Nový rok, Žalospevy 3, 25 – 26
Dobrý je Hospodin voči tomu, kto dúfa v Neho, voči duši, ktorá ho hľadá. Dobre je mlčky očakávať na pomoc Hospodinovu. (Žalospevy 3, 25 – 26)
Bratia a sestry,
Sú situácie v našom živote, ktoré nám dvíhajú sebavedomie a nádej. Poznáte to, človeku všetko vychádza. Rodina je zdravá, krajina prosperuje. Cirkev rastie a svieti slnko. Proste darí sa nám. Ak sa v takomto období nachádza kazateľ slova Božieho určite mu z úst vychádza mnoho povzbudzujúcich slov, ktoré dvíhajú skleslých a dávajú nádej, tam kde sa nádej stráca.
A naopak sú situácie v našom živote keď sa nám nedarí. V rodine je nevyliečiteľne chorý človek, krajina je v kríze, cirkev rozhádaná a priatelia sa stratili. Proste nedarí sa nám. Ak sa v takomto období života nachádza kazateľ slova Božieho, určite mu z úst nevychádza mnoho povzbudzujúcich slov. V jeho kázňach je viac slov o utrpeniach, bolestiach a sklamaniach, ktoré prežíva.
Prorok Jeremiáš, takmer štyridsať rokov nabádal svoj národ, aby dal do poriadku svoj vzťah k Bohu. Vyzýval ľud v dobách keď sa mu darilo, aby nezabudol na Hospodina a konečne ho urobil svojim jediným Bohom. Jeho ústami, Hospodin sľuboval národu nový a lepší život, ale tak isto prísny trest a porážku, keď sa nezmenia. Ale takmer nikto jeho slová nepočúval. Národ, jeho králi a vodcovia si boli istí, že nepotrebujú nič meniť. A tak už neboli vodcami, ale zvodcami. Oni videli perspektívu svojich rodín a svojho národa. Mali dobrých spojencov v Egypťanoch a Babylončanoch. Hospodársky život bol na vzostupe a oni bohatli.
Ale zrazu prišiel šok. Spojenci sa zmenili na nepriateľov a národ za necelých tridsať rokov od smrti veľkého kráľa Joziaša, bol ponížený, rozprášený, chrám bol rozbúraný a väčšina ľudí buď utiekla do Egypta, alebo bola v babylonskom zajatí. Už nikto nehovoril o nádeji. Všetci prežívali zúfalstvo a strach z budúcnosti.
Jeremiáš zostal nejaký čas, aj po zničení chrámu a Jeruzalema v krajine. Túlal sa po zrúcaninách a spomínal na zašlé časy. Bola to krutá osudová chvíľa. Zdalo sa, že život národa, ktorý si Hospodin vyvolil za vlastníctvo, sa končí.
No, v jeho Žalospeve napriek bezútešnej situácii, až prekvapujúco znie mnoho dobrých tónov, slov nádeje. Nádeje, ktorú prorok adresuje jednotlivcom. Neprihovára sa národu, kolektívu, ale hľadá mužov a mládencov, ktorí nestratili vieru a nádej v mocného Boha Izraela. V Boha, ktorý ich neopustil, iba potrestal. Zrazu v tejto novej situácii sa konečne oslobodili od všetkých predsudkov, ktoré mali. Lebo už nemali vôbec nič. Kto chcel žiť, musel začať od znova.
To je veľké posolstvo, veľkého proroka, ktorý tiež musel pochopiť, že je čas na nový začiatok. Boh tým, že dovolil zničiť svoje mesto a chrám, nechcel zničiť vieru. Iba odstránil všetky prekážky, ktoré stali v ceste, pravej viere. A týmito prekážkami sa stali aj kultové posvätné miesta Júdejcov, ktoré boli na konci šiesteho stor. pred Kristom, viacej miestami kde sa slúžili iným bohom a vlastnému prospechu ako Hospodinovi.
