18. nedeľa po Sv. Trojici, Ján 7, 14 - 18
Keď sa už polovica slávností minula, vystúpil Ježiš do chrámu a vyučoval. A Židia sa divili a hovorili: Ako pozná tento Písma, keď sa neučil? Ježiš im riekol: Moje učenie nie je moje, ale Toho, ktorý ma poslal. Keď niekto chce plniť Jeho vôľu, rozozná to učenie, či je z Boha, alebo či sám od seba hovorím. Kto sám od seba hovorí, hľadá svoju vlastnú slávu, ale kto hľadá slávu Toho, ktorý Ho poslal, ten je pravdivý a nieto v ňom neprávosti. (Ján 7, 14 - 18)
Prečítali sme stať zo 7. kapitoly Evanjelia podľa Jána. Táto kapitola hovorí o pôsobení Pána Ježiša na sviatku stánkov v Jeruzaleme. Sviatok stánkov, ktorý trval celý týždeň, svätili Židia v jeseni. Bol to radostný sviatok, ktorého obsahom bolo poďakovanie za úrodu, ale rovnako aj spomienka na putovanie Izraela púšťou z Egypta do zasľúbenej zeme. Bývali v stanoch zhotovených z prútia, vetiev, listov ako pripomenutie provizórneho bývania v rokoch putovania.
Týchto pár slov o charaktere sviatku stánkov nám teraz postačí, lebo v strede celej 7. kapitoly a v strede našej pozornosti je Pán Ježiš Kristus. Do Jeruzalema prišiel zo severu, z Galiley. Evanjelista napísal, že prišiel potajomky, zrejme preto, aby mu jeho protivníci predčasne neznemožnili účasť na sviatku a pôsobenie medzi svätiacimi davmi. Lebo on prišiel na tento sviatok s jasným zámerom: Chcel ľudom z Jeruzalema a ľuďom, ktorí prišli na sviatok zďaleka, z rozličných končín židovskej diaspóry, predstaviť seba samého a ponúknuť im to najcennejšie, čo priniesol z večného Božieho sveta, a ponúknuť im spoločenstvo so sebou, s Božím Synom.
Sviatok stánkov, ktorý mal oddávna mnoho rozličných obradov, zvyklostí, tradícií, dostáva v tomto prípade v dôsledku Ježišovej prítomnosti a jeho pôsobenia celkom jedinečnú charakteristiku. Tým je aj pre nás daná rozhodujúca charakteristika toho, čo má byť to podstatné pri našich nedeliach a ostatných sviatkoch. Aj my poznáme rozličné druhy sviatočných obradov a zvyklostí. Ale nedeľa a sviatok sa až vtedy stáva skutočným sviatkom, keď dovolíme Pánu Ježišovi, aby vo svojom slove a sviatostiach prišiel k nám, aby aj nám ponúkol to najcennejšie, čo priniesol od svojho nebeského Otca, aby nám ponúkol samého seba, trvalé a tesné spoločenstvo so sebou – s ním, naším Pánom. Ak nedeliam a sviatkom chýba toto podstatné, sú to len určité spoločenské záležitosti a stretnutia, ale nie sviatky v skutočnom, náboženskom zmysle. Až Ježišova aktívna prítomnosť a jeho účinné pôsobenie robí sviatok opravdivým sviatkom. Pri všetkých nedeliach a sviatkoch by sme mali na to myslieť.
V texte sme čítali: „Keď sa už polovica slávností minula, vystúpil Ježiš do chrámu a vyučoval.“ Možno zámerne vystupuje až po uplynutí niekoľkých slávnostných dní. Lebo spočiatku dosahovali emócie slávnostnej radosti vysoký stupeň a mysle neboli až tak veľmi naladené na prijímanie dôležitých myšlienok a uvažovanie o nich. Keď slávnostné emócie trocha opadli, obracia sa Ježiš na náročnejšie myslenie. Vystupuje do chrámu a vyučuje.
I keď sa tu nehovorí nič o obsahu jeho vyučovania, šlo zrejme o to, čo poznáme z iných častí našich štyroch evanjelií. Aspoň všeobecne môžeme povedať, že všetko, čo Ježiš hovoril a vyučoval, týkalo sa najzávažnejších otázok ľudského života a vzťahu človeka k Pánu Bohu. Takže každý, kto bol dostatočne vnímavý a mal otvorené srdce, mohol, ba musel si povedať: Tu sa hovorí o mne, tieto slová sa mňa bezpodmienečne týkajú. Tak to bolo vtedy, tak je to aj dnes. Slová Pána Ježiša pochopíme skutočne až vtedy, keď ich vztiahneme na svoju osobou, na svoju vlastnú existenciu. V takomto zmysle by sme sa mali naučiť čítať evanjeliá ako aj ostatné časti Písma svätého: Čítať si ich a pritom mať neprestajne na mysli: Toto je o mne, tu sa hovorí o mne.
