V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

22. nedeľa po Sv. Trojici, Židom 10, 21 – 25, Pamiatka posv. Nového kostola

Keďže máme aj veľkého kňaza nad domom Božím: pristupujme s úprimným srdcom, v plnosti viery ako takí, ktorí majú srdce očistené od zlého svedomia a telo obmyté čistou vodou. Pridŕžajme sa neochvejne vyznania nádeje, lebo verný je Ten, ktorý dal to zasľúbenie. A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň. (Židom 10, 21 – 25)

Milí bratia a milé sestry!

Prenasledovateľmi mladej kresťanskej cirkvi bol zatknutý jeden z jej biskupov. Skôr, ako ho uväznili, stačil vraj poveriť svojho pomocníka Vavrinca spravovaním pokladu cirkevného zboru v onom meste. Mladík odišiel do zmenárne, kde všetky vzácne rúcha aj bohoslužobné nádoby zamenil za peniaze. Tie rozdal chudobným. Lakomému správcovi mesta sa doniesla zvesť o cirkevnom poklade. Nechal si Vavrinca predvolať a opýtal sa ho, kde ukryl poklad. Na jeho prekvapenie mladík nič netajil a sľúbil, že o tri dni mu poklad odovzdá. Po troch dňoch predstúpil Vavrinec pred vladára. „Kde máš poklad?“, dychtivo sa opýtal lakomec. „Tu je pripravený!“, odvetil Vavrinec a otvoril dvere do obrovskej predsiene vládnej budovy. Tlačilo sa v nej mnoho obyčajných ľudí, žien, sirôt, žobrákov, starcov a zmrzačených. Sklamaný správca mesta sa nezmohol ani na slovo. „Títo ľudia“, pokračoval Vavrinec, ktorými ty, pane, pohŕdaš, sú v Božích očiach vzácni a cenní. Ak hľadáš niečo skutočne vzácne, potom to nie je zlato, ale ľudia, ako ich tu vodíš. Títo ľudia sú pokladom cirkvi.
Táto legenda, hoci je historicky otázna, predsa sústreďuje našu pozornosť na hlbokú pravdu. Skutočným pokladom cirkvi, ani tej našej, nášho bratislavského evanjelického cirkevného zboru nie sú iba kostoly, za ktoré ďakujeme našim predkom – dnes pri 76. výročí posviacky ďakujeme zvlášť za tento Nový kostol. Tým pokladom nie sú ani rúcha, ani kalichy či iné veci, ktoré náš zbor vlastní a ktoré s úžitkom používame. Tým najvzácnejším po Kristovom evanjeliu, čo ako cirkev máme, čím nás Pán Ježiš obdaroval, sú bratia a sestry, s ktorými nás spája viera v Krista.
Ak dnes ďakujeme za Nový kostol, ktorí naši predkovia aj pre nás vybudovali ako prejav ich viery v Pána Boha, tak nám Hospodin kladie na srdce to, čo je ešte vzácnejšie ako potrebné vonkajšie veci, a tým je spoločenstvo bratov a sestier vo viere v Pána Ježiša, spoločenstvo vzájomnej lásky a služby.
Ľudia sú dôležitejší ako veci. Keď má človek všetkého dostatok, avšak nemá s kým prehodiť dobré slovo, je to nanič život. Vážme si tých, ktorí i v dnešnej dobe dobre, efektívne spravujú náš cirkevný majetok. Neradno to podceňovať. Veď bez potrebných priestorov a materiálneho zabezpečenia by nám bolo ťažšie plniť naše duchovné poslanie. Predsa, keby mal náš cirkevný zbor na svojom bankovom účte akokoľvek veľkú sumu, a my by sme zabúdali na potreby našich bratov a sestier, žili by sme v nesmiernej chudobe.
Tak, ako je dieťaťu, ktoré zaspáva, ťažké nahradiť jeho mamu, ktorá ho pohladí, poteší, také ťažké, ba popravde povedané nemožné, je nahradiť živé vzájomné spoločenstvo hmotnými vecami, či len zdanlivým, povrchným záujmom o blížnych.
I prečítaný text z Listu Židom nám poukazuje na vzácnosť, cennosť, hodnotu skutočného spoločenstva kresťanov.
Je čosi celkom iné, ak mám pred sebou ťažký deň, vybavovačky v práci, skúšku v škole či zákrok v nemocnici a viem: niekto na mňa myslí – moji bratia a sestry sa za mňa modlia, ako keď všetko to zložité a ťažké mám prežívať sám.
Božie slovo nás volá neochvejne sa pridŕžať nádeje, že sme v Božích rukách. No buďme úprimní: ako často sa táto naša nádej, naša dôvera v Krista chveje. Ako jednotlivci sme slabí, mdlí, nestáli – chvejúci sa, preto nám Pán Boh dal jedných druhým, preto smieme mať nielen Otca na nebi, ale aj bratov a sestry na zemi. Ak ich nemáme, obchádzame ich, potom sa zriekame požehnanie nebeského Otca. Pán Boh nám dal jedných druhým preto, aby sme si v láske jeden druhého všímali, nabádali – povzbudzovali sa vo viere.
