17. nedeľa po Sv. Trojici, Žalm 146, 1 – 6; Jeremiáš 17, 5 – 8, 1. Petra 2, 4 a 6
Milí bratia a milé sestry!
Jeden príbeh spomína človeka, ktorý sa pokĺzne a padá z útesu. Ako sa tak rúti dolu, podarí sa mu zachytiť sa o strom vyrastajúci z brala. Visí na ňom. Nad ním nebo, pod ním 300 metrový skalný útes. Je jasné, že dlho nevydrží. Niečo mu napadne. „Bože!“, vykríkne zo všetkých síl. – No všade len ticho, nijaká odpoveď. Zvolá znovu: „Bože, ak existuješ, zachráň ma. Sľubujem, že v Teba budem veriť a budem k viere v Teba viesť aj ostatných. – Zase nič. Muž sa v strachu skoro pustí, keď začuje mocný hlas. „To hovoria všetci, keď majú na mále.“ – „Ja nie som ako druhí“, vraví chlapík. „Veď ja som už začal veriť, nevidíš? Zachráň ma!“ – „Dobre“, ozve sa hlas. „Zachránim ťa. Tak sa pusť!“ – „Mám, sa pustiť?“, skríkne rozčúlene úbožiak. „Myslíš, že som vari blázon?!“ Toľko príbeh.
Jeho dej má v sebe posolstvo i otázku. Posolstvo znie: Pán Boh nás nebude zachraňovať, keď sa chceme zachraňovať sami. Kto chce nie z viery, zo spoliehania sa na Krista, ale svojím pričinením – z vlastných zásluh a skutkov dosiahnuť záchranu, byť pred Bohom spravodlivým – pre toho niet záchrany – čo ako bláznivým sa to môže javiť.
O takých ľuďoch čítame v R 9, 32n: „Preto, že nie z viery, ale akoby zo skutkov (chceli dosiahnuť spravodlivosť). Narazili na kameň úrazu, ako je napísané: Ajhľa, kladiem na Sione kameň úrazu a skalu pohoršenia, a kto verí v Neho, nebude zahanbený.“
Popri posolstve onen príbeh nepriamo obsahuje aj otázku. Pýta sa mňa i teba: Na čom visím? – Na čom visí tvoja duša?
Azda si to ani dobre neuvedomujeme, ale vždy na čomsi visíme. Deti visia na svojich rodičoch. Na ich láske, starostlivosti a ochrane. Je to tak dané samým Pánom Bohom. Od Neho, Autora sveta i Autora života každého z nás, je odvodená autorita pozemských otcov a matiek. Keď deti po čase opúšťajú rodičovské hniezdo, vyvoláva to aj pocit clivoty; každý dobrý rodič však predsa túži, aby jeho dieťa bolo tkp. „na poriadku“ – aby stálo na vlastných nohách, založilo si svoju rodinu. Naopak, hoci sme s deťmi radi, žiadneho normálneho rodiča by netešilo, keby jeho potomok nerástol a zostal by aj po rokoch telesne i duševne na úrovni batoľaťa, ktoré visí na svojich rodičoch.
Pomocou metódy kontrastov hovorí Biblia o tom, na koho sa nemáme/máme spoliehať, presnejšie na čom máme/ nemáme visieť. Spomína viacero takýchto skutočností. V Žalme 146, 3 čítame: „Nespoliehajte sa na kniežatá, na človeka, u ktorého niet pomoci.“ Prečo? Z akého dôvodu? – Veď do takej alebo onakej miery je spoliehanie sa na ľudí nevyhnutné. Spoliehame sa, že vodič (MHD) rozozná plynový pedál od brzdy; spoliehame sa, že v jedálni nám kuchár nezamieša do polievky arzén (B. Pleijel). Bez elementárnej dôvery ľuďom by bol život ťažko predstaviteľný. Biblia je existencionálnou knihou a má na mysli otázku: Na čom visím? – Na čom visí tvoja duša? Človek – ani obyčajný, ani mocný, vysokopostavený, to nemôže byť preto, lebo zomrie. Pretože v momente, keď mu Najvyšší odníme ducha, zanikne všetko, o čo sa usiloval. „Nespoliehajte sa na kniežatá, na človeka, u ktorého niet pomoci. Keď jeho duch vyjde, on vráti sa do zeme; jeho úmysly zaniknú v ten istý deň.“ (Ž 146, 3n)
Zrejme nie náhodou sa 146. žalm stal v neskorom židovstve súčasťou ranných modlitieb. Tento žalm totiž začína (v. 1n) vyznaním: „Haleluja! Chváľ, duša moja, Hospodina! Chváliť budem Hospodina, dokiaľ žijem, a spievať budem svojmu Bohu,
dokiaľ tu budem.“ Ten, kto sa takto modlí, vie o ohraničenosti ľudského života, rozumie, že spoliehať sa – bytostne visieť vskutku nemožno na vládcoch, na človeku, lebo zomrie, ale jedine na Bohu, ktorého bytie ani moc nezaniká. Je dobré si hneď ráno, na počiatku novo darovaného časového úseku, ktorého obsah presne nepoznáme, pripomenúť: Neurobím si oporný múr z toho, čo spadne, nebudem visieť – spoliehať na moc a vplyv človeka, lebo zomrie, ale svoju dôveru zavesím na Kráľa vekov, nesmrteľného živého Boha (1 Tim 1, 17; 6, 16), na Ježiša, ktorý je „ten istý včera i dnes i naveky“ (Žid 13, 8).
