1. slávnosť vianočná, Evanjelium podľa Jána 1, 1 – 18
Milí bratia, milé sestry, slávnostné kresťanské zhromaždenie!
Sú veci, na ktoré sami nestačíme. Často si nevieme poradiť so svojimi chybami. Mali by sme na sebe pracovať a zbaviť sa svojich nepekných vlastností, zlých návykov – každý vieme o tých svojich – no ono sa nám to nedarí. A tu k nám prichádza Pán Ježiš ako Pomocník. Ponúka nám pomoc tam, kde si sami nevieme rady. Keď poslúchame, čo nám chce Ježiš povedať, už to je pomoc pre naše budúce dni. Preto má zmysel pravidelne prichádzať na služby Božie, prichádzať tam, kde nám znie slovo Kristovo. Lebo keď poslúchame, čo nám chce Pán Ježiš povedať, už to je pomoc pre naše budúce dni.
Ježiš je náš Pomocník.
No nielen to. On sa nám ponúka aj ako Prostredník. Chce stavať mosty medzi nami a ostatnými ľuďmi. Sú ľudia, ku ktorým máme ďaleko, s ktorými si nerozumieme. Avšak niekedy sa stane, že nedorozumenie je odstránené, prekážka je preč a cesta je zrazu voľná. To Pán Ježiš sprostredkoval spojenie. A On to robí nielen v našom vzťahu k ľuďom, ale aj k Bohu. Spája nás s Ním. Ježiš vie, že my, ľudia, to máme s vierou ťažké. Preto nás pozýva: Hľaďte na mňa! „Kto mňa videl, videl Otca“ (J 14, 9b). Evanjelista Ján ako by písal svoje rozprávanie o Pánovi Ježišovi pre ľudí, ktorí majú ťažkú cestu k viere. My sa chceme u evanjelistu Jána učiť veriť.
Vyprosme si k tomu Božiu pomoc v modlitbe Pánovej.
Keď sa chceme z Biblie učiť o Ježišovi, potrebujeme si otvoriť Novú zmluvu. Kým Stará zmluva Ježišov príchod ohlasovala, Nová je svedectvom, že Spasiteľ prišiel. O jeho príchode hovoria evanjeliá. Historicky najstaršie z nich napísal evanjelista Marek. Bol vraj žiakom apoštola Petra. Od neho mal správy o Ježišovi. Markovo evanjelium začína rozprávaním, ako dospelý Ježiš zvestuje ľuďom príchod Božieho kráľovstva. Títo pomaly poznávajú, že Ježiš je Mesiáš. Keď o čosi neskôr ako Marek, začal evanjelium písať Matúš, chcel ukázať, že už od malička bol Ježiš Božím Synom, že sa k tomu sám nevypracoval. Dal nám Ho Boh. Preto Matúšovo evanjelium začína Ježišovým narodením, podobne i Lukášovo.
Ján začal písať svoje evanjelium ešte o trochu neskôr. To už kresťania dobre vedeli, že Ježiš bol od počiatku Božím Synom. Kde je však ten počiatok? Pri Jeho narodení v Betleheme? Nie, ešte oveľa skôr! On tu bol skôr ako celý svet, bol tu od počiatku, ako sám Boh. Ján to povedal slovami vznešenými ako báseň (por. J 1, 1 – 4).
Ján v týchto slávnostných vetách najprv vysloví, čím je pre nás Ježiš. A povie to trojitým obrazom: On je Božie slovo, Božie svetlo a Boží život. Pekne po poriadku si to vysvetlíme.
Ježiš je Božie slovo. Slovo s veľkým „S“. Vieme, aké dôležité je slovo. Bez slov – bez komunikácie, verbálnej či neverbálnej, by sa ľudia nemohli dohovoriť. Dobré slovo ľudí spája. Zlé slovo dokonca aj z dlhoročných priateľov robí nepriateľov. Božie slovo môže človeka zmeniť. Veď Pán Boh slovom stvoril svet. Dal mu povstať z ničoho. Preto je Božie slovo pre nás tak dôležité. Ono má moc tvoriť – aj medzi ľuďmi,
u ktorých niet vzájomného priateľstva, ktorých vzťahy sú chladné či porušené – aj medzi nimi vie Božie slovo vytvoriť spojenie. Božie slovo má moc urobiť z nás nového človeka, nových ľudí. A my toto slovo počúvame od Pána Ježiša Krista. On je medzi nami, keď počujeme, ako sa nás Jeho slovo dotýka.