Kto by chcel byť sám kresťanom, akýmsi súkromným – privátnym kresťanom na vlastnú päsť, podobá sa uhlíku vytiahnutému z pahreby. Spočiatku je síce ešte žeravý, no čoskoro zhasne, vychladne, sčernie, Uhlík plní svoje poslanie len vtedy, ak svojím tepom roznecuje druhé uhlíky. Vieme a túžime byť tými, ktorí roznietia vieru druhých? Cítia tí ďalší, že ak pre nejakú príčinu v spoločenstve chýbam, tak tam vskutku chýba čosi podstatné?
Mnohí kresťania podľa mena žijú tak, akoby druhých nebolo, akoby ich nepotrebovali. Nedajme sa však oklamať. Opúšťanie spoločného bohoslužobného zhromaždenia i akákoľvek povrchnosť, ľahostajnosť voči druhým v ňom, vedú nutne k duchovnému úpadku.
Dnešný text Písma sv. nás nechce „naháňať“ do kostolov či modlitební, kde by sme pri sebe len sedávali, bez záujmu o to, čo ten druhý prežíva. Naopak, volá nás k životu, v spoločenstve. – K uvedomeniu si, že ten, kto pri mne sedí a ktorého meno azda ani nepoznám, je Božím vzácnym darom pre mňa. Na to, aby sme to druhým vyjadrili, stačí mnohokrát málo. Usmiať sa, vzájomne sa predstaviť, prihovoriť sa. K tomu, všímavosti, neľahostajnosti, k nefalšovanému záujmu o druhých nás nabáda Písmo.
„Pozorujme sa vospolok“ – nie, aby sme druhého špicľovali, obmedzovali, tešili sa, keď klesnem ale aby sme mu pomohli. Aj nám môžu iní ich láskavým, nefalšovaným záujmom o nás, pomôcť. Pozorujme sa vospolok, aby sme sa „povzbudzovali k láske a dobrým skutkom“. Teda buďme spoločenstvom, kde môžu bratsko-sesterské vzťahy – vzťahy našej spolupatričnosti silnieť, pevnieť. Spoločenstvom, kde sa vedome usilujeme o dobro druhých.
„Neopúšťajme svoje zhromaždenia“ – vzájomne sa povzbudzovať, slúžiť si je ťažké, ba nemožné z vlastných síl, preto je potrebné čerpať ich z Božích zdrojov – slova a sviatostí – v bohoslužobnom zhromaždení.
„Napomínajme sa“ (v gr. PARAKALOÚNTÉS) – teda nie bez lásky, nie s deštruktívnou kritikou, ale ako to robí Svätý Duch – PARAKLÉTOS. Napomínajme sa v Jeho láske.
Môže sa zdať, že dnešná zvesť priveľmi prízvukuje ľudský rozmer cirkvi. No to, k čomu sme volaní máme konať preto, že máme „veľkého kňaza nad domom Božím“, preto smieme pristupovať k Bohu s úprimným srdcom a v plnej istote viery. Ľudí dnes osloví iba cirkev, presiaknutá istotou Božej prítomnosti, cirkev s ľudskou tvárou, v ktorej vládnu súrodenecké vzťahy. V Ježišovi sa Boh stal človekom a tvár Ježiša – Jeho charakter – má panovať aj v našich vzťahoch.
Je mnoho organizácií a spoločností, v ktorých sa ľudia nemôžu vyhnúť stretávaniu s druhými. Sú iné, ktoré existujú práve preto, aby sa v nich ľudia stretávali... Cirkev je jediné spoločenstvo, ktorému ide o to, aby sa v ňom stretávali ľudia navzájom, aby sa stretávali s Bohom, ktorý si vyhľadal k nám cestu Ježišovi Kristovi a tvorili spolu rodinu viery.
Svojimi podujatiami – najmä službami Božími aj v tomto jubilujúcom Novom kostole – cirkev ponúka liek proti skleróze. – Proti zabúdaniu, že nežijeme len z vlastnej práce a usilovnosti či iba z pomoci a služby iných, ale predovšetkým z Božej lásky a dobroty.
Detská besiedka, vyučovanie náboženstva, konfirmačná príprava, biblické hodiny, služby Božie nie sú ďalším zaťažením už aj tak nabitého programu detí/dospelých. Naopak, vytvárajú priestor, v ktorom si uvedomujeme, že platia aj iné hodnoty ako výkon.
V neposlednom rade cirkev ukazuje cestu k zmysluplnému životu tu, v časnosti, i cestu k večnému životu. Vedie nás k viere v Pána Boha, v nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Táto viera je jediný, skutočne spoľahlivý – pevný most v našom živote aj smrti. Most, ktorý nás môže previesť z časnosti cez priepasť smrti do večnosti. Pýtajme sa: Po akých mostoch chodíme? Neprelamuje sa nám prehnitý most nevery, či tzv. individualistického, privátneho „kresťanstva“ pod nohami? – Cirkev nás orientuje k tomu, čo je pevné a spoľahlivé v živote i v smrti. Preto „pridŕžajme sa neochvejne vyznania nádeje, lebo verný je Ten, ktorý dal to zasľúbenie. A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň“ – deň druhého Kristovho opätovného príchodu.

Amen.

Pramene:
Luděk Rejchrt: Křesťanské legendy staré Evropy (Hrnčířství a nakladatelství Michaly Jůzy & Evy Jůzové, Praha, 1995);.
Jiří Gruber: Pojď a přesvědč se (vyd. ČCE, Praha 2007).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.