Štedrý večer, Evanjelium podľa Jána 3, 16 – 18, List Židom 1, 1 – 2a
Úvodná modlitba: Nebeský Otče, radujeme sa z narodenia Tvojho Syna Ježiša Krista. Stal sa jedným z nás a tým sa udiala rozhodujúca zmena – že Ti smieme patriť, smieme vedieť, že Ty stojíš na našej strane. Prosíme, aby sa Tvoje slovo aj v dnešný večer stalo živým pre nás a viedlo nás bližšie k Tebe i k ľuďom – k sebe navzájom. Amen.
„Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho.“ (Evanjelium podľa Jána 3, 16 – 18)
„Mnoho razy a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi.“ (List Židom 1, 1 – 2a)
Drahí bratia, drahé sestry, milí naši hostia!
Spisovateľ Philip Yancey o sebe vyznal: Prv som k cirkvi pristupoval z pozície náročného spotrebiteľa. Služby Božie som vnímal ako predstavenie (v zmysle): dajte mi niečo. Zabávajte ma. O ľuďoch, ako som bol ja, Kierkegaard napísal, že majú sklon považovať cirkev za určité divadlo, kde sedíme v hľadisku a sledujeme hercov na pódiu. Keď sme dostatočne pobavení, prejavujeme vďačnosť potleskom. Yancey dodáva: Cirkev by mala byť opakom divadla. V cirkvi je Boh divákom toho, ako Ho uctievame. Divákom, na ktorom najviac záleží, nie sme my (zhromaždenie), ale Boh. Tá dôležitá otázka teda neznie: Čo som získal? – Ale: Páčilo sa Bohu to, čo sa dialo?
Skúsenosť spisovateľa Yanceyho zdanlivo nesúvisí s Vianocami. Avšak iba zdanlivo. U Izaiáša (43, 7) čítame, že Pán Boh nás stvoril na svoju slávu. My – ľudia, celý náš svet – sme stvorení na Božiu slávu. Preto nielen v cirkvi, hoci v cirkvi predovšetkým, ale aj vo svete platí, že zásadnou otázkou nie je: Čo získam? – Ale: Páči sa Bohu, čo sa deje v spoločnosti, v cirkvi v našich životoch? Páči sa Pánu Bohu, čo sa deje v našich rodinách, spoločnosti , krajine i za jej hranicami?
Nie je to nová otázka. Od pádu prvých ľudí do hriechu sa svet čudne roztočil. Kvôli ľudskému hriechu nabral náš svet desivé otáčky. Kain, syn Adama a Evy, ktorých mená stoja dnes v kalendári, zabil svojho brata. Jeho rodičia neposlúchli Pána Boha, vzbúrili sa proti Nemu a on hubí život svojho brata. Lavína hriechu sa spustila, zlo nabralo desivé obrátky. Vždy, keď sa tak deje – keď nevzdávame Bohu slávu, ale búrime sa proti Nemu, množí sa zlo, nepokoj a smrť.
Priblížme si to na obraze. V nejednej rodine bude dnes na sviatočne prestretom stole ryba. Situácia, keď sa búrime proti Pánu Bohu, keď Mu nevzdávame slávu, ktorá Mu patrí, je podobná tomu, čo prežíva ryba, keď opustí vodu – keď si povie: V Božích vodách je nuda... Zažije možno čosi nové, azda aj vzrušujúce, ale skôr či neskôr jej údel smeruje k záhube. Ak sa človek vymaní z dobrých Božích vôd v nádeji, že sám sebe bude Pánom, že oslávi seba, nie Hospodina, ak má nádej, že mimo Boha mu bude lepšie, je to falošná, klamná nádej. Vyústi do nepokoja, skazy, do smrti.
