V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

17. nedeľa po Sv. Trojici, Efezským 4, 1 – 6

Napomínam vás teda ja, väzeň v Pánovi: Žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní, vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti, znášajte sa vospolok v láske a usilujte sa zachovávať jednotu Ducha vo zväzku pokoja. Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst; jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých. (Efezským 4, 1 – 6)

Človeka od nepamäti trápi otázka: Čo je človek? Kto som ja? Ktoré sú charakteristické, najpodstatnejšie znaky človeka, ktoré ho odlišujú od všetkého ostatného sveta? Jedným charakteristickým znakom je už to, že si túto otázku vôbec kladie. Veď by si ju mohol aj neklásť, mohol by ju nepoznať. Ale tlak tejto otázky sme už pravdepodobne pocítili všetci. Sme predsa ľudia!
Teraz sa však nejdeme zaoberať otázkou „Čo je človek?“ v tejto všeobecnej forme, ale dávame sa ňou uviesť k veľmi príbuznej otázke: Čo je kresťan? Ktoré sú charakteristické znaky kresťana? Cez odpoveď na túto otázku sa veľmi priblížime k odpovedi na otázku: Čo je človek? Ostávame pri formulácii: Čo je kresťan? Ktoré sú charakteristické znaky kresťana?
S touto otázkou pristupujeme k prečítanému biblickému odseku z Listu Efezským. Čo sa dozvieme z tohto textu, to síce nebude úplná odpoveď, keďže na túto tému hovorí aj mnoho ďalších biblických textov. Ale i tak sa z tohto odseku dozvieme niečo podstatné. Začíname posledným veršom prečítaného textu: „Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých.“
Kto prijíma a prežíva toto vyznanie, dáva svojmu životu celkom vyhranenú koncepciu, ktorá sa úplne líši od iného, protikladného chápania ľudského života. V citovanej vete sa totiž hovorí, že človek nie je izolovaná, stratená, zabudnutá bytosť, ale že nad ním, nad každým jedným z nás je Boh a Otec všetkých. Neocitli sme sa na tomto svete náhodou, ale sme tu preto, že On to tak chcel. To platí nielen o mne, ale aj o každom inom človeku: „Jeden je Boh a Otec všetkých.“
On nie je jedna z mnohých nadradených inštitúcií, akých je v tomto svete mnoho, ale on je nad všetkými a nad všetkým. On má také vysoké, jedinečné postavenie, že nad ním už niet nikoho. To nemôžeme povedať o nikom z ľudí. Aj tí, čo si myslia, že sú absolútne suverénni páni, majú nad sebou jeho, lebo on je Pán pánov a Kráľ kráľov.
O tomto suverénnom, neprevýšiteľnom Pánovi sa tu hovorí, že on je Boh a Otec všetkých. Zvykli sme si na toto slovné spojenie, ale treba si občas uvedomiť, aký ohromný paradox, prekvapenie je v ňom vyjadrené. Boh – to je slovo, ktoré hovorí o jeho absolútnej nadradenosti, Otec – to je slovo, ktoré hovorí nielen o tom, že on je pôvodcom každého z nás, ale aj o tom, že on na každého pozerá s láskou a ku každému sa správa s láskou – hoci neraz s láskou v skrytej podobe. Kto mal a má dobrého otca, tomu je ľahko pochopiť posolstvo tohto obrazu. Kto mal a má zlého otca, tomu to padne ťažšie, ale aj taký človek by si mal uvedomiť: Boh nie je zlý Otec, Boh je dobrý Otec.
