V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

20. nedeľa po Sv. Trojici, Marek 10, 17 – 22

Milí bratia a milé sestry!
Dostane sa moje dieťa/vnúča na vytúženú školu? Čo môžem urobiť pre to, aby si môj syn/dcéra našli dobrú manželku/la? Ak pomôžem svojim deťom zabezpečiť vlastné bývanie? Bude v našej vlasti/našom cirkevnom zbore väčší pokoj? – Otázky, otázky, samé otázky. Nepochybne, všetky sú dôležité. Veď iba narušený človek by netúžil po šťastnom – spokojnom živote pre seba aj pre svojich najbližších.
Je tu však ešte jedna dôležitejšia otázka, ako tie, ktoré sme v úvode vymenovali. Ba je to tá najdôležitejšia otázka zo všetkých otázok. Ježišovi ju položil mládenec a mladíkova otázka, ktorá by mala dozrieť v každom človeku, znie: „Čo robiť, dobrý Majstre, aby som bol dedičom večného života?“ Čo robiť, aby som nebol zatratený, ale mal večný život? – To je najdôležitejšia, tá celkom zásadná otázka. Veď nejde iba o život harmonický, šťastný, ale aj o život večný. O to, či v konečnom dôsledku obstojím pred Pánom Bohom. Tieto dni, v ktorých navštevujeme miesta hrobového odpočinku našich blízkych, nás nabádajú intenzívne premýšľať o tom, čo bude po našej smrti, kde strávime našu večnosť
Počujeme o mládencovej snahe – ako doslova pribehol k Ježišovi, v úcte pred Ním padol na kolená, ako sa vo svojom počínaní snažil vyhnúť prestúpeniam. Mládencova otázka je dôležitá, no v jednom sa mládenec predsa mýlil.
Priblížme si to na príklade: Dvaja muži – starí známi – sa pomerne často stretávali v meste. „Ahoj“ povedal jeden druhému pri stretnutí. „Ahoj! Ako sa máš?“, spýtal sa zvyčajne ten druhý. „Dobre“ – povedal prvý. „Ja sa mám tiež dobre“, odvetil druhý. „Tak ahoj!“ – a rozlúčili sa. Až raz: „Ahoj!“ – pozdravil jeden. „Ahoj! Ako sa máš?“ – spýtal sa druhý. „Vieš, zomrela mi žena“, vraví prvý. „Ja sa mám tiež dobre. Tak ahoj!“, odvetil podľa zvyku druhý muž. Hoci sa pýtal, v skutočnosti sa nemienil nič dozvedieť. Už vopred počítal s obvyklou odpoveďou a ani nepočúval, čo jeho známy vraví.
Mládenec, ktorý prišiel za Ježišom sa tiež pýtal, no neočakával odpoveď. Prinajmenšom nie takú, ktorá by menila jeho situáciu. Azda čakal, že Ježiš povie niečo poučné, niečo závažné, určite však nečakal niečo bezpodmienečne záväzné, akým je Božie – Ježišovo slovo. Čo očakávame my, bratia a sestry? Čo sme dnes prišli počuť? Niečo poučné? Závažné? Zaujímavé? Zábavné? Alebo slovo živého vzkrieseného Krista, ktoré je záväzné pre mňa, pre teba? Prišli sme počuť bezpodmienečne záväzné Božie slovo?
Mládenec sa chcel pozhovárať s dobrým Majstrom, no zastal pre Bohom – Božím Synom. Nie pred Ježiškom – akýmsi poradcom, ale pre Pánom Ježišom, ktorý odmieta mládencov kompliment. Pri stretnutí s Ježišom totiž nejde o vymieňanie si zdvorilostných fráz. Ide o áno alebo nie, o odovzdanie alebo odopretie celého nášho života Pánu Bohu. Ide o to, či chceme byť sami svoji (por. 1K 6,19) – sami sebe normou, alebo chceme byť Božími ľuďmi – tými, ktorých si Pán Boh bude používať ako svoje nástroje v tomto svete, tými, ktorí oslávia Boha svojím telom i duchom.
Ježiš hovorí mládencovi: Poznáš Božie prikázania. V nich nám Pán Boh ukázal svoju vôľu. Aj my ich poznáme. Keby sme ich teraz mali odriekať, väčšina z nás to zvládne výborne. Aj mládenec ich skvele poznal. Hovorí: „Toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ Nie je to samochvála. Po mladíkovej odpovedi totiž v Písmo uvádza, že Ježiš si mládenca zamiloval. Kiežby sme i my takto s čistým srdcom mohli vyznávať: Pane, od mladosti verne kráčam po Tvojich cestách.
Počujeme: Ježiš si mládenca zamiloval. Pokojne tam dosaďme svoje meno. Aj teba/mňa si Pán Ježiš zamiloval. Avšak práve tomu, kto je milovaný, Ježiš nezamlčuje ani jeho nedostatky. Mládencovi vraví: „Jedno ti chýba: choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným ... potom príď a nasleduj ma.“ Vyzerá to ešte horšie ako v socializme. Hoci socializmus preferoval spoločné vlastníctvo pred súkromným, aj tam mohol človek čosi mať. Alebo: znie to ako sektárstvo. Veď jedným zo znakov siekt je, že ich členovia predávajú svoje majetky.
