2. nedeľa po Zjavení, Ján 2, 1 – 4
„Na tretí deň bola svadba v Káne Galilejskej a bola tam matka Ježišova. Pozvali na svadbu aj Ježiša a Jeho učeníkov. Keď chýbalo víno, povedala matka Ježišova: Nemajú víno! Odpovedal jej Ježiš: Žena, čo mňa a teba do toho? Ešte neprišla moja hodina.“ (Ján 2, 1 – 4)
Milí bratia a milé sestry!
„Svadba – to je nádhera!“ – Spieva sa v jednej piesni. Kto má už so svadbou, s jej prípravou skúsenosť, povie si: „Nádhera? – Ako pre koho!“ Svadba je totiž nádhera pre hostí, no nie až tak celkom pre organizátorov.
V niektorých z našich slovenských dedín svadbu podnes slávi prakticky celá obec, celá pospolitosť. Ináč to nebolo ani v Palestíne v Ježišovej dobe. A tak si môžeme predstaviť starosť o (odhadom) 120 svadobných hostí a k tomu ešte o príbuzných novomanželov. Skrátka: nádhera!... Tá práca, tie starosti: zohnať mäso, kurčatá, koláče a, pravdaže, obstarať čosi na pitie. – Čo stoja aj dnes takéto prípravy nervov, starostí aj peňazí?! V krajine, kde žil Ježiš svadby nebývali skromné. Naopak, aj tá najchudobnejšia rodina sa snažila pri svadbe ukázať, že na to má. Okrem toho, na rozdiel od dneška mávali ľudia svadbu len raz v živote a tak si na nej vskutku dávali záležať. Známi a príbuzní sa zišli často na celý týždeň – toľko svadby v oných končinách trvali – a na každú svadbu sa potom ešte dlho-dlho spomínalo.
No predstavme si, že na takejto svadbe sa minie víno. Povieme si: Také čosi sa vari ani nemôže stať. Je to ako zlý sen.
Zábava v plnom prúde a zrazu nie je hosťom čo uliať. Taká hanba! Čože si len svadobný pár počne?
Bratia a sestry, či nepoznáme podobné situácie i z nášho vlastného života? – Chvíle, keď sme sa nazdávali, že v tej-ktorej situácii máme všetko pevne v rukách. Všetko sme starostlivo pripravili, zorganizovali, premysleli a naraz to kdesi vybuchne. Nezriedka to býva maličkosť, malá chybička, drobné nedorozumene a všetko, čo sme s takou námahou budovali, sa zrúti. Také okamihy nám pravdepodobne nie sú neznáme; človek má v nich pocit ako po prehratom zápase.
Svadobný pár sa na svadbe spravidla naopak cíti ako víťaz majstrovstiev sveta. Zaiste právom. Je to deň ženícha a nevesty, najmä ich sláva; svadba – to je radosť predovšetkým pre nich. V Káne Galilejskej však slávu a radosť novomanželov zmrazí správa: Už niet vína. Minulo sa. Sme na dne! – Situácia, ako po prehratom zápase.
Koľkokrát sme už čosi podobného zažili. S akou fantáziou, nadšením, hrdosťou až pýchou sme si kedysi plánovali život. S akou samozrejmosťou sme si pripravovali budúcnosť. Zdalo sa nám, že máme dosť vlastných síl a schopností, že všetko v pohode zvládneme! A potom... Znenazdania sme sa ocitli na dne a nevedeli sme ako ďalej. Zlá diagnóza, prepustenie z práce, nečakaný úraz, či smrť niekoho z našich blízkych.
Práve v takýchto okamihoch si väčšina ľudí spomenie na Pána Boha. Možno až dosiaľ sme Ho nepotrebovali. Až do chvíle, keď sme sa ocitli na dne, sme sa domnievali, že všetko zvládneme sami. No naraz vidíme, že bez Pána Boha to predsa nepôjde. Pritom, nepotrebujeme veľa. Vlastne len takú malú priateľskú výpomoc. A potom si už opäť poradíme sami. Niekto by potreboval trochu viac peňazí. Ďalší o štipku viacej šťastia. Iný má smolu v láske a zase ďalšiemu nechýba nič, len to prepotrebné zdravie. A tak skúšame, či by nám nepomohol Pán Boh. Keď sme na konci s vlastnými silami, obraciame sa k Ježišovi, ako Jeho mama Mária v Káne Galilejskej. „Nemajú vína!“ Pomôž, nech z toho nie je hanba, nech táto veselica neskončí ako trapas.
Všimnime si, že Pán Ježiš nie je z podobných prosieb – z podobných modlitieb nijako zvlášť nadšený. Ba, ako sa na prvé počutie zdá, priamo ich odmieta. Vlastnej matke – dnes mnohými temer zbožstvenej Márii, tvrdo vraví: „Žena, čo mňa a teba do toho?“ Čo to odo mňa žiadaš? – „Ešte neprišla moja hodina.“ – A Mária už neoroduje u Ježiša, ale poslúcha Ho. Chápe: Ježiš má právo rozkazovať. A ak sa máme ako kresťania od Márie čosi učiť, tak to, že i keď Ježišovi celkom nerozumie, poslúcha Ho – verí Mu. Nezamieňa si s Ním úlohu.
