15. nedeľa po Sv. Trojici, Rímskym 12, 21
Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom! (Rímskym 12, 21)
Žijeme vo svete, v ktorom je okrem dobrých vecí mnoho zla. Zlo na nás doráža, chce nás stiahnuť na svoju stranu, chce si nás podrobiť a urobiť z nás svoje nástroje, aby sme aj my zlo ďalej šírili. Vo veľkej miere sa mu to aj darí a aj pri nás sa mu to neraz podarilo. V tejto situácii ukazujú citované slová apoštola, že existuje aj iná možnosť: Nedať sa premôcť zlému, ale zlé premáhať dobrom. V ovzduší, ktoré charakterizujeme ako duchovná kríza, je útočné pôsobenie zla obzvlášť veľké. Preto obzvlášť veľký význam má aj výzva: „Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom!“
Dobre by bolo, keby sa nám dnešného dňa tieto slová vryli hlboko do mysle a do srdca, tak hlboko, žeby sme sa ich nemohli zbaviť, aby nám často prichádzali na myseľ, aby mobilizovali naše vnútorné sily proti zlu, ktoré na nás útočí, aby vzbudzovali v nás kresťanský optimizmus, že nad útokmi zla možno zvíťaziť.
Útoky zla sú preto také nebezpečné, lebo za nimi stojí ten Zlý, diabol. Už na samom začiatku svojho verejného pôsobenia mal s ním do činenia Pán Ježiš Kristus. Myslíme na jeho pokúšanie na púšti. Tam ho ten Zlý chcel premôcť v troch veľkých a ťažkých útokoch. Tam zlo s celou svojou lákavou silo útočilo na neho. Ale On, Dobrý, vo všetkých týchto aj vo všetkých nasledujúcich útokoch zvíťazil. O ňom platí v najplnšom zmysle, že sa nedal premôcť zlému, ale dobrom premáhal zlé. Aj inokedy, v podobných útokoch, zaznamenal rovnaké víťazstvo. Jeho príklad ukazuje: Je možné nedať sa premôcť zlému, je možné zlé premáhať dobrom. V evanjeliách sú jeho víťazstvá zapísané preto, aby pre všetkých ohrozených boli povzbudzujúcim vzorom.
Ježiš Kristus už ako veľký vzor víťazstva nad diabolskými útokmi má pre nás veľký význam. Jeho význam je však ešte väčší. Celoživotnou vedomou poslušnosťou nebeskému Otcovi, svojou ochotou obetovať svoj život na kríži, svojím vzkriesením a vstúpením na nebo je On v zásadnom, principiálnom zmysle víťazom nad diablom a nad všetkými diabolskými silami. Z toho víťazstva pochádza jeho označenie „Christus Victor“, Kristus Víťaz. Zlo môže síce aj ďalej, môže aj dnes vyčíňať, a to aj zúrivo, ale je to zúrivé vyčíňanie v agónii, zúrivé vyčíňanie niekoho a niečoho, čo je definitívne odsúdené na zánik. Kto je preniknutý istotou Kristovho principiálneho víťazstva nad diablom a zlom, ten si s plným nasadením môže osvojiť apoštolovu výzvu: „Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom!“
Takže v osobnom zápase proti zlu nie sme ponechaní iba na seba, ale máme vynikajúce, stopercentne spoľahlivé, fungujúce krytie. Prízvukujú nám to niektoré biblické výroky. Pán Ježiš pri rozlúčke s učeníkmi sľubuje: „Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“ Učeníkov povzbudzoval slovami: „Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“ V Liste Jakuba čítame optimistické slová: „Vzoprite sa diablovi - a utečie od vás.“ Čitatelia Biblie si môžu nájsť ďalšie podobné povzbudenia. Keďže máme takúto veľkú pomoc a ochranu zo strany nebeského Otca a Božieho Syna Ježiša Krista, je boj proti zlu nielen možný, ale tento boj je aj našou povinnosťou. Takže apoštol má všetky dôvody na to, aby svoje slová mohol formulovať ako príkaz, ako povel: „Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom!“
Zlo prichádza k nám v rozličných podobách; niektoré z nich si všimneme. Jedna podoba zla je zhubný pesimizmus, porazenecká nálada. Ide o to, že pohľad na množstvo zločinov a iné prejavy zla vo svete nás môže natrvalo deprimovať, ochromiť, a viesť k hrozivej domnienke, že možno nakoniec predsa zvíťazí zlo, keďže ho je tak veľa a šíri sa ako mor. Kto sa stane obeťou takejto zhubnej nálady, tomu sa podlamujú nohy a ochabujú ruky. Taký človek si povie, že možno sa ani neoddá byť dobrým a robiť dobre. Ale práve aj pre takúto situáciu máme tu apoštolove slová: „Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom!“ Aj uprostred mora zla si treba zachovať prekvapivú, paradoxnú vieru v konečné víťazstvo dobra, lásky, spravodlivosti. Základom tejto viery je istota, že Pán Boh je pánom nielen celého vesmíru a Zeme, ale aj pánom dejín a že on privedie dejiny a spoločnosť presne tam, kam ich chce priviesť, nech by momentálna realita tomu akokoľvek protirečila.