Ježiš je tiež Božím svetlom. Podobne ako slovo je dôležité i svetlo. Veď Boh ho stvoril hneď, keď učinil nebo a zem (1M 1, 3). Zle by sa nám žilo, keby bola všade tma. Život by vôbec nebol možný. Svetlo umožňuje vidieť ľudí, krajinu, veci okolo nás. Dôležité je však tiež rozpoznávať dobré a zlé, správne a nesprávne, poznávať Pána Boha a Jeho vôľu. Takéto svetlo nám dáva Ježiš Kristus. On je to svetlo (por. J 8, 12; 12, 46). Preto prišiel na svet.
Čo by nám však bolo platné, že vo svete je svetlo a že sa vo svete hovorí, keby sme boli mŕtvi. Pán Boh je darcom života. V Kristovi je pripravený život, nad ktorým smrť nemá moc. Kto je s Kristom spojený, ten s Ním prejde i údolím tieňov smrti – do života v Božej sláve. Nie je ľahké byť na Vianoce sám. Nejeden človek, nejedna rodina sa však musí rozlúčiť s niekým zo svojich drahých. Na Vianoce naň spomínajú. Našou nádejou a silou je, že v Kristovi je pripravený život, nad ktorým smrť nemá moc. Kto je s Kristom spojený, ten s Ním prejde i údolím tieňov smrti – do života v Božej sláve. Tým sa smieme potešovať aj pri bolestných spomienkach. To je útechou aj pre tých, ktorí trávia Vianoce sami.
Pán Boh nám vo svojom Synovi daroval Slovo, svetlo a život. Aby ani jedno Slovo nevyšlo nazmar, aby ani jediný lúčik Svetla nesvietil do prázdna, aby mohol byť Život ponúknutý svetu, poslal Boh svojho zvláštneho posla – Jána Krstiteľa. Evanjelista Ján hovorí aj o ňom. Krstiteľ mal ohlásiť ľuďom, že Boží záchranca je už blízko, že prináša to najlepšie Slovo, to najlepšie Svetlo a ten najlepší Život. A že prichádza do tohto chudobného sveta. Nie do slávnej ríše gréckej, rímskej, egyptskej či babylonskej – o ktorých sa dodnes učia naše deti v dejepise. Prichádza do skromných pomerov, v ktorých kedysi žil Abrahám, Izák, Jákob, Gedeon, Samuel, Dávid a proroci. Boha nepriťahuje moc a sláva, ale chudoba a núdza ľudí. Kedykoľvek máme nejaké problémy, starosti, je dobre vedieť, že Boha priťahuje práve ľudská núdza a bieda. Ján Krstiteľ zvestoval príchod Mesiáša tak vierohodne, že ľudia sa začali združovať okolo neho, ako keby on sám bol Mesiášom. Dalo mu to námahu, aby ľudí od seba odpútal a ukázal im na Krista (por. J 1, 19 – 34).
Keď prišiel Ježiš – Boží kráľ z nebeskej slávy, mnohí ľudia Ho odmietli. Predstavovali si Ho inak. Nazdávali sa, že príde so silným vojskom a vyženie nenávidených rímskych okupantov, že bude robiť veľké zázraky a pomôže svojmu ľudu hlavne v oblasti politickej a sociálnej. A tak sa obrátili k chudobnému a nenápadnému Ježišovi z Nazareta chrbtom. Tým si zároveň zvolili nebezpečnú cestu, ktorá nakoniec skončila zničením Jeruzalema a spustošením celej izraelskej krajiny počas hroznej židovskej vojny.
Niektorí však Krista predsa len prijali. Evanjelista Ján o nich vedel. Napísal, že sa stali Božími deťmi. Sú dva druhy, dva typy detí. Nemyslím chlapcov a dievčatá. Prvý typ detí využíva domov, kde dostanú najesť, kde sa môžu vyspať, kde je pre nich všetko pripravené ako samozrejmosť. Myslia si, že na to majú právo, dnes sa azda aj oháňajú chartou práv dieťaťa, necítia však žiadnu vďačnosť. Rodičov považujú viac menej za sponzorov, investorov vlastných plánov. Keď dorastú, opustia domov a prerušia s ním spojenie. Stále sa od rodičov vnútorne vzďaľujú. Tí druhí nezabudnú, čo pre nich rodičia a súrodenci znamenali. Sú vďační a sú si čím ďalej vnútorne bližší. Keď dospejú, vznikne medzi nimi a rodičmi priateľský vzťah. A aj keď odídu z domova a bývajú kdesi celkom inde, puto sa nepretrhne. Vedia, že ničím nezaplatia to dobré, čo im dal domov, čo im dali rodičia.
