V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

2. adventná nedeľa, Rímskym 14, 7 – 9

Nikto z nás totiž nežije sebe a nikto sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme. Veď práve na to Kristus umrel a ožil, aby panoval aj nad mŕtvymi aj nad živými. (Rímskym 14, 7 – 9)

Pre človeka je charakteristické, že svoj život prežíva nie v izolovanosti, ale že je mnohorakými spojivami pospájaný s tým, čo je minulé, čo je prítomné a čo patrí do budúcnosti. Spojení sme s rodičmi, bez ktorých by sme neexistovali, spojení sme s mnohými ďalšími ľuďmi v našej prítomnosti. Spojivá siahajú aj do minulosti, aj do minulosti nedávnej, na ktorú sa bezprostredne pamätáme, aj do minulosti dávnejšej a veľmi dávnej, ktorú poznáme len sprostredkovane z rozprávania, z kníh a podobne. Na tvorbe našich osobností sa podieľajú nielen rodičia a vychovávatelia, ale aj minulosť národa, v ktorom žijeme, minulosť cirkvi, ktorej sme členmi. A keďže si robíme určité predstavy a plány aj smerom do budúcnosti, sme spojení aj s tým, čo ešte len príde. Dokonca aj človek, ktorý žije dlhší čas v samote, napríklad v izolácii väzenia, je spomienkami spojený s veľkým množstvom ľudí a udalostí. Nikto nie je izolovaný, každý žije v široko rozvetvenej sieti vzťahov. Zaujímavým aktom sebapoznávania by bolo jasne si pospomínať čím viac takýchto spojív, keďže v bežnom živote si mnoho z nich ani neuvedomujeme.
Pri všetkom tomto myslíme na spojivá s ľuďmi, udalosťami, spomienkami z tohto nášho terajšieho sveta, ktorý je na niekoľko desaťročí naším domovom. Ale aj o tomto našom svete ako celku platí, že nie je izolovaný, veď nemohol vzniknúť sám od seba, ale je vysoko komplikovane premysleným dielom Tvorcu. Spojivá tohto sveta siahajú za hranice toho, čo poznáme. Aj my ako jednotliví ľudia si musíme povedať: Moje spojivá tiež siahajú za hranice, nad hranice toho, čo viem o svojom živote povedať. Keby som vedel iba o spojivách, ktoré ma spájajú s týmto známym svetom, bol by môj život nepochopiteľný a nevysvetliteľný, bol by mi úplnou záhadou. Keď sa nás zmocní otázka: Aké sú moje spojivá so zdrojom, prameňom života, dostávajú sa do nášho zorného poľa slová, ktoré o ľudskom živote hovorí apoštol v našom texte: „Nikto z nás nežije sebe a nikto sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“
V tejto vete je vyslovené dôležité chápanie, koncepcia ľudského života. Najprv si nakrátko všimneme opačné chápanie života. Je mnoho ľudí, ktorí neuznávajú citovanú vetu. Namiesto nej povedia o sebe niečo iné, napríklad toto: Ja žijem zo seba a žijem pre seba. Pri tej prvej vete: „Ja žijem zo seba“ si síce uvedomujú, že im život darovali rodičia a že im ako aj iným ľuďom vďačia za mnoho, ale inak sú hrdí na svoj rozum, dôvtip, silu a sú presvedčení, že si s problémami života dajú rady sami. To je pravdaže sebaklam, lebo bez Stvoriteľa by ani neexistovali a bez jeho starostlivosti by rýchlo zomreli. Ale kto chce žiť v tejto veci v sebaklame, tomu by bolo ťažké nasilu nanútiť pravdivý pohľad na život. A tá druhá veta: „Ja žijem pre seba“, alebo: „Ja žijem iba pre seba“ je spojená s veľmi zlými následkami, lebo to je vlastne opis, definícia sebeckého, egoistického života. Takéto chápanie vlastného života vedie v etickom, mravnom ohľade k veľmi zlému správaniu voči druhým ľuďom.