V takýchto prípadoch má istota viery charakter vzdoru. Povzbudzujúci je v tomto ohľade vzdorovitý výrok troch mladíkov z Knihy Daniel, ktorých potom hodili do rozpálenej pece: „Náš Boh, ktorého vzývame, nás môže vyslobodiť z rozpálenej ohnivej pece, a vyslobodí nás aj z tvojej ruky, kráľu. Ale ak nie, vezmi na vedomie, kráľu, že tvojich bohov nebudeme vzývať a zlatej soche, ktorú si dal postaviť, sa nebudeme klaňať.“ Nezlomná viera v Božiu nadradenosť, suverénnosť, je to dobro, ktorým môžeme prekonávať zlo ochromujúceho pesimizmu.
V informáciách, ktoré k nám prichádzajú cez médiá, je veľmi mnoho správ o zločinoch a iných zlých veciach. Ale médiá prinášajú aj informácie o pekných a dobrých činoch ľudí. Niektoré sú také dojemné, že človek má pri nich aj slzy v očiach. – Včera večer sa v televíznom programe „Pošta pre teba“ hovorilo o dvoch protikladných príkladoch. Spomínal sa tam otec, ktorý plodil deti, jedno za druhým, a potom sa o ne vôbec nestaral, hoci každý, kto privedie dieťa na svet, stáva sa zaň okamžite zodpovedný. – Na druhej strane boli zobrazení rodičia, ktorí svojho ťažko postihnutého syna obklopili všemožnou starostlivosťou. – Nedať sa premôcť zlému, ale zlé premáhať dobrom znamená vyberať si čím viac informácií o dobrých, pekných činoch a správaní a dať sa nimi inšpirovať vo svojom konaní a správaní.
Niektorých ľudí sa zmocňuje pocit nezmyselnosti. Kladú si otázku: Má tento život vôbec nejaký zmysel? Pocit nezmyselnosti sa môže zmocniť nielen ľudí v hmotnej núdzi, ale aj tých, čo žijú v prepychu. Sú aj takí, čo si pre mučivý pocit nezmyselnosti siahnu na život. Problém nezmyselnosti klasicky vyjadril starozmluvný kazateľ slovami: „Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť.“ Ako môžeme bojovať proti zlu, ktoré na nás útočí v podobe pocitu nezmyselnosti? Tak, že proti nemu postavíme hodnoty, ktoré nepodliehajú pominuteľnosti, ale trvajú večne. V Hymne lásky uvádza apoštol to, čo trvá, čo zostáva, čo zostáva naveky: „Teraz zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.“ Proti zlu nezmyselnosti môžeme bojovať dobrom: vierou, nádejou, láskou. Všetci máme túto možnosť; všetci sme povinní využívať ju.
Zlo prichádza k nám vo forme fatalizmu. Fatalizmus je nebezpečné presvedčenie, že sme v moci zlého, temného osudu, proti ktorému sa nedá nič robiť. Kto podľahne tomuto zlu, upadá do rezignácie. Život pod bremenom fatalizmu je strašne smutný život. Čo je to dobro, ktorým môžeme prekonávať zlo fatalizmu? Je to radostná viera v nebeského Otca. Nie sme otrokmi a väzňami slepého osudu, ale môžeme prijať uistenie, že vo svojich mocných a láskavých rukách nás drží nebeský Otec. Nech by sa s nami dialo čokoľvek, i keby prišli do nášho života ťažké situácie a problémy, ani tak niet tej sily, ktorá by nás mohla vytrhnúť z Božích rúk o odlúčiť od Božej lásky. Kto má takúto mocnú, nenaštrbiteľnú dôveru, kto si ju osvojil, kto ju pestuje, komu ona naplní celé srdce, ten sa vďaka tomuto dobru stáva imúnny, odolný voči zlu fatalizmu. Všetci máme veľkú, úžasnú možnosť žiť neprestajne v tejto dôvere.