Ježišove slová: „Ešte neprišla moja hodina“, sú zlomový bodom tohto príbehu. Ukazujú, kto je Pán Ježiš a čo všetko nám v Ňom Pán Boh dáva. V Evanjeliu podľa Jána totiž „Ježišova hodina“ vždy znamená hodinu Jeho smrti na kríži. Pán Ježiš matkinu prosbu neodmieta, ale zdôrazňuje, že Jeho pomoc nie je možná bez Jeho obete. On je síce naším Pomocníkom a Záchrancom i drobných každodenných starostiach, ale to hlavné, čo nám chce dať a dáva, vychádza z Jeho obete na kríži, ktorú nemožno ani obísť, ani zamlčať.
A tu by sme mali všetci zbystriť našu pozornosť. Často sa obraciame na Pána Boha a ide nám pri tom iba o chvíľkovú výpomoc. Nezaujíma nás, že Ježiš chce zmeniť celý náš život. Nám ide neraz len o to, či Pán Ježiš naplní naše momentálne potreby. „Došlo nám víno“ a potrebujeme, aby nám ho rýchlo niekto „dolial“. Viacej nepotrebujeme ani nechceme. A keď nám Ježiš ihneď nepomôže, ako pohotový čašník, keď ihneď nenaplní naše prázdne poháre, sme z toho celí sklamaní a nešťastní. – Lebo stojíme len o darček a nie o Darcu. A to je sebectvo. V liste Jakuba o tom čítame: „Prosíte a nedostávate, lebo zle prosíte, – aby ste to premárnili na svoje žiadosti!“ (4, 3).
Ježiš nie je náš sluha, náš „čašník“, ale zvrchovaný Pán! Ak toto nepochopíme, ak neporozumieme, že najcennejší na každom dare je Darca, budeme sklamaní ešte mnoho ráz. Sklamaní, že i keď Biblia hovorí o Božej láske, ak náhlu pomoc od Pána Boha potrebujeme, akosi to nefunguje, nebesá sú hluché a Pán Boh mlčí. Keď nepochopíme, že Ježiš je zvrchovaný Pán, nie náš sluha, keď neporozumieme, že najcennejší na každom dare je Darca, budeme sa ešte veľa ráz pýtať: Či Pán Boh nevidí našu núdzu?!
Buďme si istí, že vidí. Veľmi dobre vidí. Kto vidí zle, to sme my. My neraz nevidíme, akú pomoc nám Pán Ježiš ponúka. Nechceme vidieť Jeho obeť, nechceme vidieť naše hriechy a Jeho krv, ktorá jediná nás môže od nich očistiť. Chceli by sme, aby Ježiš iba priskočil ako obsluha. Ako čašník, keď zavoláme, a potom zase odišiel, a nechal nás na pokoji. On však prišiel, aby bol s nami stále a od základu zmenil náš život. Pán Boh veľmi dobre vidí našu núdzu. To my, žiaľ, nerozumieme, že Ježiš nám pomáha a chce pomáhať, ale len skrze svoj kríž, skrze svoju obeť.
Tento konflikt medzi tým, čo nám Pán Boh dáva a čo my od Neho žiadame a čakáme sa dá priblížiť nasledovným prirovnaním. My by sme chceli, od Pána Boha, aby nám spravil iba novú omietku, On nám však chce postaviť nový dom. A kto toto nepochopí, tomu časom všetka omietka opadne a on zostane vo svojom starom, vlhkom, neobývateľnom dome sám.
Dnešná nedeľa má tému: Ježišova prítomnosť posväcuje domácnosť. Áno, Pán Ježiš chce posvätiť naše rodiny i život každého z nás. Dovoľme Mu, aby zo života našich domácností i z našich osobných životov vybudoval nový – duchovný dom, príbytok Boží (porovnaj 1Pt 2, 5; Ef 2,19 – 22), chrám, v ktorom bude prebývať skrze svojho Svätého Ducha (1K 3, 16 – 17) a nechcime sa podobať iba starému domu, síce s novou omietkou, ktorá však opadne a my zostaneme vo svojom starom, vlhkom, neobývateľnom dome sami.
Amen.
S myšlienkami Jiřího Grubera a Josefa Smolíka.
Modlitba: Pane, stal si sa naším bratom. Nič ľudského Ti nie je cudzie. Chceš byť s nami tam, kde žijeme. I v našom šťastí a radosti. Daj nám živú vieru, aby sme sa na Teba neobracali iba v ťažkostiach. Pomôž nám chápať, že Ty nie si náš sluha, náš „čašník“, ale zvrchovaný a dobrý Pán; že najcennejší na každom dare si Ty, Jeho Darca.
Ďakujeme, že Ty vidíš naše starosti a trápenia, nástrahy a úskalia, ktoré nás môžu stretnúť. Prosíme za všetky manželstvá a rodiny, prosíme aby sme dokázali vidieť, akú pomoc nám Pán Ježiš ponúka: Jeho obeť, Jeho nevinne preliatu krv, ktorá jediná nás môže očistiť od našich hriechov. Pozývame Ťa do nášho života, do života našich rodín i cirkvi. Prebývaj s nami a v nás a daj nám očami viery vidieť ešte mnoho Tvojich divov.
Amen.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