Jeremiáš podčiarkuje, že spoliehať sa nemožno ani na seba, na svoje sily, na to, že si vystačíme sami, ba takéto pokusy ústia do prekliatia: „Takto vraví Hospodin: Prekliaty je muž, ktorý dúfa v človeka a telo robí svojou oporou, ale jeho srdce sa odvracia od Hospodina.“ (Jer 17, 5n) Bude ako krovisko vo vyprahnutej stepi. Obrátiť sa k Bohu chrbtom, spoliehať sa, že nad zrázmi a priepasťami života ma udržia moje ruky, moje sily, to je istá cesta do záhuby. Naopak, koho srdce visí na Bohu, ten – hoci nebude uchránený pred skúškami, ťažkosťami a nebezpečenstvom, predsa sa nemusí báť, lebo Hospodin mu je Záchrancom. Jeremiáš ho pripodobňuje k stromu zasadenému pri vode, ktorý je vkorenený v Bohu, neuškodí mu sucho ani páľava. Rozdiel medzi týmito dvomi postojmi – medzi
spoliehaním sa na Boha alebo spoliehaním sa seba či iných ľudí je priepastný. Je to rozdiel medzi životom podobným vysychajúcemu kru, odsúdenému na zánik a úrodným stromom, z ktorého je druhým čo dávať – neprestajne prináša ovocie.
Martin Luther vo Veľkom katechizme napísal, že na čom visí tvoje srdce, „k čomu ľneš srdcom a dôverou, to je bezpochyby tvoj Boh.“ Tými bohmi, falošnými, vratkými oporami môžu byť – popri dúfaní v seba či v moc a priazeň iných ľudí – aj spoliehanie sa na majetok, na svoju učenosť a česť. V konečnom dôsledku na ničom z toho nemôže visieť naša duša. Výstižne to formuloval Tomáš Garrigue Masaryk, profesor, ktorý odborne skúmal jav samovraždy. Povedal, že človek buď zavesí svoj život na Boha, alebo mu zostane zavesiť ho na klinec.
Na čom visí moja – tvoja duša? Zavesíme ju na Boha, alebo na klinec? V R 9, 33 sa píše: „Ajhľa, kladiem na Sione kameň úrazu a skalu pohoršenia, a kto verí v Neho, nebude zahanbený.“ Tým kameňom úrazu je Ježiš Kristus. Keď prišiel na našu zem, mnohí Mu neverili, nespĺňal ich očakávania a predstavy o Mesiášovi. Práve tak je Ježiš kameňom úrazu pre tých súčasných ľudí, ktorí – ako chlapík z úvodného príbehu – nie sú ochotní pustiť sa svojich falošných barličiek a považujú biedny konár za bezpečnejší ako pád do náručia Kristovej lásky. Autor 1. Petra (2, 4 a 6) nás nabáda: „Pristupujte k Nemu, živému kameňu, ľuďmi zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému a vzácnemu. ... Veď stojí v Písme: Ajhľa, kladiem na Sione uholný kameň, vyvolený, vzácny, a kto verí v Neho, nebude zahanbený.“ Nás kresťanov môžu stretnúť rozličné skúšky i sklamania. Avšak dôvera v živého Boha – v Krista ukrižovaného za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie, nebude sklamaná. Čo ako čo ako bláznivo by to vyzeralo, zahanbení a sklamaní nebudú tí, ktorí sú ochotní zavesiť svoj život na Boha, na slová Jeho zasľúbení (1Kr 8, 56; R 10, 13) a považovať ich za pevnejšiu istotu ako viditeľné, no pominuteľné opory.
Amen.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