Boh nikdy či už v dobrých, alebo zlých časoch nechce od človeka až tak veľa. Chce byť k nám dobrý a to vtedy, ak v Neho dúfame. V čo všetko boli a sú ľudia ochotní dúfať! Je to niekedy nepochopiteľné, ale aj neuveriteľné. Je to o to boľavejšie, že hádam každý z nás má skúsenosť, že prišiel o veci, myšlienky, či ľudí na ktorých, alebo ktoré, sa spoliehal. Je boľavé keď stratíme to v čo dúfame! Koľkokrát sa ľudia vo svojom živote presvedčili, ako ľahko môžeme prísť o istoty. Júdejci si napríklad naozaj mysleli, že Boh za žiadnych okolnosti neopustí svoj chrám, svoje mesto a svoj ľud. No museli sa naučiť, že Boh má eminentný záujem iba o človeka a nikdy nie o jeho istoty, ktoré si vytvoril. Lebo len On je a chce byť našou istotou. Ak to pochopíme, vtedy zažijeme nádhernú vec. Aj na rozvalinách našich tradícii a vzťahov, bude k nám Boh dobrý. Budeme prežívať nádej a nikdy nestratíme istotu a zmysel života. Jeremiáš bol smutný a nešťastný. Videl národ a mesto rozbúrané, a predsa vyzýval tých, ktorí ho ešte počuli, aby hľadali Hospodina. Jeho hlas, ktorý hovoril o tichosti a skromnosti v skutočnosti burácal. Už ho nič neprehlušovalo, žiadne ľudské výmysly. Ten hlas znel a znie aj nám dnes. Hľadajte Hospodina, očakávajte na Neho. On vie a chce k nám hovoriť a je to úplne jedno, v akej situácii sa nachádzame. Má nás rád, bez ohľadu, či sa trápime, alebo radujeme. Má nás rád ak v Neho dúfame a za ním kráčame. Vtedy, zrazu nádej ožije a môžeme aj tam, kde sa zdá, že už sa nič nepodarí a nič nevybuduje, dúfať úplne reálne v nový začiatok. To je výborná zvesť. Zvesť, ktorá dvíha a dáva nádej.
Stojíme na začiatku nového roka. Roka, od ktorého, niektorí očakávajú nový začiatok a dobré správy. Iní zase sa ho desia, lebo ich perspektíva nie je ružová. Všetky tieto emócie nami hýbu. Je preto najvyšší čas, aby nami začal hýbať, Najvyšší. Ten, ktorý je hýbateľom neba a zeme. Náš Boh musí, niekedy akoby bojovať proti nám. Jeho správanie, akoby bolo, niekedy proti nám. Vyzerá to hrôzostrašne. Boh, bojuje proti človeku! Boh ho ničí a likviduje! Uvrhuje ho do zúfalstva! Strašné čo len pomyslieť. Veď nie je, zničenie Jeruzalema a chrámu dôkazom, že je Boh krutý? Oj, nie! Tisíckrát nie! Nie je to tak! On v skutočnosti bojuje „iba“ proti nášmu hriechu, našej pýche a našim falošným predstavám o viere, ľuďoch a veciach. Nikdy, nebojuje proti človeku. Koná však spravodlivo. Nemôže urobiť nič pre toho, kto s ním odmieta komunikovať. Kto sa ani nepokúsi ho hľadať. Nemôžeme dúfať, v Jeho pomoc, pokiaľ ho nehľadáme a nič od Neho neočakávame. Chcel, by aj v takomto prípade, k nám prísť, ale nejde to. Cez zatvorené dvere, Boh nechodí. On nie je kúzelník a násilník. Chodí okolo nás, ako Jeremiáš chodil po rozvalinách Jeruzalema a čaká kedy konečne pochopíme, že iba On, môže náš rozbitý a zničený život dať do poriadku. To čo nie je v ľudských silách, On hravo zvládne, preto neváhajme a vykročme za ním. Otvorme mu dvere. Vložme sa do jeho rúk a dúfajme v Neho.
Michal Zajden
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
