1. slávnosť vianočná, Ján 3,16
„lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (Ján 3,16)
Milí bratia, milé sestry,
to by sme veru radi vedeli – AKO Boh miluje.
Vieme vôbec, AKO by sme Jeho lásku radi zažili? Čo by sa malo stať? Čo by mal Pán Boh urobiť preto, aby sme mohli povedať: viem, že ma má rád, že Mu na mne záleží?
Obyčajne sme presvedčení o tom, že láska sa musí dokázať - tak, že sa splnia naše priania. Dobrým príkladom sú predvianočné očakávania detí. Deti píšu Ježiškovi celé zoznamy toho, po čom túžia. Je na nich pol sortimentu obchodu s hračkami, bicykel, najnovší mobil, alebo domáce zvieratko.
My dospelí sme už realistickejší.
Neveríme v Ježiška, ktorý nosí darčeky. Ale aj my máme nejaké „zoznamy prianí“. Voči Bohu máme konkrétne očakávania: „ aby z našich detí niečo bolo, aby mali možnosti študovať – aby bola rodina zdravá – aby rodičia pomáhali...
Kým sa nám priania plnia, sme radi. Ale ak nie, začneme o Božej láske .... pochybovať.
Náš text nehovorí: tak Boh miloval svet, že splnil všetkým ich priania. TAK nie. Veľký Boh nie je Ježiško, ktorý nosí darčeky.
Tak tá skutočná láska nevyzerá. Neskladá sa z plnenia požiadaviek. Láska je viac. Láska je iná.
Jeden mladý muž na otázku, AKO zažil vo svojom živote lásku, odpovedal takouto skúsenosťou:
„Rád lyžujem. Vyžívam sa, keď sa spustím po svahu mimo zjazdovej trate. Je fantastické nechávať stopu na nedotknutom priestore! Možno ma to vábi aj preto, že to nie je dovolené.
V jedno neskoré popoludnie som mal pred sebou poslednú jazdu. Tešil som sa. Netušil som, že by som mohol ostať kdesi visieť - kvôli
jedinému koreňu, ukrytom v snehu. Ešte nikdy sa mi to nestalo.
Vzápätí však prišlo to, čo prísť muselo. Po nešťastnom páde som ostal ležať v snehu so zlomenou lyžou. Najprv to nevyzeralo až tak zle, ale potom som pocítil príšernú - bodavú bolesť. Nemohol som vstať. Bol som mimo zjazdovej trate. Sám.
Všetko hralo proti mne. Volal som, ale nič sa nedialo. Prešla polhodina, hodina. Môj strach, moje zúfalstvo rástlo.
To, že na moje volanie po takom dlhom čase ešte ktosi odpovie, sa mi zdalo neuveriteľné.
Ale stalo sa. Moji dvaja priatelia zavolali záchranku. Hľadali ma. Vedeli o mojej slabosti pre zjazdy mimo trate. Našli ma.
Milí bratia, milé sestry,
aj takto vyzerá láska. Tí priatelia si nepovedali: “Sám si je na vine“ a bola to nakoniec pravda!
Nevyčítali mu: to je šialené – o takomto nebezpečenstve si predsa ako skúsený lyžiar musel vedieť!
Nie, oni nerečnili, neprednášali – ale ...prišli a pomohli mu. Sám by to nezvládol. To bola láska.
Tak miluje Boh. Prichádza a pomáha. Neostáva sedieť vo svojom nebi - nemyslí a nehovorí: „Tí ľudia sú si sami na vine. Ja som im toľkokrát povedal, varoval som ich, že nemajú žiť tak...“
Aj náš život ide veľmi často beží mimo tej dráhy, ktorú nám Pán Boh určil, ktorá je bezpečná...
Korene, na ktorých padáme my, naše pády a zranenia, vyčerpania sa len inak volajú a inak vyzerajú -ale to, že vždy dochádza k bolestivým pádom a my ostávame bezradne ležať kdesi mimo – a sami, nie je nič výnimočné.
Vieme, kam radšej nemáme chodiť. Vieme, ako a prečo nesmieme robiť, riskovať – ale čo nám je to platné? Nepripadajú nám varovania znalých a skúsených ako otravné moralizovanie?
Niet divu, že padneme. Krachuje vzťah v manželstve, narastajú dlhy – potom čo obchody vyzerali tak sľubne prosperujúco.