Ježiš však nie je ani propagátor socializmu, ani sektár. V stretnutí s bohatým mládencom dokonca ako hlavnú vec nerieši otázku majetku. Tu ide o čosi iné. – O spálenie mostov. O to, aby mládencovo srdce neviselo na majetku. Martin Luther napísal, že k čomu ľneme srdcom a dôverou – k čomu priložíme svoje srdce – to je bezpochyby náš Boh. V našom prípade to nemusí byť majetok. Môže to byť vlastná – samospravodlivá zbožnosť, na ktorej si zakladáme, dobré schopnosti či pozícia v našej profesii, obdiv a uznanie od ostatných, spoločenský pôvod a postavenie – aj na tom všetkom môže visieť naše srdce. Môže to byť i naša pohodlnosť, náš čas, ktorý si chceme určovať len my sami, bez toho, aby sme dovolili Bohu povedať čosi na naše plány. Môže to byť aj nejaký človek, na ktorom nám záleží viac, ako na Pánu Bohu – na tom všetkom i na všeličom inom môže visieť naše srdce. Pán Ježiš vyzýva: Zves svoje srdce – v mládencovom prípade z majetku, v našom azda z iných vecí – a zaves ho v dôvere na Boha – na Kristovo slovo, ktoré počuješ.
Každému z nás prinášajú takéto Ježišove radikálne požiadavky ťažké chvíle rozhodovania. Striedajú sa argumenty za a proti. Za nás, na našom mieste, sa však nemôže nik iný rozhodnúť. Ohromnou pomocou nám pri rozhodovaní je vedomie, že Ježiš si nás zamiloval. Nie len citovo, povrchne, ale bytostne, skutkom a opravdivo (por. 1J 3, 18). Keď vieme, že nie sme Bohom zabudnuté, až po obeť svätého Ježišovho života milované Božie deti, je rozhodovanie sa pre Krista oveľa ľahšie.
Mládenec však odišiel od Ježiša smutný. Hoci na začiatku k Ježišovi radostne pribehol, padol pred Ním na kolená, navonok Mu vzdal úctu, aká patrí Bohu, predsa od Neho nechcel počuť nič iné, ako to, čo vyhovovalo jemu samému. Nehľadáme v Božom slove len to, čo v ňom chcem sami počuť? Sme ochotní, otvorení dať sa ním hostiť s očakávaním a otvorenosťou, že nás môže aj prekvapiť, či zaskočiť?
Mládenec bol zahľadený – zaľúbený do seba. Tak ako kedysi v Ovídiových Metamorfózach mladík menom Narcis. Videl svoj obraz na vodnej hladine a zdal sa mu taký krásny, že sa doň zamiloval. Jedného dňa chcel svoj obraz objať, no pritom spadol do vody a utopil sa. I mládenec z evanjelia mal také veľké ego, mal tak rád seba, svoj spôsob života, že ho nedokázal opustiť ani vtedy, keď ho k tomu vyzval Ježiš – Pán a najlepší učiteľ života, od ktorého si prišiel pýtať radu. Takto stratil príležitosť prijať večný život a radovať sa z nezrušiteľnej Božej blízkosti.
Spomeňme si na kráľovského dvorana z Etiópie (Sk 8, 27nn) alebo na ženu Samaritánku (J 4. kap.), ktorí celkom inak využili príležitosť zdediť večný život. Obaja zavesili svoje srdce na Ježiša a radovali sa. Pretože niet skutočného šťastie a trvalej radosti bez Pána Ježiša. Bez dôvery v Krista nieto večného života. Preto sa dnes a denne nanovo rozhodujme pre Toho, kto si nás tak zamiloval, že seba samého dal za nás na drevo kríža ako výkupné za naše hriechy. Len od Ježiša môžeme prijať život v plnosti – život večný. I dnešná Večera Pánova nám túto Spasiteľovu lásku sprítomňuje. Večný život je to nezaslúžený dar Kristovej milosti. Nemôžeme ho ničím zaplatiť, iba zdediť. Pán Boh nám ho dáva z lásky, nie však proti našej vôli. Je nám daný ako príležitosť, ktorú dostávame a večná škoda je premrhať ju. Dnešná nedeľa má tému: Stratená príležitosť. Stratili ju tí, ktorí odmietli pozvanie na svadbu kráľovského syna (Mt 22, 1 – 15). Stratil ju človek, ktorý sa na svadbu dostal, no nemal svadobné rúcho. Nemuselo ísť o nákladný odev. Skôr o čosi podobné, ako keď dnes ozdobíme sako svadobčanov vetvičkou myrty. Ozdobu ponúkajú hostitelia, organizátori svadby. Onen človek ju, zdá sa, odmietol. Stratil darovanú príležitosť. Príležitosť zdediť večný život zrejme stratil aj bohatý mládenec. Odišiel od Ježiša smutný. My prosme – každý za seba – v modlitbe:

Pane daj, aby som zlepšoval to, čo závisí odo mňa.
Daj, aby som prijímal to, čo odo mňa nezávisí.
A daj, aby som oboje presne rozoznával.
Netrápil som sa tým, čo nemôžem zmeniť, ale múdro využil príležitosti, ktoré mi zo svojej lásky dávaš. Amen.

S použitím myšlienok Jiřího Mrázka na Ľudovíta Fazekaša

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.