Keby sme pátrali po koreni bied, bolestí, nespravodlivosti a utrpenia v našom svete, dospejeme k tomu, že majú svoj koreň v odklone od Pána Boha. Rozhodne neplatí, že keď niekto ochorie, je to preto, že tento konkrétny človek odišiel od Pána Boha. Avšak platí, že choroby a bolesť sa dostali do sveta, v dôsledku odklonu od Boha. Odklon od prameňa dobra a života, logicky prináša zlo a bolesť, ktoré zasahujú mnohých. Kde pohrdneme teplom Božej lásky, tam vtiahne zhubná zima bezprávia, útlaku, sebectva. A potom sa mnohí pýtajú: Kde je Boh? Ako to, že mlčí, že nič nepovie na boje, vojny vykorisťovanie, chudobu? Ako to, že Pán Boh nezasiahne proti bezpráviu, svárom, ničeniu prírody – nášho pekného sveta?...
Hoci rozpliesť osudy sveta a ľudstva a nájsť v nich jasnú stopu toho, ako Boh hovoril, nie je ľahké, predsa Pán Boh mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril (Žid 1, 1). Prostredníctvom svojich poslov – prorokov, zasahoval život ľudí a mnohí v danej chvíli poznali, že je dobré a múdre poslúchať Boha. Božím zámerom však nie je osloviť nás násilím, mocou, hrôzou či naháňaním strachu. Do zimy hriechu a ľudských útrap Boh nakoniec prehovoril spôsobom, ktorý by si nijaký človek nemohol vymyslieť. Pán Boh sám, v ľudskom tele, zostupuje do našej biedy, trpí v bezmedznej láske s nami. Prináša nám záchranu. Výstižne to približuje nasledovný príbeh Mikuláša Liptáka:
„Bola hrozne tuhá zima. Na holom konári našej čerešne sa s našuchoreným perím chúlila sýkorka. Bolo mi jej veľmi ľúto. Nasypal som jej preto na obločnú dosku nejaké omrvinky a malé kúsky orieškov. Potešil som sa, keď to zbadala a odvážila sa priletieť bližšie. Skôr však, ako dosadla k odrobinkám a nasýtila sa, musela zbadať moju tmavú siluetu v okne, lebo vystrašene odletela. Po chvíľke ju opäť premohol hlad, alebo ju pritiahli dobroty a znovu priletela. Obavy predo mnou jej však nedovolili vziať si z pripraveného. Odletela hladná. Niekoľkokrát sa to ešte zopakovalo. Nakoniec nič z toho neprijala – napriek tomu, že som jej s láskou chcel pomôcť a že som jej všetko potrebné pripravil. Mala to na dosah. Žiaľ, strach bol silnejší. A tak hrozilo, že napriek mojej láskavej pomoci – zahynie. Tak veľmi som jej chcel nejako povedať alebo naznačiť, že sa ma nemusí báť, že ju mám rád, že vidím jej ťažkosti a chcem jej pomôcť – že nie som nebezpečný, naopak. Uvedomil som si ale bolestne, že jej to nemám ako povedať. Jediný spôsob by bol, žeby som sa narodil ako sýkorka a tak sa stal pre ňu zrozumiteľným. – To musel urobiť Boh, preto prišiel ako človek medzi nás. Koľkým ľuďom však ešte stále ten neopodstatnený strach pred Ním bráni prijať to životodarné, bez čoho musia zahynúť.“
Pán Boh chce byť nielen poznaný, ale aj prijatý. Preto k nám prišiel v ľudskom tele. Vzal na seba súženie sveta, nás – ľudí, ktorých miluje. V Ježišovi spoznávame, že Pán Boh nie je bytosť, ktorá si bezstarostne tróni v nebi a zároveň od nás požaduje, aby sme sa pre ňu obetovali. Nie, Boh je Ten, kto trpí zo všetkých najviac. Trpí tým, že bez Neho spejeme do záhuby, trpí tým, že sa neodvažujeme prijať Ho. Neuctievame Boha, ktorý si užíva kráľovský život, ale Boha, ktorý trpí za nás a spolu s nami. Trpí, aby sme my nemuseli zahynúť, ale mali večný život. Evanjelista Ján o tom píše: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil“ (J 3, 16 – 17).