Stáva sa, že sa pri zemi ocitne človek, ktorý svoje bôle liečil alkoholom a nevládze len tak prestať.
V takýchto a mnohých ďalších situáciách by si Pán Boh mohol pomyslieť: čo už! Títo ľudia nepočúvali varovné signály, nechceli im rozumieť. Teraz sa z toho musia dostať sami.
Nie, takto Boh nerozmýšľa. Prichádza a niečo robí. Jeho láska nie je len vyznaním úst. Dáva nám svojho Syna. Nielen ako dieťa do jaslí. Dáva Ho ako obeť za všetky naše pády, zranenia a zlyhania - na kríž.
To je láska. Zdá sa nám to divné, Božiemu mysleniu vôbec nevieme rozumieť.
Pokiaľ ide o obete, naozaj im nerozumieme. Kým nás láska, priazeň nič nestojí, milujeme radi. Ak však príde prvý problém, slabosť, neochota, ak nám dôjde trpezlivosť, cúvneme.
Každý, kto sa na tento svet i sám na seba pozerá realisticky, triezvo, veľmi rýchlo zistí, že bez obetí, vzdávania sa, čakania - sa nič hodnotné nevybuduje.
Každý, kto Bohu rozumie, kto sa zaujíma o Jeho cesty, veľmi rýchlo pochopí, prečo sú obete nutné.
Aj Božia cesta k našej záchrane vedie cez obeť. To je dôkaz, že Ho neodradí vôbec nič – ani moja slabosť, ani moja nenávisť, ani trpkosť, ktorá pramení a ústi v mojej bolesti, nedocenení.
Pán Boh svojou obeťou dokazuje, že mám pre Neho tú najvyššiu hodnotu. Dáva sa mi, núka mi svoju moc, podporu, kráča so mnou v mojej ťažobe. Vždy a všade mi dáva najavo, že u Neho som prijatý. Tu som doma. Tu som v bezpečí. Tu sa ničoho nemusím báť.
Následky zla veľmi často stoja život. Nevera likviduje manželstvo. Klamstvo skôr či neskôr likviduje firmu. Alkohol likviduje život. Dôsledky nášho zla stoja život.
Boh však nechce, aby bol život stratený. Nechce, aby sme oň prišli. On sleduje život.
Preto prichádza a uvádza na pravú mieru všetko, čo sme prevrátili na hlavu. Svojím odpustením dáva šancu krachujúcim vzťahom, svojou milosťou zoceľuje roztrieštené nádeje. Svojou mocou dáva mi dáva silu, aby moja námaha nebola márna.
Boh sleduje život. To neznamená, že sa to deje zázračne a hneď. Novým človekom sa nestaneme zo dňa na deň. K tomu, aby sme boli Božími ľuďmi, vedie dlhý proces rastu. NA to nám Pán Boh nedáva kúzla, ale zveruje svoje slovo, hľadá pre nás ľudí, ktorí nás budú vedieť učiť a sprevádzať – aj za cenu obetí.
Taká je Božia láska – dôveruje, stavia na nohy, posilňuje, vychováva. Dáva sa. Každému človeku.
Boh nedáva svojho Syna len vyvoleným, zbožným. Každý, kto uverí v Jeho Syna, bude mať nový, kvalitný, ozajstný život. Každý - zbožný i bezbožný, mladý i starý, láskavý i podráždený, nesmelý, bojazlivý i sebaistý – každý.
On totiž nehľadí len na naše tváre a prejavy. Pozná úmysly našich sŕdc. Pozná našu úbohosť – ale pozná aj neutíchajúcu túžbu po pokoji, láske, šťastí. Takých si nás stvoril.
Jeho pozvanie platí pre všetkých, ktorí sa cítia unavení, preťažení, skleslí a prázdni. Je jedno, čo bolo. Dôležité je to, čo príde.
Nech sa náš Pán priznáva k našej dobrej vôli, aby sa vedela uživiť, aby mohla rásť.
Náš svet, naše vzťahy nepotrebuje nadprirodzené zjavenia. Celkom nám postačí dobré slovo dobrého Boha a chvíľa času k sebareflexii, aby sme si to pripomenuli a vedeli z neho kvalitne žiť a rásť.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