Ľudia sú prekvapení Ježišovým vystúpením a jeho vyučovaním. Jeho slová na nich zrejme hlboko zapôsobili a pritom sa dopočuli a uvedomili si, že Ježiš neabsolvoval nijaké profesionálne náboženské školenie. Ich prekvapenie je v texte vyjadrené slovami: „A Židia sa divili a hovorili: Ako pozná tento Písma, keď sa neučil?“ Vie nielen správne citovať slová Písma svätého – toho, čo my označujeme ako Stará zmluva – ale vie ich aj správne vysvetľovať a povedať, čo ony znamená pre prítomnosť.
Toto nie je jediné miesto v evanjeliách, kde ľudia vyslovujú údiv nad Ježišovou múdrosťou a mocou. Poznáme to už z krásneho príbehu o Dvanásťročnom Ježišovi v chráme. Z tohto príbehu pochádzajú nasledujúce slová: „Po troch dňoch našli Ho – totiž jeho rodičia – v chráme sedieť medzi učiteľmi, počúvať a spytovať sa ich. Všetci, ktorí Ho počúvali, žasli nad Jeho rozumnosťou a nad Jeho odpoveďami.“ Po skončení Kázne na vrchu v Evanjeliu podľa Matúša čítame: „Keď Ježiš dokončil tieto reči, zástupy sa veľmi divili Jeho učeniu, lebo ich učil ako ten, kto má moc, a nie ako ich zákonníci.“ Podobné vyjadrenie údivu možno nájsť aj po jeho mocných zachraňujúcich a pomáhajúcich činoch, napríklad po uzdravení ochrnutého človeka, ktorého priatelia priniesli k Ježišovi na nosidlách a on si potom – už ako uzdravený, kráčajúc na vlastných nohách – sám odnášal nosidlá. Príbeh sa končí slovami: „Všetci zostali ako bez seba a zvelebovali Boha hovoriac: Nikdy sme nevideli nič podobné!“
Len človek s otvoreným, vnímavým srdcom dokáže pocítiť a vyjadriť takéto prekvapenie a údiv pri stretnutí s Ježišom Kristom, jeho slovami a jeho činmi. Kto takto aj dnes číta slová evanjelia o tejto jedinečnej bytosti, ten má všetky dôvody prežiť a vyjadriť svoje prekvapenie a údiv. Ak nám pri čítaní evanjelií pripadá všetko ako všedné a známe, sme ďaleko od plného pochopenia toho, čo čítame. Preto, keď otvárame evanjeliá a čítame ich, treba nám prosiť, aby sme pocítili údiv a bázeň, keď čítame o Ježišovej múdrosti, láske, o jeho moci. Treba si nám znova a znova uvedomiť a s údivom prežiť, ako veľmi sa jeho múdrosť odlišuje od bežnej múdrosti sveta, ako veľmi sa jeho láska odlišuje od toho, čo sa vo svete – neraz nesprávne a neodôvodnene – nazýva láskou.
Pán Ježiš reaguje na ten údiv, ktorý vtedy vyslovili mnohí ľudia. Povedal toto: „Moje učenie nie je moje, ale Toho, ktorý ma poslal.“ Z času na čas nás vzrušia správy o ufónoch, údajných bytostiach z iných planét alebo iných hviezdnych sústav. Nejdeme sa škriepiť, či sú pravdivé alebo či sú to produkty sebaklamu alebo fantázie. Chceme povedať len toto: I keby niečo z toho malo byť pravda, vždy by to boli udalosti z rámca toho istého stvoreného sveta, do ktorého patríme aj my. Keby niečo z toho bola pravda, dosiahlo by naše vzrušenie veľmi vysoký stupeň. Ale celkom inú kvalitu a nekonečne vyššiu cenu má to, čo hovorí Pán Ježiš: „Moje učenie nie je moje, ale Toho, ktorý ma poslal.“ On prišiel k nám nie z inej hviezdnej sústavy alebo z inej galaxie, ale prišiel k nám ako Poslaný od Toho, ktorý je Stvoriteľom toho všetkého a ktorý všetko toto má vo svojej réžii. On nie je kus stvoreného sveta, ale stojí nad celým obrovským stvoreným svetom ako jeho Pôvodca a zároveň ako múdry a starostlivý Otec.