Pred nami sú Vianoce. Nech neunikne nášmu vnímaniu, že betlehemské jasle a golgotský kríž sú z toho istého dreva. To, čo slávime, je oslava Božieho príchodu k človeku. Boh prichádza v Ježišovi k nám, obetuje sa, aby sme my mohli prísť k Bohu, aby sme sa smeli vrátiť do životodarných Božích vôd.
Dnes je v kalendári meno Adam a Eva. – Nie náhodou. Pripomína, že Ježiš je novým Adamom (por. R 5, 12 – 21), ktorý nám ukazuje cestu, ako plnohodnotne žiť. Chce, aby sme v Ňom Boha nielen spoznali, ale aj prijali. Kto verí v Ježiša, začína spoznávať udalosti života tak, ako ich vidí Boh.
Ak sa pýtame, aká cesta vedie z temnôt tohto sveta, nájdeme ju v Ježišovi. On nás učí, čo znamená žiť vskutku ľudsky (por. J 19, 5b) a je cestou živého Boha k nám.
Keby sme mali heslovite priblížiť význam Vianoc, tak je v tom, že Boh nás, vlastnou vinou na súši hynúce rybky, hádže späť do životodarných vôd. To je nezaslúžená milosť. Je to milosť, že Pán Boh ľahostajne nemlčal, ale hovoril, najvrúcnejšie k nám prehovoril vo svojom Synovi.
Prečo to Boh robí? Prečo nám dáva milosť – to, čo si nijako nezaslúžime? – Nie preto, aby sme k životu pristupovali z pozície spotrebiteľa, ktorý svet vníma ako predstavenie (v zmysle): zabávajte ma. Pán Boh mám dáva lásku, ktorej nie sme hodní, aby sme milovali Boha z celého srdca, z celej duše, z cele sily a z celej mysle a svojho blížneho ako seba samého /Mk 12, 30 – 31/ (por. tiež: 1J 4, 9 – 12 a 19). Práve nezaslúžene darovaná láska Božia nám má pomôcť žiť na Božiu slávu, milovať Boha i blížnych. – Žiť v blízkosti Toho, ktorý sa pre nás obetoval, ktorý nás milostivo prijal za svojich. – A to je radosť pre všetkých: bohatých i chudobných, mladých i starých, zdravých aj chorých. Radosť všetkému ľudu (L 2, 10): Sme milovaní Boží! I nám, tebe sa narodil Spasiteľ! Amen.
Modlitba po kázni: Pane Bože, ďakujeme Ti, za radosť tejto chvíle. Daj, nech nás sprevádza, aby sme Ťa oslavovali celým svojím životom, aby viera, ktorú Tvoja láska rozžíha v našich srdciach žiarila i z našich skutkov v láske k blížnym. Po tom, čo si sa Ty, Pane, v láske sklonil k svetu, nepatrí viera, nádej v Teba k opiátom, nie je únikom z ťažkostí a problémov, ale je dobrým – pevným základom pre život. Pomôž nám na ňom budovať. Ako si sa nás Ty nevzdal, daj, aby sme ani my neopúšťali Teba, Tvoje životodarné vody, do ktorých si nás navrátil.
Amen.
Literatúra: Philip Yancey: Proč se obtěžovat s církví? (vyd. Návrat domů, Praha 2003); Kolektív autorov: Zvěstování víry – Holandský katechismus (vyd. Síť, Praha 2001); Joel Ruml: výklad /Žid 1, 1 – 2/ in: Na každý den 1992 /1. 1./ (vyd. Kalich, Praha 1991); Øivind Andersen: Pri prameni /výklad 25. 12./ (vyd. EvS, Bratislava 2003); R. Wurmbrandt: Potěš svého zarmouceného Pána (in: štvrťročník Hlas mučedníků č. 3/2003); Mikuláš Lipták: príbeh „Sýkorka“ (in: mesačník Evanjelický východ č. 1/2003).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
