3. nedeľa po Zjavení, Mt. 15, 21 – 28
Potom odišiel Ježiš a utiahol sa do krajov Týra a Sidona. A hľa, kanaánska žena prišla z oných končín a kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéra sa mi strašne trápi, posadnutá démonom. On jej však neodpovedal ani slovo. I pristúpili učeníci a prosili Ho: Odbav ju, lebo kričí za nami. Odvetil: Ja som poslaný len k strateným ovciam domu izraelského. Ale ona prišla, padla Mu k nohám a prosila: Pane, pomôž mi! On však odvetil: Nie je dobre vziať deťom chlieb a hodiť šťeňatám. Odpovedala Mu: Áno Pane, ale veď aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. Na to jej povedal Ježiš: Ó žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš! A ozdravela jej dcéra v tú hodinu. (Mt. 15, 21 – 28)
Bratia a sestry, milí konfirmandi,
predpokladám, že by sme iba veľmi ťažko našli človeka, ktorý by mlčky a dlhodobo akceptoval podradné postavenie. V našej demokratickej spoločnosti je samozrejmosťou považovať náboženské vyznanie, príslušnosť k menšinám či osobné presvedčenie človeka za jeho súkromnú vec. Pokiaľ svojim presvedčením neobmedzuje a neohrozuje druhých, môže si každý veriť čomu len chce.
My, ktorí sme väčšinu života strávili v komunistickom režime, vieme akou vzácnosťou je osobná sloboda jednotlivca. Ako je to príjemne nevenovať pozornosť čo kde povedať, či naopak nepovedať, môcť vychovávať svoje deti podľa svojho. Jednoducho tešiť sa so slobody a rovnoprávneho postavenia. Tejto výsady sa nám dostáva v našej spoločnosti na základe jednoduchého faktu. Narodili sme sa tu a dnes sme slobodní občania Slovenskej republiky. Naše deti a vnúčatá túto slobodu dostávajú ako samozrejmosť už do vienka. Mnohokrát čítame a počúvame reči o ľudských právach a ľudskej dôstojnosti. Keďže sa dnešná spoločnosť vzdiaľuje cirkevnému prostrediu, iba málokto vie, že práve v našom dnešnom prečítanom textu, v rozhovore Ježiša a kanaánskej ženy, je počiatok ľudských práv a ľudskej slobody.
Niekto by mohol položiť otázku. V tomto, príkrom, ba až ponižujúcom správaní sa, Ježiša a jeho učeníkov, ku kanaánskej žene, je nejaký súvis s ľudskou dôstojnosťou a slobodou? Nie je skôr naopak? Nie je to text, ktorý by mal Ježišových nasledovníkov privádzať do rozpakov nad spôsobom Jeho komunikácie, z touto úbohou ženou? Ako to teda vlastne je?
Ježiš žil v dobe kedy bola ľudská spoločnosť ostro diferencovaná. Každý jednotlivec mal jasne určené miesto vo svojej kaste. Dostať sa do inej hlavne, vyššej kasty bolo takmer nemožné. A predsa bola tu jedna výnimka. Tou bol izraelský národ. Izraelci mali vo svojom zákone právne normy, ktoré obmedzovali otroctvo a otvárali dvere do spoločnosti cudzincom, ktorí medzi nimi žili, alebo chceli sa stať členmi „ich“ vyvoleného národa. Táto „demokratickosť“ vo vnútri, bola vyvážená ostrou deliacou čiarou, ktorou sa tento národ vyhraňoval voči všetkým ostatným národom sveta. Zasľúbenia o vyvolenosti Bohom, ktoré dostali ich praotcovia, viedli Židov k presvedčeniu, o sebe samých, že sú lepší a majú minimálne v duchovnom svete neopakovateľné, privilegované postavenie.
Ježiš bol pravý Izraelita – Žid. Od detstva počúval slová o vyvolenosti svojho národa. Počúval ako práve ich Židov, Boh miluje viac ako kohokoľvek iného. Správanie okolitých národov, ich morálka a bezohľadnosť ku otrokom, bola pre každého Žida nezvratným dôkazom o správnosti ich náboženstva. A samozrejmosti hrdosti na vyvolenosť Bohom. Čo v najväčšej miere obmedzovali komunikáciu s nežidovským prostredím a už vôbec neboli ochotní poskytovať niekomu, kto nejavil záujem o ich náboženstvo akúkoľvek pomoc. Preto, rozhovor Ježiša so kanaánskou ženou, nech sa nám dnes javí akokoľvek príkry, bol pre jeho učeníkov a spolusúkmeňovcov šokom. Ako mohol On, Žid, muž sa vôbec dať do rozhovoru z pohankou, ženou a ešte k tomu ženou hysterkou? Kde zostala Jeho hrdosť! A, aby to nebolo všetko, napokon jej ešte aj pomohol. Uzdravil jej dcéru a to bez akéhokoľvek sľubu, že sa pripoja k vyvolenému národu. Keď sa z tohto kontextu pozrieme na tento príbeh, môžeme ak chceme pomaly začať chápať, ku akej obrovskej zmene tu prišlo.