Keď príde do nášho života utrpenie, hlavne ťažké a dlhé, pociťujeme to ako zlo vo svojom živote. Ľudia zaujímajú pritom rozličné postoje. Objavujú sa otázky typu „prečo?“ a výčitky na adresu Pána Boha. Objavuje sa trvalý smútok a rezignácia. To sú pochopiteľné veci a nikto, kto cez podobné utrpenie neprešiel, by nemal trpiaceho človeka zato odsudzovať. Ale i tak by takéto postoje mali ostať len prechodným štádiom, ktoré by nemalo trvať dlho. Lebo aj v tomto prípade sa dá uplatniť apoštolova zásada: „Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom.“ Aj v tomto prípade je dobrom to, čo sme spomenuli pred chvíľou: Trpiaci človek sa môže prepracovať k dôvere, že za všetkých okolností, aj uprostred utrpenia, je v Božích rukách. Cítiť sa v Božích rukách je to isté, čo cíti dieťa, keď je v matkinom náručí a celou bytosťou vie a prežíva – i keď to nevie vyjadriť – že ho mama miluje bezpodmienečnou láskou. Cítiť sa ponorený do Božej bezpodmienečnej, absolútnej lásky – to je to dobro, ktoré nám pomáha prejsť od smútku a zúfalstva v utrpení k istote a pokoju.
K mnohým ľuďom prichádza zlo ako pokušenie ponižovať, degradovať seba. Veľmi citliví sme na to, keď nás ponižujú druhí. A zdá sa nám, že taký nezmysel ako ponižovať seba samého vôbec neprichádza do úvahy. A predsa práve toto zlo je veľmi rozšírené. Kto sa oddá alkoholizmu, kto podľahne drogovej závislosti, kto sa stane bezmocným otrokom hráčskej vášne, kto sa bez vnútorných zábran oddáva chaotickému sexu bez lásky, kto rozbíja svoje manželstvo a cudzie manželstvá, a tak ničí svojim a cudzím deťom pekný domov, na ktorý majú právo, ten síce prežíva krátke chvíle rozkoše, ale v skutočnosti ponižuje seba, degraduje seba, šliape po svojej vlastnej ľudskej dôstojnosti, klesá pod ľudskú úroveň, klesá pod obraz Boží v sebe a druhým spôsobuje veľké utrpenie. Človek obyčajne vidí a vníma len tú povrchne príjemnú stránku celej veci, a pred tou ničivou, deštruktívnou stránkou si zatvára oči. Žije v hroznom sebaklame. Prvý krok musí byť: Dať si otvoriť oči a zhroziť sa nad tým, čo človek pácha na seba a na druhých. A potom si uvedomiť: Aj s takýmito, aj so zdanlivo beznádejnými prípadmi si dal Ježiš Kristus rady a dokáže to aj dnes. On, Dobrý v jedinečnom zmysle, môže nám aj dnes pomôcť zvíťaziť nad týmto zlom, ktoré na nás útočí, alebo ktorého sme sa už stali obeťami. „Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom.“
V 12. kapitole Listu Rímskym, z ktorej je náš text, uvádza apoštol niekoľko konkrétnych príkladov uplatnenia tejto zásady. Medzi ne patrí ochota odpustiť. Píše doslova: „Nepomstite sa, milovaní, ale ponechajte to hnevu (Božiemu) - lebo je napísané: Mne patrí pomsta, ja odplatím; hovorí Pán. Naopak: ak je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho; ak je smädný, napoj ho; lebo keď tak urobíš, žeravé uhlie zhrnieš mu na hlavu.“ Pomstychtivosť, túžba po pomste – to je jeden príklad zla, ktoré sa chce zmocniť nášho srdca, našich rúk a slov. Pomstiť sa, a to poriadne – to je spravidla prvá citová reakcia v nás, keď nám niekto spraví niečo, čo pokladáme za krivdu. Aj toto zlo treba prekonávať dobrom – odpustením. To je veľmi ťažké, ale Pán Ježiš to od nás bezpodmienečne požaduje. Aj v Modlitbe Pánovej, aj v podobenstve o nemilosrdnom služobníkovi, a predovšetkým nás na to nabáda jeho vlastný príklad na kríži, kde sa modlil za tých, ktorí mu spôsobili nepredstaviteľne veľké utrpenie. „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia.“ Od neho si vzal príklad mučeník Štefan, keď sa pri kameňovaní modlil: „Pane, nepočítaj im tento hriech!“ Ak my dokážeme odpustiť krivdy minulé, prítomné, budúce, bude to jedno dôležité víťazstvo v rámci krásneho kresťanského programu: „Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom!“
Toto je niekoľko bodov spomedzi veľkého počtu príkladov zla, ktoré útočí na nás. Existuje mnoho ďalších foriem zla. O všetkých platí to, čo tu hovorí apoštol: Nemusíme sa stať obeťou útočiaceho zla, ale môžeme ho premôcť a nad ním zvíťaziť. Nie sami zo svojich síl, ale mocou Toho, ktorý vybojoval zásadné a rozhodujúce víťazstvo proti tomu Zlému a proti zlu. Christus Victor – Kristus Víťaz nám ponúka bohatý podiel na svojom víťazstve. „Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom!“
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