Oba druhy detí sú deťmi svojich rodičov, ale tí druhí sa stávajú niečím, čím tí prví nikdy nebudú. Preto evanjelista Ján hovorí, že tým, ktorí prijali Krista, „dal moc stať sa dietkami Božími“ (J 1, 12). Všetci ľudia sú do istej miery Božími deťmi. Pán Boh dáva slnko i dážď pre všetkých (por. Mt 5, 45). Božími deťmi sú do istej miery aj tí, ktorí o tom nevedia a preto máme s každým človekom zaobchádzať ako s dieťaťom Božím. Pán Boh dal všetkým život. No iba niektorí majú k Bohu vzťah, aký má povedomé, vďačné dieťa k svojim rodičom. A o to práve ide.
Tento vzťah nám prišiel ponúknuť Ježiš Kristus. Sami by sme ho nedokázali vytvoriť. Na to je medzi nami a Bohom príliš veľká priepasť. Tú mohol preklenúť iba Pán Ježiš svojím príchodom a ponukou svojho priateľstva k nám. Žiadny človek nemôže ponúknuť svoje priateľstvo kráľovi. Skúste napísať napríklad Barackovi Obamovi, že by ste chceli byť jeho priateľom a pravidelne si s ním dopisovať. Zrejme tušíme, ako by to dopadlo... . Ponuka priateľstva s vyššie postaveným od nás, musí vyjsť z jeho strany. Nijaký človek nezíska Božie priateľstvo svojimi zásluhami. To sa stane iba vtedy, keď sa k nám skloní Boh vo svojej milosti. Túto Božiu milosť nám priniesol Ježiš Kristus. A je to „milosť nad milosť (J 1, 16). Prežívame stále nové a nové dôkazy jej pôsobenia. I nám Pán Boh zveril dar viery, aby sme ľuďom rozprávali o veľkej Láske, ktorá sa pre nás obetovala.
Niekedy sa debatuje o tom, či je dnes dôležitejšie svedectvo slovom alebo životom. Toto dohadovanie je nemúdre. Tak nemúdre, ako keby sa ktosi sporil o to, ktoré krídlo na lietadle je dôležitejšie – ľavé či pravé? Určite obe. Keby jedno chýbalo, lietadlo by nemohlo lietať, ak by sa zlomilo za letu, nastala by katastrofa. Tak je to aj s naším svedectvom. Nemôže v ňom chýbať ani slovo ani život. Je nemúdre vravieť: ja do kostola nechodím, ak tak môžem byť dobrý kresťan. Naopak, je dobre, keď sú ľudia ochotní dať sa osloviť Kristovým slovom. Aj chodenie do kostola je vyznanie, že viem Komu verím, komu patrí môj – náš život, od koho sa chcem učiť. Ako lietadlo potrebuje obe krídla, tak potrebujeme Krista vyznávať slovom i životom. Keď sa budeme podľa toho riadiť, pochodeň radostnej viery u nás nezhasne, ale bude horieť a zapaľovať srdcia iných.
Jeden lekár povedal: „Kresťanský život je ako nákazlivá choroba; buď mám chrípku a potom ju odo mňa dostane i niekto druhý, alebo ju nemám a potom ho nenakazí žiadne moje presviedčanie.“ Pri svojom svedectve máme myslieť na Ježiša; žiť pre Neho a nie pre seba. On je zmyslom nášho života, ako to vraví Ján Krstiteľ: „On musí rásť, – a ja sa umenšovať“ (J 3, 30).
Pán Ježiš je hoden našej najväčšej úcty a vďačnosti preto, že bol Bohu najbližšie. Veď je Božím Synom. Preto nám môže o Pánu Bohu najlepšie rozprávať. Preto sa o Ježišovi chceme učiť a chceme Mu dôverovať. – Tak môžeme čerpať z plnosti pravdy a milosti, ktorá je v Ňom (J 1, 16 – 17). Tak sa obohatíme o Slovo, ktoré nám nikto iný nepovie, o Svetlo, ktorým nám nikto iný do života neposvieti, o Život, ktorý nám nikto iný nedá.
Túto správu nám podáva Božie slovo – Ježiš Kristus, ktorý sa narodil aj pre nás. Keď On čosi koná, vždy nám tým zároveň niečo hovorí, a keď čosi hovorí, vždy tým zároveň aj koná. Kiež neprepočujeme čo nám hovorí a čo pri nás koná – čo nám prináša svojím príchodom.
Amen.
Prameň: Miroslav Heryán: homília in: mesačník Getsemany č- 12/1995 /57/ (vyd. Síť, Praha 1995).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