Dnes považujeme za základné ľudské práva, slobodu prejavu, zhromažďovania, vyznania a právo vlastniť majetok. Akokoľvek sú to aj pre nás vzácne hodnoty, kresťan vie, že tou najvzácnejšou a najdôležitejšou hodnotou, ktorú môže človek na zemi získať, je večný život. V príbehu o kanaánskej žene, Ježiš oznámil svojim súčasníkom, ale aj nám, že od tejto chvíle, má právo na večný život, každý človek na zemi. Bez ohľadu na svoj stav, pohlavie, vek, či rasu. Už niet rozdielu, už niet vyvoleného národa. Je tu cirkev, ktorá otvára dvere pre každého záujemcu. Aj vy milí konfirmandi sa dnes stanete súčasťou cirkvi Ježiša Krista. Dnes Vám cirkev prostredníctvom tohto nášho spoločenstva otvára svoju náruč. Tešíme sa na Vás a s Vami. Túžobne si prajeme, aby ste si aj tomto našom zborovom dome našli svoje miesto. Nie neprichádzate ku dokonalým a svätým ľudom, ktorí sú bez chýb a omylov. Takí nie je nikto z nás. Jediný rozdiel medzi nami a ľuďmi stojacími mimo cirkev je v našej viere. Veríme v spoločenstvo svätých, veríme v hriechov odpustenie a veríme vo večný život. On, náš Boh, nám odpustil a zmiluváva sa nad nami.
To čo v našom príbehu o kanaánskej žene je najpôsobivejšie je jej láska k dcére. Keby ju nemilovala nikdy by nešla k Ježišovi a nevrhla sa mu k nohám. Keby neverila Ježišovej uzdravovateľskej moci, neodvážila by sa s ním viesť dialóg. Keby bola hrdou Kanaánkou, nikdy by nesúhlasila s názorom, že Židia sú páni a oni iba šteňatá. Preto ju napokon Ježiš vypočul a pomohol jej dcére. A neurobil to z nejakej pánskej blahosklonnosti. Vôbec jej nepritakal, že ju považuje za psa. Takto sa tento príbeh nekončí! Napriek tomu, že na základe ich rozhovoru a jej správania, sme náchylní to takto prijať. Nie, Ježiš bol jednoducho premožený jej láskou, vierou a oddanosťou k svojmu dieťaťu. Prestal na ňu hľadieť ako na cudzinku. Začal ju milovať ako svoju sestru vo viere, ktorá kráča tým istým smerom ako On. Odvtedy spolu kráčali do nebeského kráľovstva.
A tu by som Vám všetkým chcel povedať, že aj my máme toto vzácne privilégium, alebo ak chcete počuť nádherne ľudské právo, kráčať k nebeskému kráľovstvu, kráčať ku večnému životu. Ježiš svojou obeťou na golgotskom kríži nám k tomu otvoril cestu. Dnes budeme môcť spolu s našimi konfirmandmi opäť zažiť pri Večeri Pánovej neopakovateľný pocit jednoty s Pánom a jednoty navzájom. Jednoty, ktorú dáva svojim deťom v tejto sviatosti náš Nebeský Otec. Aby sme túto sviatosť mohli prežiť naplno, musíme urobiť to čo urobila kanaánska žena. Musíme pochopiť bezvýchodiskovosť svojho postavenia. Človek mnoho dokáže, vieme urobiť ohromné veci, ktoré ostatných fascinujú. Ľudský duch je skutočne kreatívny a charizmy mnohých ľudí sú ohromujúce. Jedno však nedokáže nikto z nás. Zvíťaziť nad Zlom a pokušením, bez pomoci nášho Pána. To nie je v ľudských silách. Ale ak budeme kričať a domáhať sa pomoci u nášho Spasiteľa tak vedzte, že sa nám tejto pomoci u Neho dostane. On čaká kedy sa k Nemu rozbehneš, aby Ťa mohol privinúť do svojej náruče a mohol aj tebe oznámiť tú nádhernú zvesť. Nech sa ti stane ako chceš! Budeš zdravý. Budeš mať večný život v Božom kráľovstve odteraz až na veky.
Amen
Michal Zajden
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
