V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

2. slávnosť vianočná, Skutky 7, 56

(Štefan) riekol: „Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej.“ (Skutky 7, 56)

Milí bratia a milé sestry!
Pred niekoľkými rokmi na pešej zóne v Košiciach hodlali položiť novú dlažbu. Pri kopaní boli odhalené zvyšky starých mestských hradieb. Prišli archeológovia, urobili vykopávky a tieto dnes mnohí návštevníci mesta obdivujú. Nejeden človek sa čuduje, čo všetko bolo v zemi ukryté. V Košiciach som študoval a predtým som popri miestach, kde sa našli zvyšky starých mestských hradieb, nespočetne krát chodil; mnohí tam chodili – a vôbec sme netušili, že sa tam nachádza čosi cenné.
Podobne je to aj s Vianocami. Veľa ľudí ich slávi, pripravuje sa na ne, všeličo k Vianociam chystajú, ale mnohí si ani nevšimnú, čo je na Vianociach to cenné, pôvodné. I na vianočné sviatky sa v priebehu storočí všeličo usadilo. Rôzne nánosy, ktoré zakrývajú ich prvotnú zvesť. V priebehu rokov sa z Vianoc stali sviatky darčekov, stromčeka, kolied a dobrého jedla. Sviatky, keď vyslovujeme krásne priania a často tušíme, že sa nesplnia, že to nie je v nás, aby sme k sebe boli vždy takí ako na Vianoce. Tri dni ešte vydržíme, ale viac? A tak sa Vianoce stávajú únikom z reálneho sveta, z okolností, v ktorých žijeme. Niekoľkodňovým únikom, keď preceňujeme ľudskú dobrú vôľu, dobro človeka, keď sa opájame tým, ako by to na svete malo a mohlo byť. No len čo je po sviatkoch, sen sa rozplynie a všetko je po starom.
Biblicky veriaci kresťania vnímajú, že Vianoce nie sú sviatky zidealizovaných snov, rozprávkového šera, nie sú to predovšetkým sviatky kolied, koláčikov, hračiek a stromčeka. S Vianocami nezačala nejaká krásna rozprávočka, ako si to dnes idealizujeme, ale začala dráma. Dráma Božej lásky, ktorá vstupuje do nášho skutočného, skazeného sveta. Do sveta tvrdej reality. Stačí spomenúť namáhavú cestu Jozefa s tehotnou Máriou z Nazareta do Betlehema: niekoľkodňové putovanie po zlých, prašných cestách. Stačí spomenúť narodenie Ježiša na mieste a v pomeroch, v akých sa sotva kto z ľudí dnes narodí. Stačí si všimnúť i ďalší priebeh Ježišovho života a musíme priznať, že tie naše Vianoce sú oproti údelu Pána Ježiša a potom aj oproti údelu prvých kresťanov poriadne prisladené, „ocukrované, do ružova prifarbené, aromatizované“. Sú skôr snom, než realitou.
S príchodom Pána Ježiša však na náš svet, medzi nás prichádza Božie kráľovstvo. – Nie ako sen, ako ilúzia, ale skutočne, pravdivo, reálne, hoci tá realita je tvrdá. Písmo sväté zvestuje, že kráľovstvo Božie vo svete nemožno uskutočňovať inak, ako obeťou a mučeníctvom (porovnaj Sk 14, 22). Preto je 2. sviatok vianočný venovaný pamiatke Štefana – muža, ktorého viera bola vskutku vianočná: nie zidealizovaná, plná ilúzií, ale zato verná a obetavá. Pri Vianociach nejde iba o sen, o ilúziu, ale o skutočnosť. Dokladom toho sú aj Štefanove slová: „Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej.“ Dve veci stáli pred jeho zrakom: na jednej strane fanatizmus, hriech, zlo, kamene, ktoré mu nepriatelia vrhali na hlavu. Na druhej strane však očami viery videl nebesá otvorené a Syna Božieho po pravici Božej. Skutočnosť viditeľná len telesnými očami by ho priviedla k pesimizmu a k zúfalstvu. No telesnému zraku neviditeľný Boží svet, svet viery, viedol Štefana k optimizmu a k nádeji. Nebo sa otvára svetu. Pán Ježiš Kristus Božou mocou – silou Ducha víťazí nad zlom. To je evanjelium Vianoc, ich podstatná – prvotná zvesť, ktorú by sme nemali prestať vnímať napriek všetkým nánosom, ktoré sa v priebehu stáročí na Vianoce „nalepili“.
Je skutočnosťou, že historické bádanie odhalilo mnohé podružné javy okolo Vianoc: Faktom je, že Vianoce sa v kresťanskej cirkvi nesvätili od počiatku, ale až od 4. storočia. Čas ich svätenia pripadol na termín pohanského sviatku boha nepremožiteľného slnka, ktorý sa slávil 25. decembra, v období zimného slnovratu. Kresťania tým chceli vyjadriť, že nie boh nepremožiteľného slnka je tým pravým slnkom a svetlom, ale je ním Pán Ježiš Kristus. On o sebe povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života“ (J 8, 12; porovnaj tiež L 1, 78).