Je smutné, že je tak mnoho ľudí, ktorí formujú svoj život podľa zásady: Ja žijem zo seba a žijem iba pre seba. Ale mimoriadne smutné je, ak podľa týchto slov žijú kresťania, teda tí, ktorí by mali byť nasledovníkmi Ježiša Krista. Skúsenosť ukazuje, že aj medzi nami, kresťanmi, je takých ľudí mnoho. Definíciou kresťanského človeka by malo byť to, čo hovorí apoštol: „Nikto z nás nežije sebe a nikto sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“ Zápis v matrike alebo formálna účasť na živote cirkvi – to nie je dostačujúce poznávacie znamenie, či niekto je kresťanom alebo nie. Rozhodujúcim poznávacím znakom je, či človek túto citovanú vetu berie vážne a či ju uplatňuje vo svojom živote.
Nie sme izolovaní, lebo všetko, čo sme a čo máme, pochádza od Pána Boha. Na inom mieste svojich listov to apoštol vyjadril týmito slovami: „Čo máš, čo by si nebol dostal? A keď si dostal, čo sa chváliš, akoby si nebol dostal?“ Narodili sme sa len preto, že On tak chcel a žijeme len preto, že On tak chce. To je to naše najprvšie spojivo, ktoré poukazuje na náš pôvod. Všetky ostatné spojivá, ktoré sme spomínali, môžu existovať len preto, že existuje to prvé. To spojivo, tá závislosť od Stvoriteľa trvá aj vtedy, keď človek o nej nevie, keď si ju neuvedomuje, keď na ňu zabudne alebo ju vedome a ostro popiera. Je omnoho lepšie vedieť o tom, uznať to, prijímať to. Fungujúca existencia tohto spojiva so Stvoriteľom, fungujúca a uvedomená závislosť od neho je základným predpokladom životnej istoty, pokoja a vyrovnanosti.
Do toho vzťahu medzi Stvoriteľom a človekom vstúpil ako katastrofálny rušivý zásah ľudský hriech. Hriešny vzdor proti Stvoriteľovi bol možný, keďže človek dostal dar slobody, slobodného rozhodovania. Nie je to síce bezhraničná sloboda, ale predsa stačila a stačí na to, aby sa stvorený človek postavil proti svojmu Stvoriteľovi. To, čo na začiatku Biblie čítame v rozprávaní o hriešnom páde v raji, to sa opakuje v každej generácii. Takže ten biblický text o okúsení zakázaného ovocia nie je iba pradávny príbeh, ale je to obrazný opis aj dnešnej každodennej skúsenosti. Bez veľkých ťažkostí by sme dokázali u seba a u druhých identifikovať množstvo jednotlivých hriešnych rozhodnutí a činov. Mnohé z nich sú také otrasné, že ich nedokážeme ani pochopiť, Hriechom je ľudská bytosť tak nakazená, že sa jednotlivé hriechy zlievajú do veľkého prúdu hriešneho vzdoru proti Pánu Bohu.
Pán Boh tak veľmi miluje život, že ešte aj v tejto situácii sa stará o východisko. Pôsobenie, utrpenie, smrť a vzkriesenie Pána Ježiša Krista – to všetko je veľké a neľahké Božie podujatie na obnovu vzťahu, ktorý bol hriechom človeka tak osudne narušený. Vďaka zachraňujúcemu dielu Ježiša Krista získavame pokoj vo vzťahu k Pánu Bohu. Kto s pochopením a radosťou prijal Kristovo dielo vykúpenia, ospravedlnenia, akceptovania z Božej strany, ten môže žiť novým spôsobom života. Apoštol hovorí: „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie.“ Pán Boh nám dáva aj silu, aby sme sa pôsobením Ducha Svätého naozaj stali novými bytosťami. Táto veľká premena sa stala a aj dnes stáva skúsenosťou mnohých ľudí, ktorí s vierou prijímajú vykupiteľské dielo Pána Ježiša Krista. Keďže si nás Ježiš Kristus za takú vysokú cenu získal pre seba, stal sa naším Pánom. V našom texte to apoštol formuluje slovami: „Veď práve na to Kristus umrel a ožil, aby panoval aj nad mŕtvymi aj nad živými.“ Ježiš Kristus po vykonaní vykupiteľského diela nezmizol z nášho obzoru. Naopak, to vykúpenie si možno udržať len tak, že človek zostane v celoživotnom spoločenstve s Ním. Celoživotné spoločenstvo s Ježišom Kristom – to je dôležité spojivo, ktoré nás vyvádza z izolovanosti.
