Nosiť v sebe stále vedomie Božej prítomnosti – to nie je útek z reálneho života. Musíme pracovať vo svojom povolaní, zarábať peniaze na živobytie, chodiť do školy a študovať, žiť vo svojich rodinách, vychovávať deti, venovať sa spoločenskému životu, prežívať chvíle oddychu a dovolenky, prežívať roky odpočinku, keď odídeme na dôchodok. Všetko toto sa dá formovať, stvárňovať rozličným spôsobom. V súvislosti s témou, o ktorej hovoríme, spomenieme dva protikladné spôsoby.
Na jednej strane pri tomto všetkom je možné zabudnúť na Pána Boha, nebrať ho na vedomie, ignorovať ho. Ak človek zabudne na Pána Boha, zdá sa mu, že sa mu žije ľahšie, keďže pri svojom konaní ľahšie odbúra rozličné mravné zábrany a výčitky svedomia a potom sa viac prejavuje a uplatňuje jeho egoizmus a bezohľadnosť. Takéto správanie má veľmi vážne dôsledky aj pre okolia, ale aj pre samého človeka, ktorý sa tak správa. Ide o to, že ak človek neberie do úvahy Pána Boha a dopúšťa sa zlých, nesprávnych činov a správania, pôsobí zhubne na svoju vlastnú bytosť, na svoju dušu. Toto je veľmi dôležité poznanie, lebo i keď sa všetko, čo človek získa, pominie, tak predsa on sám, jeho bytosť, zostáva, zostáva takou, ako ju vybudoval alebo ničil svojím správaním. Toto je dôležité, ale veľmi málo známe a málo rešpektované poznanie. Veď keby toto poznanie bolo rozšírené medzi ľuďmi, nemohli by predsa robiť toľko veci, ktorými veľmi poškodzujú a zhubne pôsobia na svoju vlastnú bytosť.
Na druhej strane pri celom, všestrannom formovaní svojho života si možno zachovať vedomie Božej prítomnosti a dovoliť, aby sa v tomto všetkom uplatňovala jeho svätá vôľa, ktorú nám dal poznať vo svojom slove. Ak človek ráta so stálou Božou prítomnosťou, bude vážne brať určité zábrany, ktoré mu ukladá Boží zákon, bude sa oslobodzovať od svojho sebectva, bude sa k druhým ľuďom správať s rešpektovaním ich ľudskej dôstojnosti, bude rešpektovať zábrany a hranice stanovené Božími etickými požiadavkami. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je to určité sebaobmedzovanie. Áno, ide o určité sebaobmedzovanie pri získavaní pominuteľných vecí a hodnôt, ale človek, ktorý pochopí zmysel takéhoto správania, bude takýto spôsob života prijímať nie so sebaľútosťou, ale s objavením novej, skutočnej, trvalej radosti a pokoja. Aj tento spôsob života so živým, fungujúcim vedomím Božej prítomnosti pôsobí na bytosť človeka, a to vysoko pozitívne. Človek vtedy vnútorne rastie. To, čo apoštol nazýva vnútorným človekom, vzrastá, buduje a upevňuje sa. Toto je tá skutočná, trvalá hodnota, na ktorej má človeku predovšetkým záležať. To znamená, že pri rešpektovaní Božej prítomnosti človek nie je ochudobnený, ale naopak, získava opravdivé bohatstvo. Nie je rozhodujúce, že konzumne a pôžitkársky orientovaný človek toto bohatstvo nevidí. a vysmieva sa z ľudí, ktorí rešpektujú Božie etické požiadavky. Rozhodujúce je, že pri Božom hodnotení rozhoduje to, čo človek urobil so svojou bytosťou, ktorú mu Pán Boh zveril ako veľmi vysokú hodnotu.
Na službách Božích si pozorný účastník vždy znova pripomína aj toto dôležité poznanie. Potrebné je vracať sa k tomu pravidelne, lebo týždňový pobyt vo svete sa nám usiluje nanútiť tú inú koncepciu života, v ktorej sa vysoko cenia celkom iné hodnoty. Aj z tohto hľadiska je dôležitá pravidelná účasť na službách Božích, ktorú zdôrazňuje dnešný text. Prísť do kostola raz alebo dva razy do roka je naozaj málo, i keď sa môže stať, že Boh si nájde človeka, ktorý pred ním sústavne uniká, práve pri takej výnimočnej príležitosti, ale na to by sa človek nemal spoliehať.
Ak na základe vlastnej skúsenosti prídeme k presvedčeniu, že na službách Božích v kostole získavame cenné hodnoty, hoci ide pritom aj o drobné zrnka nového poznania, potešenia, povzbudenia, kritického napomenutia, nebudeme sa cítiť zasiahnutí tým, že sa nám niektorí ľudia budú vysmievať, že ešte chodíme do kostola. Naopak, uznáme plnú oprávnenosť toho, čo hovorí náš text: „Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.“

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.