3. adventná nedeľa, Lukáš 3, 8 a 10 – 18
„Vydávajte preto ovocie hodné pokánia. ... I spytovali sa ho zástupy: Čo teda robiť? Odpovedal im: Kto má dve košele, nech dá tomu, kto nemá; a kto má pokrm, nech urobí podobne. Prišli aj colníci, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: Majstre, čo robiť? Odpovedal im: Nevyberajte viac, ako vám prikázali. Spýtali sa ho aj vojaci: A čo my máme robiť? Odpovedal im: Nikoho nevydierajte, ani neudávajte, ale pristávajte na svojom žolde. Keď ľud očakával a všetci si mysleli v srdci o Jánovi, či ozaj nie je Kristus, odpovedal Ján všetkým: Ja vás zaiste krstím vodou, ale ide mocnejší ako ja; nie som hoden rozviazať Mu remienky na obuvi; On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom; v Jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni. Aj mnohé iné napomenutia dával ľudu a zvestoval mu evanjelium.“ (Lukáš 3, 8 a 10 – 18)
Milí bratia a milé sestry!
Istý spisovateľ napísal poviedku, ako v Dánsku zhorel jeden cirkus. Keď cirkus rozložil svoj šiator pri obci, v cirkuse vznikol požiar. Riaditeľ poslal klauna, aby utekal do dediny po pomoc. Bolo po žatve a mohlo sa stať, že by sa oheň preniesol cez suché pole do obce. Klaun bol už oblečený, nalíčený – pripravený na predstavenie. Uháňal do dediny a prosil jej obyvateľov, aby bežali s ním a pomohli uhasiť požiar. No dedinčania to považovali za reklamu, aby ich dostal na predstavenie. A tak, zatiaľ čo im klaun rozprával o požiari, oni tlieskali a smiali sa až k slzám. Klaun sa zaprisahal, že to myslí vážne, avšak dedinčania sa smiali ešte viac a vraveli si: Ako výborne to hrá, skvelá reklama! Keďže požiar nemal kto hasiť, preniesol sa oheň do dediny a tá celá zhorela.
Tento príbeh sa v čomsi podobá dnešnému evanjeliu. V kostole často počujeme: Čiňte pokánie! Ale málo to berieme vážne. Povieme si: No fajn, je to dobre povedané, avšak nás sa to netýka. My to už poznáme. Sme my vari nejakí hriešnici? Volať k pokániu nás, to je zvesť nasmerovaná na nesprávnu adresu. Bratia a sestry, k pokániu nás však nevolá iba dávny biblický text, nenabáda nás k nemu len Ján Krstiteľ, ale znova a znova nás k pokániu vyzýva sám Pán Boh. Naše slovo pokánie mnohým veľa nehovorí. Grécky sa pokánie povie „metanoia“ – čo značí „zmena zmýšľania“. Nie pocit, ani smutná nálada, ale zmena zmýšľania. Nemáme dôvod považovať sa za dobrých pred Bohom. Povieme si vari: iní ľudia sú horší... No Pán Boh sa obracia práve na nás, pretože z nás chce čosi vykresať. A tak nám vraví: Zmeňte svoje zmýšľanie. Nepovažujte sa za dobrých, za spravodlivých. Aj vo vás je ešte poriadny kus zlého človeka, toho starého Adama a Kristus chce z vás vytvárať nových ľudí. – Áno, nie sme ani bieli, ani iba čierni, v každom z nás sa mieša dobro i zlo. No Hospodin nás vedie k tomu, aby v nás ten nový človek, ktorý zmýšľa v súlade s Božím Duchom, získaval prevahu. Samozrejme, nejde to bez vnútorného zápasu. Keď si tento zápas uvedomujeme, potom s väčším porozumením hľadíme aj na iných ľudí. Chápeme, že aj oni musia so sebou bojovať a preto si potrebujeme vzájomne odpúšťať, vžívať sa do druhého a navzájom si pomáhať.