V tej istej vete sme čítali: „On je vo všetkých“. On svojím pôsobením preniká do našich bytostí a formuje nás. Formuje nás svojím slovom, svojím zákonom, ktorý poznáme najmä z Desiatich Božích prikázaní; formuje nás radostným posolstvom evanjelia, radostnou zvesťou o jeho, Božej láske; formuje nás hlasom svedomia, ktorý nám pripomína, čo máme a čo nesmieme robiť; formuje nás výčitkami svedomia; formuje nás príťažlivým vzorom dobrých ľudí a varovným príkladom zlých ľudí, formuje nás množstvom ďalších vecí, veď jeho prostriedky a cesty sú neobmedzené; formuje nás predovšetkým celým dielom a životným príkladom svojho Syna Ježiša Krista. Sme formovaní v jeho dielni – ako to vyjadril náš veľký básnik Milan Rúfus. Vedomie, že sme takto tvarovaní, formovaní Božími rukami – to je jeden úžasný znak kresťanskej koncepcie človeka. Ale až vtedy sa toto poznanie stane účinným, fungujúcim, keď prenikne našu bytosť a bude nás neprestajne, v každej chvíli určovať a ovplyvňovať.
V texte sme čítali: „On je skrze všetkých“. To znamená: On pôsobí, on chce pôsobiť skrze všetkých. Nikto z nás nežije sebe, ale ak žijeme, tak Pánovi žijeme. On si robí z nás živé nástroje svojho pôsobenia. On má tvorivý program lásky a uskutočňuje ho pôsobením živých ľudí. Od nás sa žiada, aby sme sa mu v tomto zmysle dali a neprestajne dávali k dispozícii. Vo svojom slove nám dal, a jeho aktualizovaním neprestajne dáva dosť poučenia a inštrukcií, ako to máme robiť. Som živý nástroj v Božích rukách – to je jedna z dôležitých odpovedí na otázku: Čo je človek?
Čo je kresťan? Človek nie je vždy ochotný prijať za svoj Boží program. Venuje sa neraz svojmu, často veľmi sebeckému programu. A namiesto toho, aby bol nástrojom Božieho programu spravodlivosti a lásky, radšej je nástrojom hriechu a diabla. Ale Božie povolanie, o ktorom sa hovorí na začiatku nášho textu, je práve o tom, že človek sa má rozhodnúť zanechať sebecké, hriešne, diabolské programy a dať sa celkom k dispozícii Pánu Bohu a jeho programu. To nie je ochudobnenie, ale naopak – to je opravdivé naplnenie ľudského života. Realizovať sa v plnom a čistom zmysle znamená: realizovať sa ako nástroj Božieho diela uprostred ľudí v tomto svete. Toto je ďalší dôležitý znak koncepcie opravdivého ľudského bytia, to je to „nové stvorenie“, o ktorom na inom mieste hovorí apoštol.
Čítame ďalšiu vetu textu: Je jeden Pán, jedna viera, jeden krst. Pri hľadaní odpovede na otázku, čo je kresťan, nemôžeme obísť rozhodujúcu osobu a rozhodujúcu udalosť: celý život a pôsobenie Pána Ježiša Krista. On je pravý Boh a pravý človek. On nám svojím životným vzorom ukázal, ako má vyzerať opravdivé, čisté, normálne ľudské bytie a správanie. Keď hľadáme skutočnú, autentickú odpoveď na otázku, čo je človek, tak práve on je stelesnenou odpoveďou. Keď pri jeho procese Pilát ukázal na neho a povedal: „Ajhľa, človek“, možno nevedel, čo hovorí – to sa niekedy stáva – ale táto veta vyslovuje hlbokú pravdu. Takže keď sa nám v mysli objavujú otázky: Čo je človek? Čo je kresťan? Ako mám žiť, aby som bol skutočným človekom?, treba sa nám vtedy ponoriť do meditácie o Ježišovi Kristovi a objaviť na ňom čím viac znakov opravdivej ľudskosti a osvojovať si ich.
Ježiš Kristus je viac ako vrcholný vzor čistého ľudského bytia. On, Boží Syn, je naším osloboditeľom. On sňal z nás kliatbu hriechu, oslobodil nás od bremena hriešnej minulosti, s ktorým by sme si my nikdy nemohli dať rady. Každý potrebuje toto jeho zachraňujúce dielo. Len cez oslobodenie od bremena hriechu a viny sa môžeme dostať na cestu smerujúcu k opravdivej ľudskosti. Kresťan je človek, ktorý prijal Kristovu ponuku záchrany, a na základe tohto darovaného ospravedlnenia sa stáva skutočným človekom. Bez Kristovho zachraňujúceho diela by to nebolo možné. Bez Krista by sme nemohli nájsť odpoveď na otázku o tom, čo v najhlbšej podstate znamená opravdivý človek. S ním nám je darovaná nielen odpoveď, ale aj zásadná, nevyhnutná pomoc na jej realizovanie.