Ani vianočný stromček nie je čosi pôvodne – prvotne vianočného. Aj na tento symbol sa „naplavili“ v priebehu dlhých rokov mnohé nánosy.
Viete prečo vešiame na vianočný stromček gule a medovníky? Pretože stromček predstavoval pôvodne strom poznania dobra a zla (1M 2, 9) a používal sa pri vianočných (divadelných) hrách v oblasti súčasného Nemecka. Dnešné vianočné gule sú iba náhradou jabĺk, ktorými sa stromček pôvodne ozdoboval. Jablká znázorňovali zakázané ovocie rajského stromu poznania dobra a zla (1M 2, 17) – až neskôr sa z jabĺk na vianočnom stromčeku stali iba ozdoby a jablká na stromčeku boli nahradené vianočnými guľami. Zo spomínaných divadelných hier vyplýva kresťanský význam vianočného stromčeka: na (prvé) Vianoce sa narodil Ježiš a to preto, aby zmieril náš hriech, lebo v Ježišovi vzal na seba Pán Boh podobu človeka a zobral na seba trest, ktorým sme mali byť za hriech potrestaní my. Strom poznania dobra a zla i jeho ovocie (predstavujú ho jablká) nadobúdajú kvôli Ježišovi Kristovi znovu svoju rajskú dôstojnosť a strom poznania dobra a zla sa už nelíši od stromu života (1M 2, 9).Vianočný stromček takto ľuďom pripomína nanovo otvorený prístup k stromu života. Niekedy sa stromček ozdoboval aj hostiou – nekvaseným chlebom – oplátkou, podobnou tej aká sa používa pri Večeri Pánovej. Táto bola predchodkyňou dnešných medovníkov a predstavovala chlieb tela Kristovho, ktoré keď s vierou jeme, máme večný život (J 6, 54).
Tieto historické poznatky nemenia nič na tom, že Pán Ježiš Kristus je nepremožiteľným slnkom – Svetlom tohto sveta. Je víťazom nad zlom a hriechom práve tak, ako je slnko víťazom nad tmou a zimou. Stanovenie Vianoc na obdobie zimného slnovratu má znázorňovať, že ako sa od zimného slnovratu dni predlžujú a v prírode slnko deň čo deň čoraz viac žiari, tak Kristus uskutočňuje svoje víťazstvo nad tmou hriechu. Príchod Ježiša na náš svet znamená víťazstvo duchovného sveta nad vládou duchovnej tmy. Víťazstvo tepla Božej lásky nad sebectvom a „zimou“ sveta. V čase Vianoc je v našich končinách príroda spravidla uzavretá mrazom – to symbolizuje uzavretý, zneprístupnený raj pre človeka. Keď však práve v tomto čase staviame vianočný stromček ozdobený guľami (predtým ovocím) – tým sa naznačuje, že raj sa ľudstvu opätovne otvára – ako to spievame v krásnej vianočnej piesni (ES 590, 2. verš: „Pokoj, v ľuďoch zaľúbenie, raj sa opäť otvoril...“) Narodený Ježiš je vchodom – dverami (J 10, 9), ktorými môžeme opäť vojsť do strateného raja. Práve v 4. storočí po Kristovi, keď prestalo kruté prenasledovanie kresťanov, keď ustala vláda tmy a hriechu, ktorá v Rímskej ríši panovala, ožila táto prvotná zvesť Vianoc. – Bola posilnená viera prvých kresťanov, že Kristus ako nepremožiteľné slnko zvíťazí nad všetkou temnotou sveta.
Na Vianoce sa všeličo „nalepilo“; rozličné nánosy, mnohé podružné javy. Všeličo iluzórne, zidealizované. No my neveríme rozprávkam, snom ani ilúziám. Hoci Ježiša telesnými očami nevidíme, veríme v Božieho Syna, v Krista – kráľa, ktorý je slnkom, ktoré nepremôže nijaká tma. Ani temnota nášho hriechu. Veríme v Ježiša, vierou a poslušnosťou v ktorého sa nanovo otvára raj celému ľudskému pokoleniu. Hoci mnohé okolo nás tomu nenasvedčuje, my chceme žiť vierou – reálnou, skutočnou a živou vierou v Krista, nie „prifarbeným“, prikrášleným, iluzórnym videním (porovnaj: 2K 5, 7). Kiež i my žijeme vierou a nie videním ako Štefan. Kiež i my, vidíme nebesá otvorené a Krista ako Toho, ktorý vládne nad všetkými okolnosťami života. Kiež i naša viera nie je zidealizovaná, plná ilúzií, ale zato verná a obetavá ako Štefanova dôvera Kristovi. Nie je únikom zo sveta, ale silou, ktorá nám pomáha obstáť aj v najtvrdšej realite. Ako čítame v Žid 10, 35, táto dôvera má veľkú odmenu (Žid 10, 35), má Božie zaľúbenie pre večnosť.

Amen.

S použitím myšlienok Oscara Cullmanna.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.