Pokánie je vždy niečo konkrétne. Poslucháči Jána Krstiteľa, ktorým zvestoval pokánie, sa ho správne pýtajú: Čo teda robiť? A on od nich nechce nič nemožné, nič neobyčajné, ale konkrétnu snahu v každodenných veciach: Majte porozumenie pre druhých, buďte verní v malom, buďte ohľaduplní, vzájomne si pomáhajte, nepodvádzajte sa, buďte pravdiví, nedopúšťajte sa krivdy, neutláčajte druhých, nerobte nikomu nič zlé. Pokánie je vždy čosi konkrétne. Ani my nepovedzme, že sa chceme „vo všetkom polepšiť“. Znie to síce krásne, no spravidla to nikam nevedie. Pokánie neznamená vymýšľať si nejaké kajúce skutky, ale značí predovšetkým správne plnenie si našich ľudských, našich kresťanských povinností. Nasledovať príklad viery, lásky a nádeje. Tak, ako si ho pripomíname zo života biblických postáv, ale aj zo života kresťanských osobností – reformátorov i ďalších. Čítajme o nich. Literatúry o takýchto osobnostiach je dosť. Majme ich príklad pred očami. Nosme vieru, lásku a nádej kresťanských osobností – predovšetkým Pána Ježiša Krista – v sebe.
Posvieťme si na niektorú zo svojich chýb, hľadajme spôsob, ako ju zdolať, cvičme sa konkrétne v niečom dobrom: v trpezlivosti pri práci – najmä tí, ktorí, sa starajú o malé deti, starých či chorých jej potrebujú mnoho – cvičme sa v znášaní druhých, aj ich chýb. Konkrétne: dnes budem znášať toho a toho a nebudem sa na tohto človeka zlostiť. Premýšľajme, komu chceme a máme odpustiť, veď Boh odpúšťa nám.
Alebo sa vedome snažme viac sústrediť na modlitbu, aby nebola iba akousi odbavenou povinnosťou, ale miestom, kde sa otvárame Bohu, kde sa učíme spoznávať Pánovu vôľu a viac dôverovať Kristovej láske.
Pokánie je životným procesom. Pritom je jasné, že z vlastných síl nedokážeme nič. Pán Boh nás svojím slovom uvádza do pohybu, do procesu, aby sme sa Bohu väčšmi podobali v našom charaktere, boli viac takými ľuďmi, akých z nás chce Pán Boh mať. Je treba, aby náš život bol vierohodný v tých celkom malých, obyčajných veciach. Evanjeliu neškodí, že sme plní chýb, ale že vydávame o evanjeliu zlé svedectvo, keď v tých chybách spokojne zostávame, keď si v nich hovieme. Keď z toho, čo vo svojom vnútri veríme, nechceme vyvodzovať dôsledky. Potom to vyzerá, ako by sme tomu ani sami neverili.
Život Jána Krstiteľa bol taký vierohodný, že si o ňom iní mysleli: to je Mesiáš. A čo na to Ján? – Nie som Mesiáš, ale po mne príde Ten, ktorému ja nie som hoden rozviazať remienky na obuvi (čo bola práca otroka). On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. Prinesie nám Ducha Božieho a bude Ho vylievať do našich sŕdc. Raní kresťania nachádzali svoju istotu, radosť a nádej v tom, že Ježiš žije uprostred nich a Duch Boží pôsobí medzi nimi. Kiež sa táto istota, radosť a nádej stane i našou!
Ján hovoril, že Ježiš bude krstiť ohňom – t. j. On má posledné právo vysloviť nad naším životom svoj súd. Keď nám Pán Boh odpúšťa, dáva nám tým aj silu pre nový život, zodpovednosť preň. Byť čistý neznamená totiž byť len bez čohosi, bez špiny hriechu, ale byť naplnený niečím Božím. Milosťou sme spasení skrze vieru, nie zo skutkov; avšak ako omilostení – ako noví – Boží ľudia sme stvorení v Kristovi Ježišovi na dobré skutky, v ktorých nás Boh už prv uspôsobil chodiť (por. Ef 2, 8nn). „Čistý“ je v teologickom zmysle iba ten, v kom prebýva Božia láska. Čistý je iba milujúci človek, pričom láska nie sú len slová, ale musí sa osvedčiť. – Tak ako u Ježiša. Aj Jeho láska prechádzala skúškami a ťažkosťami. Šla za nás až na drevo kríža. Dnešná Večera Pánova nám pripomína túto Ježišovu obeť, túto Jeho čistotu, Jeho čistý charakter. Čistá je iba milujúca bytosť. Bytosť, ktorá dobrým premáha zlé. Božia milosť je silnejšia ako naša ľudská slabosť. Prosme, aby sa zvesť o pokání dotýkala našich životov a aby sme žili vierohodne, na Božiu slávu. Amen.
Pramene: homílie Miloslava Mášu a Miroslava Heryána.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