Sme vďační za pekné spojivá, ktoré máme s blízkymi ľuďmi na tomto svete. Ale vieme dobre, že nejedno z týchto spojív je labilné a krehké. Spojenie s Ježišom Kristom je naproti tomu pevné a nezlyhá.
Sám Pán Ježiš predvídal, keď sa blížila jeho smrť, že ho jeho najbližší opustia, ale povedal toto: „Ajhľa, prichádza hodina a (už) prišla, že sa rozpŕchnete každý svojou stranou a mňa necháte samého. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou.“ Tak aj my môžeme povedať: Keby nastala hoci aj tá krajná situácia, že by ma všetci opustili, nie som sám, Ježiš Kristus ma nikdy neopustí. Táto veľká zachraňujúca pravda je vyjadrená v našom texte slovami: „Či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“
Nesmieme obísť v našom texte tieto dôležité slová: „Ak žijeme, Pánovi žijeme.“ Patríme Pánovi ako jeho vlastníctvo. On si nás vykúpil a on si robí na nás celoživotný nárok. Tým je u skutočného Kristovho nasledovníka vylúčený egoistický životný program, ktorý znie: „Žijem iba pre seba samého.“ Ten Pán, ktorý si nás za vysokú cenu vykúpil a spoločenstvo s ktorým je spoľahlivou protiváhou proti izolovanosti, ten Pán má pre nás pripravený životný program. On má mnoho práce v tomto svete. Žatvy je mnoho, ale pracovníkov málo. Je mnoho ľudí, ktorí žijú v katastrofálnych následkoch hriechu a ktorým treba povedať, že aj pre nich existuje ešte nová životná cesta. Vo svete, v ktorom sa spochybňuje platnosť mravných, etických princípov, treba jasne povedať, že tie princípy napriek vojnovým a iným spoločenským otrasom stále platia. Vo svete, v ktorom sa pomaly vytráca základný rešpekt a bázeň voči ľudskému životu, treba povedať, že ľudský život, ktorý stvoril a tvorí Boh, je nedotknuteľný. Ľuďom, ktorí sa cítia osamelí, treba nejako pomôcť aj k ľudskému spoločenstvu, ale predovšetkým ich uistiť, že Ježiš Kristus ich nikdy nezradí a neopustí. Ľuďom, ktorí sú na okraji zúfalstva, treba povedať, že nebeský Otec o nich vie, a že by bolo veľmi zlé urobiť nejaký tragický krok. Žatvy je mnoho, ale pracovníkov málo. Nežiť iba pre seba, ale žiť pre program, ktorý Ježiš Kristus sleduje v tomto svete – to znamenajú slová: „Nikto z nás nežije sebe ... ak žijeme, Pánovi žijeme.“
Ak tieto základné spojivá s Pánom Bohom ako Stvoriteľom a s Pánom Ježišom Kristom ako Vykupteľom a s Ducholm Svätým ako Posvätiteľom, to jest tvorcom nového života budú pri nás čisté, živé, fungujúce, potom aj tie naše pozemské spojivá s jednotlivými ľuďmi nadobudnú nový obsah, nové bohatstvo a novú čistotu. V týchto spojivách a vzťahoch nebudeme sledovať svoje egoistické ciele, ale budeme sa usilovať vnášať do nich niečo nové, tvorivé, trvalé.
Ak sa tie spojivá s večnosťou budú v našom živote každodenne uplatňovať v celom tom rozsahu, o ktorom hovoríme, vtedy si s radosťou uvedomíme, že platia aj tie slová nášho textu, ktoré hovoria o smrti. Nikto sebe neumiera. Ak umierame, Pánovi sme. Ak budeme mať istotu, že naše zomieranie a smrť nie je iba naším problémom, ale že je to záležitosť, ktorej sa ujíma náš Pán tak sa môžeme pri zomieraní s plnou dôverou a pokojom oddať do jeho rúk. A potom sa tešiť na konečné stretnutie s ním, tvárou v tvár. Takéto chápanie života a smrti sa nám tu ponúka. Pán Boh nám dal slobodu, aby sme sa rozhodli. Šťastný, kto túto ponuku prijme.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.