Údiv nad Ježišovým učením má teda svoj pôvod nielen v tom, že sa jeho múdrosť a láska tak veľmi líši od múdrosti a lásky tohto nášho sveta, ale najmä v tom, že pochádza od Toho, od ktorého je závislé všetko a všetci a ktorý nie je závislý od nikoho a od ničoho. Tu už ten údiv má prechádzať do bázne, zbožnej úcty, zbožného rešpektu, teda do niečoho podobného ako je to, čo prežíval Izaiáš pri svojom povolaní za proroka, o čom sa možno dočítať v 6. kapitole prorockej knihy Izaiáš. Pri čítaní Ježišových slov a správ o ňom by sme niečo z tejto zbožnej úcty a bázne mali aj my prežívať.
Potom Pán Ježiš pokračuje slovami, ktoré nám môžu pripadať ako odpoveď na možnú nevyslovenú otázku. Predpokladá, že sa ho niekto môže opýtať: A ako ja môžem mať istotu o tom, že to, čo hovoríš, sú naozaj slová Toho, ktorý ťa poslal? Existuje nejaký dôkaz alebo dôvod, ktorý by ma o tom presvedčil? Pán Ježiš odpovedá: „Keď niekto chce plniť Jeho – totiž Božiu – vôľu, rozozná to učenie, či je z Boha, alebo či sám od seba hovorím.“ V oblasti vedy sa jednotlivé tvrdenia dokazujú inak: Presným pozorovaním, pokusom a jeho opakovaním, logickým dedukovaním z dokázaných faktov. Ale duchovná oblasť je oblasť iného charakteru. To, čo tu uvádza Pán Ježiš, by sme mohli nazvať ako dôkaz osobnou skúsenosťou. Akoby nám hovoril: Keď počuješ odo mňa nejakú myšlienku, vetu o existencii človeka, o tvojej existencii, vyskúšaj ju za nejaký dlhší čas na sebe, a potom poznáš na základe vlastnej skúsenosti, že je to veta, ktorá očisťuje a obohacuje život. Keď počuješ nejakú Božiu požiadavku, vyskúšaj ju a potom spoznáš, aká je zmysluplná a pravdivá. Toto je celkom prekvapivý výrok, ktorý nás vyzýva, aby sme sa pustili do mnohých takýchto osobných skúseností. Mohli by sme kráčať od jednej dôležitej vety evanjelií a iných častí Písma k ďalšej, a robiť s nimi to, čo nám tu odporúča Pán Ježiš. Takéto vyskúšanie netreba prerušiť predčasne, ale treba sa mu venovať radšej dlhšie ako kratšie.
Teraz môžeme uviesť len niekoľko príkladov, v ktorých sa dá dlho pokračovať. Môžeme si napríklad povedať: Keď čítaš alebo počúvaš o ohromnej zložitosti a dômyselnosti prírody na Zemi a vesmíre, zapracuj do toho biblickú myšlienku, že to všetko musel najprv niekto premyslieť a mať nepredstaviteľnú moc realizovať to. Potom poznáš, že až táto myšlienka vysvetľuje, ako mohlo vzniknúť toľko zložitej účelnosti a touto svojou skúsenosťou sa presvedčíš o pravde slov vyznania: „Verím v Boha Otca, všemohúceho Stvoriteľa neba i zeme.“
Usiluj sa za dlhší čas žiť v istote a cítiť, že si Bohom absolútne milovaný, interpretuj z tohto hľadiska svoj život a udalosti v ňom, a svojou skúsenosťou sa presvedčíš o pravde biblického posolstva, že Boh miluje nás ľudí.
Usiluj sa za dlhší čas všetko, čo čítaš o Ježišovom pôsobení, vzťahovať na seba. Tak začneš postupne chápať svoj život novým spôsobom a pochopíš pravdu toho, že Boh poslal svojho Syna na svet, aby zachránil svet.
Skús za dlhší čas pozerať na druhých ľudí ako na Božie deti a správať sa k nim s úctou a láskou, a nikdy neponižuj ich dôstojnosť. Uvidíš, že po určitom čase sám budeš pociťovať z toho radosť a zmysluplnosť. Tak sa presvedčíš o pravde Božieho prikázania: Miluj svojho blížneho ako seba samého a o pravde zlatého pravidla: Čokoľvek chcete, aby vám ľudia robili, robte im aj vy.
Z týchto a mnohých ďalších skúseností sa bude budovať naša vnútorná, teda najpevnejšia istota, že všetko to, čo povedal, vykonal, priniesol Pán Ježiš Kristus, nie je náhoda, ale že konal ako Ten, ktorý bol poslaný od nebeského Otca. Tak vznikne v nás túžba prežiť celý život v spoločenstve Ježiša Krista. K tomu chcel priviesť Pán Ježiš ľudí, ktorých učil vo sviatok stánkov v Jeruzaleme. K tomu chce priviesť aj nás. Kto ho prijme za svojho celoživotného Pána a Spasiteľa, ten skúsi, že práve toto je naozaj plný, pekný, opravdivý, autentický život.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