Ale máme my dosť vnútornej sily, aby sme tento krásny program opravdivého ľudského bytia realizovali? Mnohí to chceli dosiahnuť svojím vlastným úsilím a nakoniec zistili, že stroskotávajú. Apoštol vyjadril túto situáciu slovami: „Vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal.“ Toto hovorí v 7. kapitole Listu Rímskym, ale hneď v nasledujúcej kapitole podrobne opisuje, aké tvorivé dielo koná v človeku Duch Svätý. Bez stálej pomoci Ducha Svätého by sa ľudská bytosť nemohla stať skutočným, opravdivým človekom. Preto má svoje hlboké opodstatnenie známa prosba 51. žalmu: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného!“ Dynamické pôsobenie Ducha Svätého spočíva aj v tom, že človeku otvára pohľad nádeje smerom do Božej budúcnosti, v ktorej človek dosiahne plnosť a vyvrcholenie svojho určenia. Aj táto nádej patrí medzi charakteristické znaky kresťanského bytia, opravdivého ľudského bytia.
Pri sledovaní týchto myšlienok vidíme, že pôvodná statická otázka „Čo je človek?“ sa mení na dynamickú otázku: „Ako sa môžem stať opravdivým človekom?“ Lebo pri tejto otázke nejde len o teoretický záujem, aby sme pochopili čím lepšie fenomén človeka, ale vedie nás predovšetkým praktický záujem: Veľmi túžim po tom, aby som sa stal opravdivým človekom. Keď otázka nadobudne túto formu túžby, sme privedení – ako sme si to uvedomili – do bezprostrednej blízkosti Trojjediného Pána Boha: Boha Otca Stvoriteľa, Boha Syna Vykupiteľa, Boha Ducha Svätého Posvätiteľa. Bez Trojjediného Pána Boha zostáva človek nedokončeným torzom. Len pod vedením a s pomocou Trojjediného Boha sa môžeme stať v plnom zmysle človekom, ľuďmi.
Povedali sme už: Človek nie je osamotený, izolovaný, náhodný tvor, veď celkom zámerne ho Stvoriteľ postavil na javisko sveta a človek neprestajne ostáva pod jeho pomáhajúcim, riadiacim, kontrolujúcim pohľadom. Tým je definitívne prekonaný tiesnivý pocit izolovanosti. Izolovanosť človeka je prekonaná ešte v inom zmysle. Človek, ktorý sa stáva v plnšom a čistejšom zmysle novým stvorením, novou bytosťou, ktorý získava nové bytie, taký človek je povolaný do spoločenstva. Do spoločenstva tých, ktorí sa rovnakým spôsobom stávajú novými ľuďmi. Ako kresťania sme teda povolaní do spoločenstva cirkvi. Táto myšlienka je v prečítanom texte vyjadrená veľmi prízvukovane. Čítame v súvislosti všetky štyri verše, ktoré o tom hovoria: „A usilujte sa zachovávať jednotu Ducha vo zväzku pokoja. Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst; jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých.“ Nový človek žije v spoločenstve nových ľudí. Do tohto spoločenstva sme podľa slov nášho textu povolaní.
To všetko nám bolo darované. Tento veľký dar nesmie ostať nečinným depozitom, ale má sa neprestajne uplatňovať a realizovať v každodennom živote. To nám pripomínajú začiatočné slová textu: „Žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní, vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti, znášajte sa vospolok v láske.“ Nové bytie človeka je nielen skrytou vecou jeho srdca, ale má byť viditeľné navonok, a má byť prirodzené, nie teatrálne, pokrytecké, má byť vidno, že to všetko vyrastá z novej podstaty človeka. Čím viac budeme novými ľuďmi, tým lepšie pochopíme odpoveď na otázky: Čo je človek? Čo je kresťan? Pán Boh nám dáva na to všetky predpoklady.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.